Každý utečenec prechádza dvomi fázami:

1. boj o život
2. získanie ľudskej dôstojnosti a rovnoprávnosti

Prvá fáza je občas krátka – niekedy trvá 5 minút, niekedy týždeň. Závisí, či odchádzate za lepším zo Slovenska do Nemecka alebo utekáte pred vojnou z Eritrei do EU.

Áno, aj my ekonomický emigranti, čo nám bolo málo na živobitie doma a hľadali sme za rovnakú robotu väčší príjem inde, aj my sme tak na 5 minút boli oprávnený svoje počínanie označiť bojom o život. Mohli sme sa alebo uskromniť a prispôsobiť, alebo odísť. Ja som napríklad takto odišiel v roku 1999.

O tom, že vojnový utečenec bojuje o život, o tom hádam mojich čitateľov netreba presviedčať. A nie 5 minút, ale niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Doteraz úspešne odolával smrti, zatiaľ prežil.

Toto je fáza, kedy si všetci, ale skutočne všetci zaslúžia našu starostlivosť. Čo zaslúžia. Musíme im pomôcť! Sú to ľudia a musíme byť milosrdný k nim. Proste musíme.

Keď prežijete, už ide len o pohodlie

Keď prvá fáza prejde, vyriešili sme zásadný problém – prežiť, začína druhá fáza. Riešime pohodlie. V provnaní s bojom o život je všetko už len nepohodlie.

V druhej fáze sa s každého človeka stáva rovnoprávny jedinec. Tí imigranti sú s nami rovnoprávny. V právach a povinnostiach. Napríklad, musia mať doklady. Aj ja mám doklady. Každý v EU musí mať svoj doklad, musí byť zapísaný do nejakej evidencie.

Ja si musím nejako zabezpečiť peniaze na jedlo a strechu nad hlavou. V EU je samozrejmé, že každý máme strechu nad hlavou. Takže aj od imigrantov očakávam, že sa postarajú o peniaze na jedlo a strechu nad hlavou.

Buď sami, alebo požiadajú o pomoc s riešením tejto EU zvyklosti. Buď si zoženú prácu, alebo sa spoľahnú na naše dávky, našu pomoc. Alebo im toto pohodlie odoprieme a pošleme ich naspäť. Pamätajte, už sú to slobodní ľudia s rovnakými právami a povinnosťami. Je len na nich ako sa rozhodnú.

Už im nehrozí boj o život. Na to si dávame dobrý pozor, aby sme ich svojim rozhodnutím neuvrhli do nebezpečia života. To by sme nikdy neurobili. Sme predsa povinný im pomôcť v boji o život. Utečencov preto nikdy nevrátime do krajiny, kde by sa bojovalo a hrozila by im smrť. Sme si tým istý, že by sme to neurobili. A ani oni sami si to dobrovoľne nevyberú.

Áno, majú potom na výber len dve možnosti. Alebo a o seba začnú starať alebo sa spoľahnú na nás. Keď zvolia druhú možnosť, budeme netrpezlivo skúmať situáciu u nich doma a len čo nebude hroziť boj o život, vrátime ich domov. Slobodne si predsa vybrali, že sa máme o nich postarať ako uznáme my za vhodné. Je potom naozaj len a len na nás, či im dáme dávky lebo lístok na cestu domov.

V našom vlastnom záujme sme povinný im túto pomoc ponúknuť. Nie, nie sme rozhodne povinný im ju vnucovať. Len ponúknuť. Všimnite si, že sme si všetci rovní a v EU sme slobodní občania. Aj imigraniti sú už slobodnými občanmi. Je len a len na nich, či našu pomoc prijmú, alebo nie.

Aj naši bezdomovci sa rozhodli sami, že chcú žiť na ulici. Tí ktorý nechcú, v Prahe prespávajú na lodi Hermes. Iní žijú v zapadnutých opustených domoch a starajú sa o záhradku. Tí ktorí nechcú, hľadajú prácu, hľadajú ubytovanie, pátrajú po dávkach, ktoré by ich udržali v sociálnej sieti. Ak by niečo chceli od nás, museli by sa ale prispôsobiť našim požiadavkám. Aj keď sa nechcú prispôsobiť požiadavkám, musia dodržiavať povinnosti. Napríklad nekradnúť. Napríklad nezabíjať. Napríklad nestrašiť deti.

Keď ju neprijmú, lebo aj znakom slobodného občana je právo robiť aj sprostosti, tak nesú zodpovednosť za svoj život. A za schopnosť dodržiavať pravidlá EU.

Každý jeden z nás, či je imigramt alebo nie, sme si v EU rovnoprávny. Pred zákonom aj pred pravidlami. Neexistujú občania prvej a druhej kategórie. Je len na našom systéme, aby toto dodržiaval.

Ak ja musím mať doklady, tak každý v EU musí mať doklady. Ak ja nesmiem kradnúť, nikto v EU nesmie kradnúť. A tak podobne.

Dôraz na rovnosť medzi ľuďmi, to je to, čo je v tejto chvíli dôležité. Naozaj musíme na to myslieť, keď sa bavíme o imigrantoch. Sú to  ľudia ako vy alebo ja. S rovnakými právami a povinnosťami.

Áno, budú to mať ťažie dodržiavať zákony. Každý z nás musí byť pripravený podať im pomocnú ruku. Nevnucovať ju, ale byť ochotní im pomôcť, ak chcú žiť ako mi. Preto máme azylový systém, preto máme neziskový sektor a rôzne nadácie. Preto máme štátnu sociálnu sieť.

Ak chcú porušovať pravidlá, zákony a zvyklosti, musí s nimi byť zaobchádzané rovnako ako s ktorýmkoľvek človekom v  EU. Možno nás to bude stáť viac peňazí. Možno budeme musieť vyťahovať občiansky častejšie ako doteraz. Sloboda a demokracia nie sú zadarmo.

Demokracia je presne to, čo nám pomáha v ťažkých časoch sa zorientovať

Demokrat nikdy nehodí do urny komunistu či nacistu. Ani s nimi nejde do jedného sprievodu. Proste nie, nejde!

Už po BB voľbách som napísal, že neexistuje niečo ako protestný hlas ak niekto hodí do urny neonacistu. Pochybovali ste vtedy?

Slobodný občan v EU si môže vybrať. Žiadne ALE. Nie, nehovorím, že sa potom musí povinne súhlasiť. Nie, Nesúhlas sa dá vyjadriť aj v dobrej spoločnosti. (Mimochodom, pravičiari o tom svoje vedia, máme 3-5 politických strán na výber, aby sme si vybrali tú svoju dobrú spoločnosť. Chápem, že socialisti túto skúsenosť nemajú.)

Dobá spoločnosť je spoločnosť ľudí, ktorí uznávajú Listinu práv s slobôd.

Vezmite si do ruky Listina práv a slobôd (PDF) Prečítajte si ju.

PRVÁ HLAVA

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA

Čl. 1

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Zdroj:  Náruč nás slobodných ľudí je vždy otvorená, ruka vystretá s ponukou na spoluprácu | M+M+M+M (4M).

No vidíte, ako vás to chytilo! Úplne to hltáte. Je tam opísané, čo je to slobodný človek a ako sa správa slobodný človek v spoločnosti iného slobodného človeka. Keď viem, že aj pre vás je Listina tým jediný popisom vášho života, tak viem, že sa vás nemusí báť.

Ak viem, že nie vaše reči, ale vaše skutky svedčia o tom, že sa od vás dá spravodlivo očakávať, že dodržíte neodňateľnosť, nescudziteľnosť mojich ľudských práv, tak vás privítam s vystretou rukou. Ale ja vám, vašim rečiam neverím. 

Včera ste sa v Bratislave pridali do spoločnosti nacistov a komunistov. Včera ste začali tvrdiť, že existujú ľudia druhej kategórie.

Začali ste napádať slobodných občanov. To je trestné podľa práva a zvyklostí v EU. Je správne, aby s vami bolo nakladané ako z porušovateľmi zákona.

Zamyslite sa nad sebou, ak ste toho ešte vôbec schopní. Pozrite sa do zrkadla a uvažujte, čo si myslíte o tom človeku čo ho tam v tom zrkadle vidíte. Má právo na slobodu a demokraciu? Alebo chcete žiť v diktatúre?

Ja som jednoznačne na strane slobody a demokracie. Počítam s tým, že každý jeden človek, čo má 23 párov chromozómov je so mnou rovný v právach a povinnostiach. Tak ma to na učili moji rodičia, tak ma to naučila moja starká a tak ma to učí moja cirkev a moje náboženstvo.

Kto vás naučil nenávidieť ľudí? Váš strach?

Ale veď vy sa nebojíte tých ľudí. Vy sa bojíte, že vaša polícia, váš štát vás nedokáže ochrániť, keď budete potrebovať. Myslíte, že keď to nedokáže demokratický štát, že vám to zabezpečí nacizmus či komunizmus?

Áno, budem sa snažiť vám ukázať, že proti porušovaniu pravidiel a zákonov v EU sa rázne zakročuje. Aby váš strach bol menší a prestali ste robiť zbrklé rozhodnutia len preto, že sa bojíte neznámeho.

Áno, tak ako som sa doteraz, stále sa budem zasadzovať za to, aby sa existujúce pravidlá dodržiavali. Napríklad už len taká drobnosť, že každý človek pohybujúci sa v EU mal nejaký doklad. Ak nemá, bude popoťahovaný za porušenie našich pravidiel.

Áno, chcel by som, aby som bol pre vás tou dobrou spoločnosťou, ku ktorej sa radi pridáte. Pretože keď sa pridáte na stranu demokracie, ja sa nebudem musieť obávať nacistov a komunistov. A ani vás, moji susedia.

Je nedeľa, toto je Zamyslenie na nedeľu. Tak sa po obede, s plným bruchom zamyslite, ku komu sa pridáte, do akej spoločnosti chcete patriť.