Disclaimer: Krajina, príbeh a osoby v tomto článku sú vymyslené a akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami je čisto náhodná, hoci sa môžu niekomu zdať akési povedomé.

Nová vláda ďakuje. Možno aj nejaký karafiát rozdajú. No dobre, odtrhnú si od huby, možno aj dva karafiáty.

Budú mať k dispozícii tajné služby, políciu, prokuratúru a súdy.

Budú to ich 4 jazdci apokalypsy a šéfovať im bude jeden na veľkom bielom koni.

Udeje sa len niekoľko drobností povahou podobných zásahu v Moldave a toho grcu na krpcoch po ňom. Alebo ako bola reportáž o tom, ako sa prezidentovej ochranke pokazilo auto na ceste v piatok do Popradu. Alebo niekto dostane podmienku za to, že nedal prednosť z prava tomu, čo vychádzal z areálu nejakej fabriky na hlavnú cestu európskeho koridoru. Alebo úplná drobnosť ako Omarovi od Fatimy.

Financovať to bude ich firma Štát s.r.o. Žiadne slová nebudú vyslovená, aby sa stali skutočnosťou. Žiadne dohody nebudú platiť. Žiadne zákonné normy nebudú tvoriť ihrisko. Žiadne skutky, ktoré nebudú potvrdené ich slovom či dohodou s nimi a aj sa neodohrajú na ich domácom ihrisku, sa nebudú diať.

Zahraničná politika? Naplnenie plánu obnovy? Čerpanie eurofondov? Reformné kroky? Investičné zámery? Kultúrna fronta? Životné prostredie? No dobre, keď teda očakávate nejakú aktivitu, tak si povedzte čo chcete počuť a to aj dostanete. Hlavne aby bol pokoj a čas na vypĺňanie šekov a ich výplatu.

Cieľom ich účasti vo voľbách neboli nikdy nejaké záujmy krajiny. Prečo by to, pre svätého Avicena, robili? Účasť vo voľbách bol pre nich biznisový event.

A vyhrali bank. Prečo by vás po tom, ako sa na vašom účet objaví o 22:01 pekných 19 miliárd eur, zaujímalo, či ráno cviknete na vrátnici včas?

—

Tak si to spočítajme:

• 3 007 123 sa zúčastnilo volieb
• 2 138 559 – to je počet klérofašisticko-mafiánskych voličov (71,12%)

A to je presne ten dôvod, prečo voľby takto dopadli. Na Slovensku žije 2,1 milióna klérofašistov. Vy, každý jeden z 2,1 milióna ste rozhodli, ako má vyzerať krajina. To vy ste zareagovali na klérofašistickú a mafiánsku volebnú propagandu víťazov volieb.

A vy chcete, aby tu s vami niekto žil?

Nie, Slovensko pod ich vládou nebude klérofašistické. To, ako som spomenul v prvej časti môjho článku, ani nebolo nikdy zámerom. Zámerom bolo len a len vyhrať voľby a získať bank v hodnote štátneho rozpočtu a príspevkov EU.

Svoj klérofašistický režim nedostanete, ó to nie! To by zvolených pripravilo o peniaze zo Západu, ktoré putin nevie ani pri najlepšej snahe vynahradiť. To radšej skásnu obe strany.

Nuž už o 22:01 ste boli prvýkrát podvedení, keď ste zareagovali a odokryli svoju osobnú podstatu svojou voľbou kléro- alebo fašisticko- alebo mafiánsko- volebného prísľubu. A oni už dávno vedeli, že nič také nedostanete.

Ak to nie ste vy, tak pardón, ale to vy ste hlasovali za ich kléro- či fašistiko- či mafiánsku propagandu. Vaša šanca nepríde skôr ako o 4 roky. Je len na vás, každom jednom z 2,1 milióna, či vôbec budú voľby.

Pod čiarou: Pre utopistov len pripomínam, že hodnota slovenského štátneho rozpočtu je cca 19 miliárd eur (2022). Každý rok o trochu viac. Z toho sa už nejaké to euríčko ako odmena k životnému jubileu poslanca iste podarí odkloniť. Veď čo horšie sa už len môže stať, ako to, čo sa stalo Gaulíderovi, Kováčovi, Remiášovi či Kuciakovi, že?

Na služobke som sa počas obeda šiel prejsť do bývalej bruselskej ZOO. Bola plná detí, ktoré mali akurát so svojimi skupinami obednú prestávku. Videl som tam celú ľudskú rozmanitosť a úplne všetky farby pleti tvary vlasov a sily hlasov.

Podnikavec s dodávkou, keď obslúžil zmrzlinou jednu skupinu, presunul sa do inej časti, kde si to v prachu užívali ďalšie decká, aby im doprial rozmaznanie. Ako som sa na ne obzeral, skoro som zakopol o chlapčeka, ktorý si na zemi medzi, dúškami polievky od maminy, čítal knihu. Opodiaľ iné decká močili svoje topánky a nohavice do zberného jarku križijúceho svah a vymýšľali ako sa čo najlepšie zamočiť v štvorcentimetrovej hĺbke.

Dole, v pieskovisku plného tučniakov, si bosé decká užívali chládok pri zbesilej naháňačke.

Z tej rozmanitosti a ľudskej radisti sa mi ježili vlasy na zátylku.

Bol teplý októbrový deň, v tom mesiaci už desiaty. Len tri dni po tom, ako hovädá na Blízkom východe z dôvodu inakosti vyvraždili kibuc Kfar Aza. Zavraždili tam 40 detí.

Keď som na druhý deň poobede kráčal po prechode smerom k vlaku na letisko, nejaké kreténske hovädo na bruselskej hlavnej ulici z auta vystrčilo vlajku na podporu hamáskeho zabíjania, na ceste na podpornú demonštráciu.

Tá bývalá bruselská ZOO, to je to miesto, kde v roku 1927 vznikal fotografia laureátov Nobelovej ceny.

Front row: Irving Langmuir, Max Planck, Marie Curie, Hendrik Lorentz, Albert Einstein, Paul Langevin, Charles-Eugène Guye, C.T.R Wilson, Owen Richardson.

Middle row: Peter Debye, Martin Knudsen, William Lawrence Bragg, Hendrik Anthony Kramers, Paul Dirac, Arthur Compton, Louis de Broglie, Max Born, Niels Bohr.

Back row: Auguste Piccard, Émile Henriot, Paul Ehrenfest, Édouard Herzen, Théophile de Donder, Erwin Schrödinger, JE Verschaffelt, Wolfgang Pauli, Werner Heisenberg, Ralph Fowler, Léon Brillouin.

Zdroj: „The Most Intelligent Photo Ever Taken“: The 1927 Solvay Council Conference, Featuring Einstein, Bohr, Curie, Heisenberg, Schrödinger & More | Open Culture

Bol som na služobke, kde sme sa stretli zástupcovia z 23 krajín krížom-krážom Európy. Boli aj kolegovia z Nórska, ktoré sa tiež chystá na pripojenie do projektu cezhraničnej dostupnosti eReceptov a dokumentov zdravotnej dokumentácie v elektronickej podobe, takže viac ako len EU. Každý jeden z nás si priniesol so sebou svoj vizuál, niekto slovanský, niekto nordický, niekto holandský, švéd samozrejme blonďák, nór indický, prosto všetci ako z učebnice antropológie.

Na tom našom stretnutí to vyzeralo ako v tom bruselskom parku. Decká sa tam pomiešali, že hádam raz si na to spomenú a tak ako mi v roku 2023 alebo tí nobelisti v roku 1927, budú spolupracovať na zlepšení života, na budovaní služieb, ktoré budú slúžiť kadekomu, kto ich len bude potrebovať.

Tí inteligenti sa stretli v roku 1927 a aj my v roku 2023, lebo múdri ľudia sa vedia stretávať kvôli spolupráci a spoločnom hľadaní riešení pre dobro ostatných.

Tie decká sa stretli, aby sa poučili z histórie, ktorú tie budovy bývalej ZOO dnes ponúkajú.

Pritom stačí, aby sme sa pozerali na druhú stranu ulice

Nikdy nedovolím, aby sa po tom parku prechádzal dôležitý pandrlák a organizoval rasovú segregáciu medzi deťmi. Biele v tomto rohu, zelené v tamtom rohu a oranžové von. Nikdy nepochopím, ako potom nejaký absolútny kretén pošle riadenú strelu, do toho parku, veď sa tam stretli, veď čo sa majú čo decká stretávať Ako to spravili rusi v ukrajinskej Hroze,

Pritom stačí, aby sme sa pozerali na druhú stranu ulice. Tak, ako to urobili naše vlastné vlády, keď nechali v týchto dňoch hovädá vykrikovať podporu genocíde na Izraelskom území.

Priatelia, ten konflikt je vždy čiernobiely.

Nie, nemá zmysel byť zhovievavý. Nie, naozaj nie je namieste politická korektnosť.

Buď v Európe žijúci priaznivci či islamskí veriaci jasne dištancujú, urobia niečo v duchu a v pravidlách našej spoločnosti, alebo sa stávajú spoluvinní.

Nie, naozaj nechcem tak veľa. Stačí sa jasne správať ako civilizovaný človek 21. storočia a potom sú k dispozícii všetky vymoženosti civilizácie.

Je to len a len na každom z nás, ktorí sme si k sebe spoluobčanmi, ako sa na seba navzájom pozeráme. Každý jeden z nás sme slobodný aj vo viere aj v skutkoch, ktoré našu vieru prezentujú navonok.

Áno, je to čiernobiele, má to len dve strany, sú to tak jednoduché rozhodnutia. Alebo viera či štátna príslušnosť vyvinie všetko úsilie za zachovanie života a zdravia, alebo viera či štátna príslušnosť zabíja.

Nedá sa byť na polovicu tehotný, na polovicu mŕtvy, na polovicu za mier.

Mám ich plné zuby a z duše ich nenávidím, hovädá čo si myslia, že genocída bol dobrý nápad.

Platí také dobré pravidlo, že keď zastavíte, čo i len na chvíľu, čo i len sediac za volantom, na mieste vyhradenom pre invalidov, tak vás pokuta neminie automaticky. Žiadne také, že „veď keby prišiel, tak hneď uvoľním miesto.“

Včera sa jeden občan sťažoval, že si ŽSSR z vyhradeného kupé pre invalidov urobila bufet. Lebo v súprave nebol reštauračný vozeň. Keď nastúpil, prvé riešenie bolo, že veď v bicyklovom vozni nie sú žiadne bicykle, tam je miesta na vozík haba-dej. Druhé riešenie bolo, že veď keď už nastúpil, tak že kus toho kupé/bufetu uvoľnia. Vraj mal dokonca miestenku.

Včera vraj, podľa pripojeného komentáru, sa aj ďalší rýchlik prezentoval úplne rovnakou praxou. Veď invalidi nejazdia až tak často, teda väčšinou je to nevyužité miesto, teda využijeme ako bufet čoby náhradu za nami nezaradený reštauračný vozeň. A keď nastúpia, tak sa nejako už len dohodneme.

Na železnici je vraj taká prax, že keď cestujete na invalidnom vozíku, tak že sa máte ohlásiť XX dní vopred.

V anglicky hovoriacich krajinách na takýto spôsob uvažovania používajú označenie „ableizmus“. Niečo v tom zmysle, že všetko v prvom kroku urobíme pohodlné práve a len pre „zdravého bieleho muža“. A prípadne doplníme akousi kompenzáciou.

Klasickým príkladom býva schodík pred vstupom do obchodu a „plošina na vyžiadanie“. Alebo žiadna stolička či lavica, keď sa na úrade či pošte obligátne stojí v rade pre okienkom. Alebo žiadne nákupné vozíky v úprave pre vozíčkárov či ľudí menšieho vzrastu. Alebo… Tisíce a tisíce drobností, ktoré ani ja ako (zatiaľ) zdravý biely muž nevnímam a nepoznám a nestretol som sa s nimi.

Tento mesiac je mesiacom PRIDE akcii, pochodov, stretnutí. Myšlienky tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie, spolužitia bez rozdielov pre všetkých, čo máme 23 párov chromozómov alebo aj nejaký ten navyše (pozdravujem downovcov).

Bol som veľmi smutný, keď som sa dozvedel, že bratia vo viere si voči bratislavnskému PRIDE pochodu vymysleli a organizovali akýsi trápny trucpodnik a dokonca, že si ho nazvali Pochod za rodinu. Za akú rodinu pochodovali? Kto z nich môže povedať, že ich rodina je čistá, zdravá, biela, slovanská aspoň za ostatné 3 generácie? NIKTO z nich. Napriek tomu nelenili a vytiahli svoje červené tričká a pochodovali za práva zdravého bieleho muža v kontraste so sprievodom plným tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie a spolužitia pre všetkých a bez rozdielov.

Mám také prianie: Nech opatrenia pre inakosť nie sú prvé na likvidáciu pri zmenách v prospech zdravého bieleho muža. A potrenia pre zdravého bieleho muža nech sú rovnaké ako pre toho s najväčšou možnou inakosťou.

Áno, chce to zmenu. Chce to zmenu takého toho automatického myslenia, že veď keď je ich málo, že keď to teraz nik nevyužíva, že na chvíľu nevadí.

Veru vadí aj na chvíľu, veru vadí, aj keď sa nik nedíva.

Veď to poznáte, idete po dedinskej ulici, ponad plot prevísa konár s čerešňami tak okoštujete… Veď len na chvíľu zastanem s autom na mieste pre invalidov, veď len čo manželka vybehne pre jednu vec a hneď sa vráti…

Začal som pokutou za také správanie. Ale veď vidíte, že takto by to nešlo. Nedá sa všade postaviť policajt, na každú životnú situáciu vyrobiť paragraf do zákona. Chce to takú tú osobnú vnútornú samozrejmosť.

Raz sa mi stalo, že ma ktosi kdesi pochválil, ako som prišiel k dcérke a oslovil ju pohladením po vlasoch. Moja reakcia bola: Kde a kedy? A vlastne, prečo je to hodné pochvaly, veď v danej situácii to ani inak nešlo? Tak to pre mňa je – pohladenie, ako neverbálne oslovenie mojich lások najbližších. Robím to úplne automaticky, ani na to nemyslím, lebo sa sústredím na cieľ – osloviť, dať o sebe vedieť, získať pozornosť.

Prejav radosti zo života formou pochodu. Áno, rozbíja to fungujúcu MHD, preto ma to otravuje. Ale som rád, keď ich vidím tešiť sa zo života a prejavovať lásku k sebe, svetu, vesmíru a vôbec. To mne osobne to kompenzuje mierou vrchovatou. A oni vedia, že majú byť primerane ohľaduplní ku mne a samozrejme mi kompenzovať moje komplikácie s dopravou.

Áno, ak niečo stretnete raz za 3-4 roky, je to exotika, iste to zaujme a iste to aj vyruší a otravuje. Veď sme ľudia od svojej podstaty zvedaví. Aby sme mohli uspokojiť svoju zvedavosť, musíme tú inakosť, exotiku, výnimočnosť k sebe pustiť akoby bola nerozdielna od všednosti. Potom zistíme, že to nie je tá exotická časť, ale niečo úplne rovnaké, čo je na takom človeku zaujímavé.

Voľné vyhradené miesto, kompenzačné pomôcky ako niečo úplne bežné a nezaujímavé, nezakladajúce žiadnu výnimočnosť. Pretože nikdy nejde o ne. (Teda ak nie ste ponorený v liekovej politike ako ja.) Ide o čosi viac, čosi ďalej.

V tom vlaku sa mohli ľudia medzi sebou rozprávať o tom odkiaľ a kam cestujú, aké dovolenkové zážitky prežili, o politických podivnostiach sveta. Veď to poznáte, taký ten extrovertný vlakový rozhovor bez záväzkov a bez výčitiek zo skorého zabudnutia, čo aj introvertou do seba vtiahne. Namiesto toho riešili rozdielnosť medzi ľuďmi, životné osobné komplikácie. Práve preto je to škoda. Sami sme sa ochudobnili o zážitky, ktoré môžeme aj mi zažiť.

To je tá pointa, menej riešiť inakosť a umožniť samým sebe riešiť spoločné témy, spoločné zážitky, rozvíjať spoločné myšlienky. Nech sa oni vykašlú na tému vozíka a my na tému večne prázdneho kupé. Naopak, riešme otázku modrého monochrómu v ruskom výtvarnom umení. Naozaj je pritom dôležité, či sa niekto narodil v Dibrove (UA) alebo Gramaševke (RU)?

Riešme to, že ak chceme do debaty vo vlaku pri plechovke piva z bufetu zapojiť človeka nesmieme mu vziať jediné prístupné kupé a premeniť ho na ten bufet, len preto, že používa na pohyb akýsi samohyb.

Ak chceme s odborníkmi na jadrovú fyziku riešiť problematiku uskladnenia jadrového odpadu, nemôžeme ich vylúčiť z debaty len preto, že jeden používa pri chôdzi palicu, druhej sa páčia baby a ja som biely liberálny Európan.

Chce to automaticky a rovno skočiť in medias res. Verte mi, aj na vozíku to dokážu, tak by sme to mali vedieť všetci. A pokojne nech sa zapoja do diskusie aj tí, čo to nevedia. Nejde o skákanie, ide o priemerne pohodlný život na tejto plante medzi nami.