Dve udalosti v slovenskom zdravotníctve, ktoré ukazujú ako málo dbáme na to, že neoddeliteľnou súčasťou pridelených kompetencií je aj zodpovednosť vykonávať kontrolu svojich vlastných aktivít. A zodpovednosť zlepšovať svoju prácu.
„Mal som na jednej akcii malé dieťa, ktoré malo zrejme hyperaktivitu a bralo na to aj lieky,“ hovorí Lakatoš. „Lieky sme mu nedali, pretože aj keď bolo trošku živšie, my sme nevideli, že by bolo vyslovene hyperakívne. Kto rozhodol, či tie lieky musí užívať, to neviem.“ Podobný názor majú aj niektorí domováci.
„Dával im to ten, čo nosí lieky na spanie. Aj keď podľa mňa nemuseli, čiže to bolo len preto, aby boli pokojní,“ myslí si chovankyňa.
Zdroj: Štvrtina detí v domovoch užíva psychiatrické lieky – domov.sme.sk
Nie, nie je dobré, ak by o indikácii rozhodoval ktokoľvek iný ako lekár. A to je aj pointa akéhokoľvek ďalšieho skúmania.
Nech sa zodpovedajú tí, čo dostali od spoločnosti aj práva rozhodovať.
Len a len lekár môže rozhodovať o tom, či tá indikácia bola správna. A lekári majú na to u seba ak dostatok kompetencii, aby to preverili. Štát – naša spoločnosť – im túto zodpovednosť zveril.
Dnes sa udiala ešte jedna zaujímavá udalosť. Minister Drucker ohlásil, ako sa mu darí vysporiadať sa z reexportom pomocou ďalšej a ďalšej štátnej regulácie.
Keď sme o tom diskutovali v zdravotníckom tíme SaS, janka Cigániková upozornila na to, že je predsa úlohou poisťovne, aby sa starala o nákup zdravotnej starostlivosti pre svojich poistencov.
A Janka Cigániková má pravdu. Nech pre tie lieky zájde poisťovňa aj do Hainburgu, v záujme, aby v konkurenčnom prostredí poisťovní preukázala svojim poistencom svoje kvality. Nie len vyberať poistné, ale aj starať sa o kvalitu a dostupnosť zdravotnej starostlivosti.
Hoďme to na štát ma väčšiu hlavu
Obe tieto udalosti majú jedno spoločné. Máme v zákonoch jasne popísané, kto sa má o ktoré aspekty zdravotnej starostlivosti starať.
Každá profesia, každý segment zdravotníctva si neustále háji svoje práva, svoje kompetencie. Ale keď dôjde na priznanie zodpovednosti, ale keď dôjde na opravu zistených nedostatkov, chýb či porúch, okamžite sa ozve: Nech s tým štát niečo robí.
A najlepšie nech sa urobia novelizácie zákonov. Nech to vyriešia poslanci tých hnusných politických strán.
Ach jo!
No vyčerpali sme skutočne všetky už dnes existujúce nástroje?
To budeme do nekonečna zákonom a v ňom 1380 odsekom riešiť každý detail výkonu každého povolania?
Samospráva musí zavčasu konať
V našich dvoch prípadoch – ako sa k podivnému indikovaniu terapie postaví Lekárska komora, ktorej štát zveruje samosprávne kompetencie nad lekármi? Ako sa k podivnej preskripcii postavia revízne oddelenia poisťovní, ktoré tú liečbu preplácajú? Ako bol školený personál tých zariadení od svojich zriaďovateľov, aby vedeli správne komunikovať s lekárom a byť nápomocní pri diagnostike?
Ako sa k nedostatočnej zdravotnej starostlivosti s titulu chýbajúcich liekov na trhu stavala poisťovňa, keď museli uhrádzať liečbu navyše vynútenú zhoršeným stavom z nedostatku lieku?
Ako sa k podivným prístupom k svojej primárnej činnosti – zásobovať lekárne – stavala Asociácia dodávateľov liekov a zdravotníckych pomôcok?
To sú len niektoré otázky, ktoré vyplývajú z dnešných kompetencii alebo ambícii uvedených inštitúcii. Citujem hlavné heslo na webe ADL: „Formujeme zdravotníctvo…“
Pokiaľ si pamätám, tak jedine Lekárnická komora dlhodobo upozorňovala, že jej členovia nemôžu plnohodnotne vykonávať svoje kompetencie, lebo na trhu chýbajú lieky.
Áno, Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je práve tým štátnym orgánom, ktorý musí mať dohľad. Ale skutočný výkon, to sú lekári, to je personál, to sú lekárnici, distribútori liekov a materiálu, to sú revízni lekári poisťovne.
Oni musia tie opatrenia na zlepšenie prijať a aj realizovať. Tak ako vedeli realizovať nevhodné postupy, ako si vedeli nevšímať, tak musia byť schopní realizovať aj lepšie postupy, tak musia byť schopní aj kontrolovať sa.
Nie, priatelia, nie je to všemocný štát. Sme to my, kto môžeme zmeniť našu spoločnosť. Nik to za nás neurobí.
