Archívy kategórie: Škola praktického života

ŽSSR vzalo vozíčkovi jeho kupé a potom chceli, aby si v bufete v tom kupé u nich nakúpil

Platí také dobré pravidlo, že keď zastavíte, čo i len na chvíľu, čo i len sediac za volantom, na mieste vyhradenom pre invalidov, tak vás pokuta neminie automaticky. Žiadne také, že „veď keby prišiel, tak hneď uvoľním miesto.“

Včera sa jeden občan sťažoval, že si ŽSSR z vyhradeného kupé pre invalidov urobila bufet. Lebo v súprave nebol reštauračný vozeň. Keď nastúpil, prvé riešenie bolo, že veď v bicyklovom vozni nie sú žiadne bicykle, tam je miesta na vozík haba-dej. Druhé riešenie bolo, že veď keď už nastúpil, tak že kus toho kupé/bufetu uvoľnia. Vraj mal dokonca miestenku.

Včera vraj, podľa pripojeného komentáru, sa aj ďalší rýchlik prezentoval úplne rovnakou praxou. Veď invalidi nejazdia až tak často, teda väčšinou je to nevyužité miesto, teda využijeme ako bufet čoby náhradu za nami nezaradený reštauračný vozeň. A keď nastúpia, tak sa nejako už len dohodneme.

Na železnici je vraj taká prax, že keď cestujete na invalidnom vozíku, tak že sa máte ohlásiť XX dní vopred.

V anglicky hovoriacich krajinách na takýto spôsob uvažovania používajú označenie „ableizmus“. Niečo v tom zmysle, že všetko v prvom kroku urobíme pohodlné práve a len pre „zdravého bieleho muža“. A prípadne doplníme akousi kompenzáciou.

Klasickým príkladom býva schodík pred vstupom do obchodu a „plošina na vyžiadanie“. Alebo žiadna stolička či lavica, keď sa na úrade či pošte obligátne stojí v rade pre okienkom. Alebo žiadne nákupné vozíky v úprave pre vozíčkárov či ľudí menšieho vzrastu. Alebo… Tisíce a tisíce drobností, ktoré ani ja ako (zatiaľ) zdravý biely muž nevnímam a nepoznám a nestretol som sa s nimi.

Tento mesiac je mesiacom PRIDE akcii, pochodov, stretnutí. Myšlienky tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie, spolužitia bez rozdielov pre všetkých, čo máme 23 párov chromozómov alebo aj nejaký ten navyše (pozdravujem downovcov).

Bol som veľmi smutný, keď som sa dozvedel, že bratia vo viere si voči bratislavnskému PRIDE pochodu vymysleli a organizovali akýsi trápny trucpodnik a dokonca, že si ho nazvali Pochod za rodinu. Za akú rodinu pochodovali? Kto z nich môže povedať, že ich rodina je čistá, zdravá, biela, slovanská aspoň za ostatné 3 generácie? NIKTO z nich. Napriek tomu nelenili a vytiahli svoje červené tričká a pochodovali za práva zdravého bieleho muža v kontraste so sprievodom plným tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie a spolužitia pre všetkých a bez rozdielov.

Mám také prianie: Nech opatrenia pre inakosť nie sú prvé na likvidáciu pri zmenách v prospech zdravého bieleho muža. A potrenia pre zdravého bieleho muža nech sú rovnaké ako pre toho s najväčšou možnou inakosťou.

Áno, chce to zmenu. Chce to zmenu takého toho automatického myslenia, že veď keď je ich málo, že keď to teraz nik nevyužíva, že na chvíľu nevadí.

Veru vadí aj na chvíľu, veru vadí, aj keď sa nik nedíva.

Veď to poznáte, idete po dedinskej ulici, ponad plot prevísa konár s čerešňami tak okoštujete… Veď len na chvíľu zastanem s autom na mieste pre invalidov, veď len čo manželka vybehne pre jednu vec a hneď sa vráti…

Začal som pokutou za také správanie. Ale veď vidíte, že takto by to nešlo. Nedá sa všade postaviť policajt, na každú životnú situáciu vyrobiť paragraf do zákona. Chce to takú tú osobnú vnútornú samozrejmosť.

Raz sa mi stalo, že ma ktosi kdesi pochválil, ako som prišiel k dcérke a oslovil ju pohladením po vlasoch. Moja reakcia bola: Kde a kedy? A vlastne, prečo je to hodné pochvaly, veď v danej situácii to ani inak nešlo? Tak to pre mňa je – pohladenie, ako neverbálne oslovenie mojich lások najbližších. Robím to úplne automaticky, ani na to nemyslím, lebo sa sústredím na cieľ – osloviť, dať o sebe vedieť, získať pozornosť.

Prejav radosti zo života formou pochodu. Áno, rozbíja to fungujúcu MHD, preto ma to otravuje. Ale som rád, keď ich vidím tešiť sa zo života a prejavovať lásku k sebe, svetu, vesmíru a vôbec. To mne osobne to kompenzuje mierou vrchovatou. A oni vedia, že majú byť primerane ohľaduplní ku mne a samozrejme mi kompenzovať moje komplikácie s dopravou.

Áno, ak niečo stretnete raz za 3-4 roky, je to exotika, iste to zaujme a iste to aj vyruší a otravuje. Veď sme ľudia od svojej podstaty zvedaví. Aby sme mohli uspokojiť svoju zvedavosť, musíme tú inakosť, exotiku, výnimočnosť k sebe pustiť akoby bola nerozdielna od všednosti. Potom zistíme, že to nie je tá exotická časť, ale niečo úplne rovnaké, čo je na takom človeku zaujímavé.

Voľné vyhradené miesto, kompenzačné pomôcky ako niečo úplne bežné a nezaujímavé, nezakladajúce žiadnu výnimočnosť. Pretože nikdy nejde o ne. (Teda ak nie ste ponorený v liekovej politike ako ja.) Ide o čosi viac, čosi ďalej.

V tom vlaku sa mohli ľudia medzi sebou rozprávať o tom odkiaľ a kam cestujú, aké dovolenkové zážitky prežili, o politických podivnostiach sveta. Veď to poznáte, taký ten extrovertný vlakový rozhovor bez záväzkov a bez výčitiek zo skorého zabudnutia, čo aj introvertou do seba vtiahne. Namiesto toho riešili rozdielnosť medzi ľuďmi, životné osobné komplikácie. Práve preto je to škoda. Sami sme sa ochudobnili o zážitky, ktoré môžeme aj mi zažiť.

To je tá pointa, menej riešiť inakosť a umožniť samým sebe riešiť spoločné témy, spoločné zážitky, rozvíjať spoločné myšlienky. Nech sa oni vykašlú na tému vozíka a my na tému večne prázdneho kupé. Naopak, riešme otázku modrého monochrómu v ruskom výtvarnom umení. Naozaj je pritom dôležité, či sa niekto narodil v Dibrove (UA) alebo Gramaševke (RU)?

Riešme to, že ak chceme do debaty vo vlaku pri plechovke piva z bufetu zapojiť človeka nesmieme mu vziať jediné prístupné kupé a premeniť ho na ten bufet, len preto, že používa na pohyb akýsi samohyb.

Ak chceme s odborníkmi na jadrovú fyziku riešiť problematiku uskladnenia jadrového odpadu, nemôžeme ich vylúčiť z debaty len preto, že jeden používa pri chôdzi palicu, druhej sa páčia baby a ja som biely liberálny Európan.

Chce to automaticky a rovno skočiť in medias res. Verte mi, aj na vozíku to dokážu, tak by sme to mali vedieť všetci. A pokojne nech sa zapoja do diskusie aj tí, čo to nevedia. Nejde o skákanie, ide o priemerne pohodlný život na tejto plante medzi nami.

Share Button

Matovič opravuje svoju pomoci rodinám podľa pripomienok SaS a z vďaky nás okiadza

Pozor, na úvod bude dôležitý príbeh z mladosti.

Mali sme na gymnáziu skvelého matikára. Mňa matematika bavila odjakživa, akonáhle sa objavila chémia, obe u mňa súperili o ideál dokonalej vedy. Náš matikár len podporil túto moju lásku. Navyše môžem neskromne povedať, že matematike rozumiem a ide mi to s ňou ľahko.

Náš matikár mal vlastnosť, že sa na nás, čo nám išla matika ľahko a aj nás bavila, že sa na nás poliehal, keď niečo počítal či kreslil na tabuľu. Spolu nám to išlo skvele.

Raz sa stalo, že mňa osobne ale že strašne naštval a ja som sa proste zaťal. Dokonca myslím, že podobne naštvaných na neho nás bolo niekoľko matematických premiantov. Tak či onak, proste sme sa zaťali a nevypadlo z nás pri jeho počítaní na tabuľu ani delenie nulou.

Jasné, že mu to nevychádzalo, kdesi čosi roztržite nenapísal čitateľne a už si to viezol až po nesprávny výsledok. Teda skôr niečo, o čom vedel, že mu nemalo vyjsť.

A nič. Z triedy sa neozvalo žiadne – tam hore vpravo má byť dvojka nie zet. Nič. Proste sme sa vypli, ako by sme odišli. Niečo na pomoc sa nemalo odkiaľ a od koho ozvať.

Chvíľu sa potil, cinkanie jeho sandálov bolo stále viac a viac nervóznejšie.

Hovoril som, že to bol skvelý matematikár? Takže mu to rýchlo došlo, vykašľal sa na príklad, rozvalil sa ako stonoha v kúpeľoch, zahodil matematiku na zvyšok hodiny a povedal: „O čo ide?“

Nasledovala pol hodina vyučovania života. Hovoril som, že to bol skvelý matikár, že?


Strih, skočíme si o 30+ rokov neskôr.

Mnohokrát som sa presvedčil, že Ezop to mal v tých bájkach dobre popísané. Obzvlášť v tých čo si pamätám. Jednou takou je o tom uzimenom vtáčatku.

Veď viete, sedelo na konári a mrzlo až sa neudržalo a spadlo do pod stromom ležiaceho čerstvého kravského hovna. Išiel okolo tiger, vytiahol vtáčatko z tých sračiek, vyumýval ho, poutieral ho a zhltol ho.


Strih, skočíme do dnešných dní.

Predstavte si, že by sa SaS na to celé vykašľala. Predstavte si, že by sa Jozef Mihál prestal pro bono verejne vyjadrovať k návrhom Igora Matoviča.

  1. Igor Matovič vo svojej nebies sa dotýkajúcej arogancii moci by pripravili (plural maiestaticus) akýsi návrh.
  2. Nikto nič.
  3. Matovič ohlási super riešenie, ktoré podľa neho prinesie viac peňazí pre rodiny a zníženie cien pohonných hmôt, čím sa dosiahnu protiinflačné ciele.
  4. Nikto nič.
  5. Analfabeti by to v Národnej rade prijali od 1. júna.
  6. Symbolicky na deň detí, by začalo platiť:
    1. spoločné zdanenie manželov bez právnej úpravy spoločného zdanenia manželov
    2. zníženie štátnej podpory pre najchudobnejšie rodiny
    3. pripísanie ďalšej dane k cene benzínu a nafty

Načo by sme sa snažili, veď aj tak nie sme vo výkonných funkciách ministerstva práce, ani ministerstva financií. Len tak by sme si sedeli vo svojich laviciach, pozerali sa ako sa občania musia vyrovnať s tým, že na 4 roky dali Igorovi Matovičovi do ruky výkonnú moc.

Aj ja som sa na to mohol vykašľať, len tak si sedieť opretý kdesi v zasadačke a spokojne si konzultovať pre tých, čo im za to stojí mi aj zaplatiť. Pokojne, s úsmevom by som sa pozeral, ako lekárnici platia z vlastného vrecka za chyby lekárov pri vystavovaní receptov. Pokojne, s úsmevom by som sa pozeral, ako Krajči v pozícii ministra zabíja jedného občana za druhým, lebo veď nedeľu svätí aj vírus (2v1 predbiehanie v očkovaní a netestovanie). Pokojne, s úsmevom by som sa pozeral, ako Matovič s Krajčim opichávajú občanov akousi teplou špinavou vodičkou s nálepkou Sputnik a zajedajú to Ivermektínom (2v1, SPC a SPC) . Na to, ako šovinisticky diskriminujú ľudí podľa diagnózy (novela 363), to by som už za chrbtom nevidel, lebo by som už kráčal úplne inam a inde.


Keď ste jediný farmaceut , kto to môže urobiť v parlamentnej politike, tak to urobiť musíte.

Na ďalšej hodine matematiky už veci bežali ako obvykle. Matikár bol uvoľnený a vysmiaty, lebo vedel, že dávame na neho pozor a nenecháme ho trápiť sa. My sme boli uvoľnení a vysmiati, lebo sme vedeli, že dynamická rovnováha nás vrátila do stavu partnerstva. Keď máte 15-17, nič nie je také dôležité, ako to, že vás dospeláci, čo niečo vedia a už niečo aj dokázali, berú do partie. Spolupráca, vole.

Vidíte, ani si nepamätám, čo to bola za matematická matéria. Naopak, veľmi dobre si pamätám, že keď mi niekto opakovane a opakovane pomáha zlepšovať moje najobľúbenejšie nápady, ak ich stále rozpitváva, ak v nich nachádza chyby, medzery, nezrovnalosti, takže to so mnou nemyslí až tak úplne zle.

Nehovorím, že prestanem byť ostražitý, do tých sračiek, ktorými ma okiadza mohol primiešať aj sklo. Stále sme len ľudia.

Áno, je to umenie, veľké umenie dokázať vyzdvihnúť prínos svojho oponenta k, už, spoločnému dielu.

Viete, môžete byť nabitý cnosťami, môžete byť otvorený srdcom ako okrídlený anjel. Stále ostanete len človekom s jeho limitmi a nutnosťou platiť účty. Keď to opovrhovanie dosiahne istú úroveň, tak to proste vzdáte, vyšším princípom navzdory. Svet je veľký, hlavne v tomto okolí. Nepreháňajte to. Môže nastať moment, keď si váš oponent povie spolu so Svěrákom, že „tady bych nebyl rád“ a pôjde zbierať vratné fľaše inam. Niekam, kde sa ľudia majú medzi sebou radšej.

Dám vám jednu radu pro bono: Myslite na to, že to nemuseli robiť, mohli spolupracovať s niekým iným, nie s vami pri oponentúre vašich nápadov. Fakt nemuseli.

Preto je Igor Matovič je nebezpečný pre túto krajinu, ak sa mu do ruky dostane akákoľvek výkonná funkcia. Akákoľvek.

Share Button

Igor Matovič – sebec, ktorého všetci nakoniec opustia

Kult osobnosti Igora Matoviča sa musí rozhodnúť, či zlikviduje SVOJU OSOBNÚ vlastnú vládu, alebo bude spolupracovať so svojimi koaličnými partnermi.

Také sú fakty: SaS chce funkčnú vládu založenú na spolupráci a nachádzaní spoločných riešení. Spoločných.

Na spoluprácu potrebujete spoločnosť – to sú traja a viac partnerov za jedným stolom. Dnes za stolom sedí Igor Matovič sám ako prst. Má k dispozícii cca 45-48 svojich poslancov….

Igor Matovič sa nechce s nikým deliť o moc. S nikým. Našponovaním demokratických pravidiel na najvyššiu možnú mieru si vyrobil falošný poslanecký klub. Je to partia náhodne postretávaných žien a mužov bez spoločného cieľa. Spoločná práca, to im nič nehovorí. Každý to hrá sám, lebo nikdy netvorili tím, čo si prešiel dobré aj zlé.

Samotná strana OĽaNO je len jeden muž. Žiadna spoločnosť ľudí s rovnakým ideologickým videním sveta. Nemajú spoločné nič, okrem boja proti Ficovi. Tento cieľ dosiahli spoločne s ostatnými stranami vtedajšej demokratickej protismeráckej opozície. Veľmi rýchlo zabudli, že to bola spoločná snaha. Smer je v opozícii, rozdelený na dva tábory. Tak OĽaNO už neostalo nič, čo by im aspoň trochu pripomínalo spoločný cieľ s ostatnými stranami. Ani svoj vlastný vnútoRný spoločný cieľ.

Igor Matovič si verklíkuje stále dookola svoju utkvelú predstavu, ako všetko robí dobre, ako je on vyvolený, ako on chce to najlepšie a ako mu to všetci naokolo kazia. Ako všetci naokolo chcú povaliť JEHO vládu. Lebo toto je len a len JEHO vláda a on si nenechá od nikoho a ničoho do svojich dokonalých osobných jednomužových nápadov.

Nemá oponenta, nemá kto by mu nastavil zrkadlo, tak má pocit dokonalosti a svojej výnimočnosti.

Hovoril si JA prvý. Že JA je posledný, to nevedel.

A tak to všetci postupne vzdali a nechali ho v tom. Lebo presne tak sa to so sebcami v tímovej hre robí.

Necháte mu loptu, necháte mu ihrisko, necháte mu všetok čas sveta. A poberiete sa spoločne robiť niečo užitočnejšie ako toho sebca, do seba zahľadeného narcisa presviedčať, že má nahrať. Že má požičať loptu, že toto je tímová hra. Že prihrávka pre spoluhráča v lepšom postavení je rýchlejšia ako dobehnúť sám do dobrej pozície. (Zdravotnícky tím SaS pozdravuje.)

Priatelia, pred dvomi týždňami som v nádeji pre spoločnú hru využil svoje právo radového člena SaS požiadať svojho predsedu, aby konal, čo si prajem. U nás v strane sa táto politická hra hrá tímovo. Preto som svoj otvorený list adresoval našej republikovej rade.

Republiková rada sa mohla, alebo aj nemusela, s mojim návrhom stotožniť. Mohli moju nahrávku spracovať a prihrať ďalej predsedovi, alebo mi ju vrátiť späť do poľa. Bolo by bývalo bolo len na mne, ako kvalitne by som zdôvodnil svoju požiadavku požiadať OĽaNO a ako zmysluplne by som cielil svoju nahrávku.

Predseda tiež nekoná ako sólista. Nemohol by sa na moju nahrávku vykašľať, ak by sa za mňa postavil širší kolektív Republikovej rady. Tá mohla zaviazať predsedu, aby konal v mojom mene. Ale figu, už by konal v našom mene. Náš predseda hrá za nás všetkých. On to vie, my to vieme a preto to v SaS klape.

Áno, občas si predseda zasebčí, vydá si stanovisko sám za seba bez porady s nami a my mu to dáme okamžite pocítiť. SaS vie proste robiť politiku len ako dobre fungujúci stroj mnohých ľudí s rovnakým videním sveta. Sme liberáli a pravičiari.

Aj ten môj návrh bol v kolektívnom duchu. Ani by ma len nenapadlo požadovať niečo absolútne a ultimatívne, niečo také, ako odchod Mareka Krajčiho z funkcie ministra zdravotníctva. Plne chápem, že táto vláda je kolektívnym, spoločným priestorom vládnutia všetkých 4 koaličných stán. Preto moja požiadavka znela: Požiadajme stranu OĽaNO, aby vymenila Mareka Krajčiho na „svojom“ ministerstve, lebo svojimi politickými rozhodnutiami porušil pravidlá medicíny založenej na dôkazoch.

Spoločne 4 strany koalície víťazia a spoločne 4 strany koalície padajú

Tak to je a nikdy to nebude inak. Ak si myslím, že nám to nejaký sebec na nejakom poste kazí, tak to napíšem.

Najprv to napíšem našim, spoločne sa poradíme a potom s násobnou silou vieme požiadať svojho partnera, aby zvážil svoje kroky voči sebcom či totálne nekvalitným hráčom až smrteľne nebezpečným hráčom. Dávame tak svojim spoluhráčom šancu oprieť sa aj o nás. Nenecháme ich v tom samých, keď sa budú musieť vysporiadať so sebcami či s nebezpečnými hráčmi.

Verte mi, ako introvert sakrametsky dobre viem, ako sa tieto kolektívne hry majú hrať. Je pre mňa šialene energeticky náročné sa zapájať do kolektívnych radovánok, preto o to viac musím vedieť, ako sa to správne kolektívne má hrať. Opakované nahrávky, opakované pokusy by som proste už asi vzdal.

Preto navrhnem svojim priateľom v SaS, aby sme to spravili ako sa to so sebcami robieva – Necháme ho s tou loptou samého na ihrisku. Igor Matovič bude prskať, že prečo sa s ním nehráme. Prečo s ním nechceme robiť politiku. Možno vyroní aj zúrivé slzy a párkrát sa hodí o zem a vykričí nám, že to my sme opustili jeho. Že to my sme povalili JEHO vládu. Že on to chce hrať najlepšie ako sa len dá a my sme tí, čo to nechápeme.

Po chvíli, keď budeme mieriť, pochytaní okolo pliec, k rokovaciemu stolu, už ani nebudeme za chrbtom počuť jeho šialené výkriky. Vlastne nám už bude Igor Matovič úplne… Ale hej, tak po dvoch – troch rokoch dobrého spoločného vládnutia niekomu príde na um otázka: „Čo asi robí Igor Matovič sám uprostred stredového kruhu?“ Ale nikto nebude hľadať odpoveď. Budeme sa mu už len smiať.

Už z neho bude len kamenné uhlie.

Share Button