Archívy značky: Zamyslenie na nedeľu

Zamneď: O víziách v politike, o cestách k nim a o spôsobe ako s nimi pracovať

V jednom zo svojich najlepších článkov Moja charakteristika štátu ako inštitúcie som napísal, že najlepšou cestou, ktorú by sme mali ako spoločnosť zvoliť, je začať tvrdo vyžadovať sami od seba tvorbu dlhodobých vízii a cieľov pre nás samých, pre našu spoločnosť. Napísal som vtedy:

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno „štátny“. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

A potom inokedy som si napísal pre seba toto tu:

Riešme si svoje problémy a staneme sa zabudnutým kútom Európy. Vezmime za svoj niektorý z európskych problémov, pracujme na jeho riešení a staneme sa európskym štátom prvej kategórie. Začnime riešiť svetové problémy a budeme lídrom Európskej únie.

Nie, toto naozaj nie je z mojej hlavy. Je to z hlavy Aktuálneho Tomáša Garrigue Masaryka. Tieto úvahy predniesol, keď sa okolo neho začali rojiť kadejaké nacionalistické zafarbenia pre budúcu Československú republiku. Už vtedy hovoril, že byť super národný len sám pre seba je na nič. Len pre ostatných užitočný národ si získa rešpekt a povedomie o sebe ako o sebavedomom národe.

Zdroj: Zamneď: Len riešením európskych problémov sa stávame významným národom | Martin Pilnik – liberálny politik, člen tímu SaS pre zdravotníctvo

Skúsme si to spojiť. Skúsme si nastaviť nejaký program na najbližších 15-20 rokov.  Program, na ktorom, sa zhodnú aj ľavičiari aj pravičiari. Program, ktorý bude inšpiráciou pre iné štátny Európy a Sveta.

Bolo by to naozaj také komplikované sa zamýšľať nad tým, čo chceme v tejto našej spoločnosti vytvoriť?  Naozaj je také nemožné sedieť za jedným stolom a pracovať dohromady?

Ale samozrejme, že ľavičiari budú hovoriť, že k tým cieľom sa musí prepracovať štát. Že treba na to vytvoriť kapitoly štátneho rozpočtu, tie naplniť vyššími daňami a produkt má byť vo vlastníctve štátu, teda celej spoločnosti.

A my pravičiari budeme hovoriť, že štát má len definovať doktrínu, občas kde-tu čosi zadotovať (to budú tvrdiť tí stredoví z nás, ja teda určite nie), že treba nechať súkromný sektor, aby investoval a potom aby to, čo organicky vybudoval, bude mať motiváciu aj dlhodobo udržiavať, nie tunelovať.

Áno, to sú dva rôzne nástroje štátnej politiky. Dve rôzne cesty štátnej politiky. Ale ja píšem tento článok o cieľoch  štátnej politiky.

Nezamieňajme ciele a cesty k nim

Naozaj má byť cieľom štátnej politiky nízka nezamestnanosť? Nie je to náhodou len krátkodobý postupový cieľ? A čo keď zas príde svetová ekonomická kríza, čo potom s takýmto cieľom v čase, keď absolútne logicky rastie nezamestnanosť a vláda s tým nič neurobí?  To budeme potom plakať nad prázdnom v rezervách na vyplácanie podpôr v nezamestnanosti či chýbajúcich štátnych peniazoch na prekleňovacie štátne investície, ktorých úlohou je viac udržať spoločenský zmier ako tvoriť hodnoty?

V sociálnej politike by som skôr chápal, aby bolo cieľom znižovanie počtu občanov nášho vlastného štátu na hranici chudoby. Je predsa úplne jedno, či takýto vysoko humanitný cieľ dosiahneme podporou tvorby pracovných miest alebo budovaním sociálnej siete cez ktorú ľudia neprepadávajú.  Ľavičiari viac podporujú, pravičiari zas viac zamestnávajú.  No cieľ je rovnaký pre oboch – ťahajme občanov štátu na roveň priemerného Európana. (Áno, vízia o ktorej som písal pred rokmi)

V zdravotníctve dnes absolútne netušíme, aké sú naše dnešné merateľné ukazovatele.  Posledné čísla sú tak z roku 2013. Chápete? To sú 4 roky staré čísla, ktoré nám majú hovoriť, ako sa náš vlastný štát stará o zdravotnú záchrannú sieť.

Teda systém, ktorý má byť každému jednému z nás od Stropkova po Stupavu naporúdzi v momente, keď si vytiahneme z balíčka hraciu kartu s písmenom C – diagnóza rakovina. Alebo keď nám, ako predvčerom pri Žiari nad Hronom, pricestuje skrz zvodidlá z protismeru kamión plný dreva priamo pred prednú kapotu nášho auta.

Aké sú naše ciele v zdravotníctve? Chceme budovať excelentné pracoviská? Alebo chceme zrýchliť prechod pacienta diagnostikou a spoľahneme sa z 10-20% na koncové zariadenia v zahraničí? Budeme my budovať v Komárne nemocnicu pre občanov v Komárome a v Štúrove zaradíme do našej siete nemocnicu v Ostrihome?  Urobíme si transplantačný program v IKEMe v Prahe, alebo radšej vo Viedni, či vybudujeme super transplantačné stredisko v Košiciach s cieľom spolupráce s Kyjevom?  Zas – sú to rozdielne cesty k rovnakému cieľu – vyššej kvalite života, dlhšiemu prežívaniu.

Práve nastupuje generácia husákových detí do posledných dekád zamestnanosti a o 10-15 rokov začneme búchať na systém sociálnej starostlivosti a dôchodkový systém. Na druhom konci, každá rok vstupuje do pracovného pomeru populačný ročník s presne polovičnou početnosťou. Aký cieľ sme si pre tieto 15-20 ročné horizonty stanovili?

Bez politiky sa nezaobídeme

Aké cesty k týmto cieľom ponúkajú ľudia, čo sa rozhodli vložiť svoje sily do politiky?

Máme tisíce a tisíce kvalitných úradníkov, vedcov, analytikov. Nie, tieto cesty nemajú hľadať politici. Politici majú týmto cestám pomáhať na svetlo sveta. Politici majú tieto cesty riešení, tieto vízie propagovať u svojich voličov.

Viete, predminulý týždeň sa veľmi vecne na mňa oboril jeden priateľ s námietkou, že považuje za absurdné, aby z jeho osobných daní sa platili príspevky politickým stranám.  Chápal som ho a ťažko sa mi argumentovalo, keď pre mňa je samozrejmým argumentom, že robenie politiky je službou spoločnosti a nástrojom pre kolektívnu správu vecí verejných.  A na príklade dnešnej vládnej koalície som nemal čo využiť pre argumentáciu.

Potrebujeme politiku na Slovensku vrátiť z podnikateľských späť do politických koľají. Tvoriť politiky pre zdravotníctvo, pre sociálne veci, pre bezpečnosť, proste politiky pre správu nášho vlastného štátu. A prestať tvoriť politiky pre odkláňanie štátnych peňazí na súkromné účty bez zmyslu pre spoločnosť (ajťáci by vedeli rozprávať).

Definovať vízie, dlhodobé ciele a zhodnúť sa na nich ako celá spoločnosť.  Zhodnúť sa my pravičiari s ľavičiarmi.  A potom už po svojom predkladať volebné programy – cesty ako tieto vízie naplniť.

Vízie pre nás, pre občanov tohto štátu. A potom aj nejakú víziu Európy si vziať ako svoju vlastnú.  Ako sme na začiatku tohto článku hovorili ja a TGM.

Zamyslite sa, takto s krvou plnou chylomikrónov po nedeľnom obede,  akú-že to politiku vlastne očakávate. A kto tie vaše očakávania aj plní.

Nepíšem tento článok len tak. Píšem ho ako politik – človek, ktorý takto rozmýšľa a takto chce pracovať. Vo svojom odbore – v zdravotníckych politikách.

 

Share Button

Zamneď: Nikto nepoložil kardinálnu otázku: „Prečo to robíte?“

Nikto sa neopýtal Holjenčíka, prečo v čase keď sa na európskom trhu s dodávkami energii naozaj ale naozaj nič nedeje, keď je situácia v rozsahu a kapacite rozvodnej siete rovnaká už niekoľko rokov, tak prečo sa musia zvyšovať ceny za dodávku elektriny?

Nikto sa neopýtal ministra Druckera, ktorý prichádza s reorganizáciu pohotovostí, plnými platbami za vyšetrenie v 1/3 ordinačných hodín či s novým pojmom (naozaj, v zákonoch nič také nie je) nadštandard, tak prečo s tým prichádza, keď za ostatných 10 rokov vlády Smeru nad zdravotníctvom sa naozaj nič, ale nič významné v cenovej hladine nedeje a už vôbec žiadna revolúcia v liečebných postupoch nenastala.

Nikto sa neopýta, prečo je predkladaný „Jasličkový zákon“, keď vládne všeobecná spokojnosť v kvalite poskytovaných služieb v tejto oblasti.

Nikto sa nepýta: „Prečo to robíte?“

Skúste sa zamyslieť, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov, prečo sa to svojich poslancov, svojich politických zástupcov, áno tých, čo ste ich pred rokom volili do vládnych funkcií, nepýtate.

Toto je článok, ktorý píšem pravidelne v nedeľu a vždy obsahuje viac otázok ako odpovedí. Kladie vám otázky, na ktoré by ste si mali vy odpovedať

Viete priatelia, dávam dohromady, spolu s ostatnými členmi reformného zdravotníckeho tímu SaS, niekoľko zásadných bodov, ktoré by mali viesť k lepšiemu a dostupnejšiemu zdravotníctvu pre každého z nás. Bolo pre mňa samozrejmé si hneď na začiatku nájsť odpoveď, prečo to vlastne robím.  A je pre mňa samozrejmé, že odpoveď na túto otázku bude úvodnou vetou všade tam, kde budem o našich reformných krokoch diskutovať.

Aby ste si kedykoľvek mohli poľahky skontrolovať, či samotné jednotlivosti súhlasia s tým absolútne základným, prečo to vlastne robíme.

Ja naozaj dnes neviem, prečo máme mať 100-1000x vyššie účty za elektrinu, vodu či plyn.  Ja naozaj neviem, prečo musí štát budovať stovky nových budov na prevádzku štátnych jaslí. Naozaj neviem, prečo musí byť buď vyšetrenia na 100% na poisťovňu, alebo práve a len po 14 hodine na 100% za plnú úhradu.  Ja naozaj neviem, prečo…

Rozumiete tomu, prečo existuje niečo také ako slovensko.sk budované štátom? Položil si niekto tú kardinálnu otázku: Prečo to v tej vláde v stredu robíte?

Čim viac sa norím do princípov fungovania zdravotníctva, tým viac si kladiem otázku: A prečo to, pre Avicena, vlastne ten Drucke robí práve takto? Nedáva to žiaden zmysel, ciele nie sú jasné… Leda ak?

Leda ak?

Naozaj je správnou odpoveďou, že vládnym politikom ide o ich vlastné kontá a že im vôbec nejde o riadenie našej spoločnej republiky?

Neviem, možno je tým dôvodom, prečo nekladieme tú najzásadnejšiu a elementárnu otázku, možno je tým dôvodom to, že sa nechceme dočkať tej strašnej odpovede.

Tak sa teda takto v nedeľu, s plným bruškom, s krvou plnou chylomikrónov, endorfínmi na maxime, adrenalínom v útlme skúsme zamslieť nad tým, či by sme sa predsa len nemali začať pýtať.

„Prečo to robíte?“

 

Share Button

Zamneď: Keď Nemci minuli všetky podivné imigranstké riešenia… 

Keď sa minú všetky debilné riešenia, nakoniec dôjde aj na to jediné dobré.

„The elimination of the prospect of reaching the European coast could convince migrants to avoid embarking on the life-threatening and costly journey in the first place,“ the paper quoted a ministry spokeswoman as saying.

„The goal must be to remove the basis for people-smuggling organizations and to save migrants from the life-threatening journey.“

The ministry’s proposal calls for migrants picked up in the Mediterranean – most of whom set off from conflict-torn Libya – to be sent to Tunisia, Egypt or other north African states to apply for asylum from there.

If their asylum applications are accepted, the migrants could then be transported safely to Europe. Zdroj: German ministry wants migrants returned to Africa: report | Reuters

Viete, vždy je to tak. Najprv prídu debilné nápady, potom prídu jednoduché riešenia. A nakoniec, keď už sa všetko toto vyplytvá, keď už sa zahoja všetky natiahnuté ruky za dotáciami, dôjde na to dobré riešenie.

Nie, dobré riešenie nemusí byť vôbec to, ktoré by sme si najviac priali. Priania a možnosti sú dve rôzne veci. Samozrejme je ideálne, keď sa priania naplnia, pretože máme všetky možnosti ich zrealizovať.

V prípade prevádzkového problému s ľuďmi som od začiatku písal, že ich je proste veľa. Akékoľvek prirovnania s čímkoľvek, čo Európa zažila je neprimeraným prirovnaním.

Nie, naozaj nemám rád hranice. Naozaj nehrám na predurčenie ľudského osudu narodením. Stále na tieto dva moje osobné postoje myslím, keď uvažujem ako riešiť dnešný prevádzkový problém s ľuďmi v Európe.

Nie nepáči sa mi to, že je to tak. Viete, čo si myslím o hranici. Že je to len debilná čiara a nemajte radi, toho, kto ju medzi vás kreslí.  A práve preto, že sa mi to nepáči tu už viac ako rok apelujem.

Pamätáte čo som písal? V článku  patriaceho tiež do Zamyslení na nedeľu Koncept imigračnej politiky „Cesta za Nemeckom“ | Martin Pilnik – liberálny politik, člen zdravotníckeho tímu SaS som napísal:

Nie že len utekajú pred smrťou,  ale si aj vyberajú,  kde je zelenšia tráva. Našou povinnosťou je, aby neumreli. Všetko ostatné je dobrota srdca. Dobré srdce sa oveľa ľahšie otvára pre dobrých ľudí.

Denno-denné zásobovanie stanového tábora v Turecku bazálnou potravinovou dávkou OSN,  to je ľudská povinnosť. Nemecko je luxus.

Keď ľudia umierajú v azylových táboroch, či keď sa v nich šíria choroby, to je naše totálne zlyhanie. Neodpustiteľná chyba! Toto je naše totálne zlyhanie. Zlyhali sme ako ľudia.

Keď sa neuchytia v práci, keď sa neintegrujú do spoločnosti, keď po 5-7 rokoch života medzi nami nedosiahnu náš ekonomický blahobyt, nie, to rozhodne nie je len naše zlyhanie. Sme v tom spoločne a či sa to niekomu páči alebo nie, oni musia na tom oveľa viac zapracovať. Sami si vybrali nie len prežitie, ale aj to, že chcú bonus.

Musíme im ukázať dobrotu srdca, dať im šancu. Sami pred vlastným svedomím si musíme byť schopní odpovedať na otázku, či sme im tú šancu na to, aby po 3-7 rokoch života medzi nami mali prácu, byt a prvú dovolenku. Len naše svedomie nás bude za toto súdiť.

V septembri 2015 som v článku  Namiesto tony ľudskoprávnych paragrafov odpovedajte jednoduchým ľuďom na jednoduché otázky apeloval na to, že musíme sami pred sebou si odpovedať na niektoré základné otázky:

Takže, keď už sa tak strašne vyznáte v tom, ako funguje správne celý ten imigračný proces, ako to všetko spraviť, aby to bolo v súlade so všetkými Listinami práv a slobôd, takže keď ste teda taký múdri…

Takže mám tu 4 jednoduché otázky:

  1. Ako dlho bude trvať, kým bude azyl udelený/zamietnutý tím, čo ich našli 31.8.2015 v dodávke pri Žiline?
  2. Koľkým z tých čo včera prešli Srbsko-Maďarskú hranicu bude udelený a koľkým zamietnutý azyl/pobyt/ochrana v Maďarsku?
  3. Čo budú jesť a kde budú bývať tí ľudia počas azylovej procedúry?
  4. Čo sa stane s človekom, ktorého azyl bude zamietnutý? 

Sú to jednoduché otázky. Odpoveď na ňu potrebuje 50-70% populácie v EU a v Schengenskom priestore.

Opakujem: Dnešným problémom slovenskej, pražsko-vyšehradskej a možno aj celej poľsko-česko-slovensko-maďarskej spoločnosti je, že nevieme čo bude potom, ako ich zachránime pred hladom a dažďom s tými desiatkami tisícov dnes bezprízorných hladných ľudí bez strechy nad hlavou.

A ako to po roku dopadlo? Odpovede žiadne! Nikto s aktuálne vládnucich politikou nedáva svojim občanom na tieto jednoduché otázky žiadne odpovede.

Nemecká vláda, zdá sa podľa ostatného vyjadrenia, si tieto otázky nakoniec aspoň vo svojom úzkom kruhu zodpovedala.  A výsledkom je?

To čo som písal v októbri 2015 Kto je mi ľudsko-právne rovný nemusí mi byť ústavno-zákonne rovný:

Treba zásadne a aktívne pracovalo na troch jednoducho pomenovateľných, ale veľmi náročne naplňiteľných úlohách. Na všetkých troch súčasne a nerozdieľne.

  1. Postaviť veľké, ale naozaj veľké utečenecké tábory pod vlajkou EU a zabezpečiť každému tri OSN-dávky-jedla denne. Pod novinárskou kontrolou.
  2. Administratívna analýza
    1. deti do škôl a to bleskom a bez pardónu – absolútna priorita
    2. tí čo chcú pracovať nech ponúknu, čo vedia a nech sa podieľajú na zveľaďovaní táborov a ich okolia – adepti na integráciu, vzdelaných okamžite nostifikovať
    3. tí čo len chcú prečkať, kým sa budú môcť vrátiť domov nech prečkajú – balíček  učiteľov demokracie a ekonomickej prosperity na cestu domov
  3. Riešiť situáciu u nich doma, aby sme sa ich mohli rýchlo zbaviť.

Je ich mnoho. Musíme ich zúradovať. To, že každého jedného prišelca do EU zúradujeme, to robí EU tím čím je. Nie len v tom zlom, ale aj v tom dobrom. Bez identifikácie, bez pridelenia každému jednotlivcovi v populácii EU jeho jedinečného databázového čísla a spisovania jeho zločinov/priestupkov, bez toho nie sme ani jeden z nás, občanov EU. (Každý z nás potrebuje výpis z registra trestov na kde-akú somarinu.) Nie je dôvod, aby bez toho bol ktokoľvek iný.

A oni musia vydržať. Isto, dôjde na ich vytriezvenie a aj na naše niektoré vytriezvenia. Nie je to nič neobvyklé.

Samozrejme, pri napĺňaní ich ústavno-zákonných povinností im musíme pomáhať. Sú v jasne podriadenej pozícii a je našou povinnosťou ju vyvážiť zvýšenou starostlivosťou. Áno, stojí to peniaze. Ľutovať peniaze na ľudsko-právne záležitosti je zhovadilé.

Nie z plezíru píšem, že udalosti sa majú diať pod novinárskou kontrolou. Pre nás, občanov EU je to normálny nástroj našej kontroly nad udalosťami. A toto zrkadlo, ktoré je nám samým nami samými nastavované neukazuje nič lichotivé.

Viete, čo si myslím o hranici. Že je to len debilná čiara a nemajte radi, toho, kto ju medzi vás kreslí.  A práve preto, že sa mi to nepáči tu už viac ako rok apelujem.

ALE POČÚVATE MA?

Nie, nie je žiadne ONI. Sme len MY, kto môžeme s našimi životmi niečo urobiť. Len MY sa zodpovedáme budúcim generáciám, ktoré nás budú hodnotiť. A to si buďte istí, že nás hodnotiť budú.

Tak začnime konečne robiť dobré riešenia. Na planéte Zem je dnes 8 miliárd ľudí. Nemá zmysel, aby tak 2-3 miliardy putovali pešo do Európy. Dobré riešenie je, že Európa príde za nimi tam, kde žijú.  Už to pochopili hádam aj v Nemecku.

Tak sa prosím priatelia, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov zamyslite, či už konečne budete uvažovať nad tým o čom píšem ako nad vašim najobľúbenejším nápadom.  Ja som skromný chlapec z dediny, ja naozaj nepotrebujem, aby na mojom riešení bola moja nálepka. Ja sa budem ticho v kútiku usmievať a tešiť z toho, že sa veci dejú dobre a dlhodobo udržateľne.

Zamyslite sa takto v nedeľu, s krvou plnou chylomikrónov, koľko ľudí nemuselo v stredozemnom mori umrieť, keby Nemecko prišlo s dnešným svojim nápadom pred rokom.

Do riti, ale som nasraný! Koľko ľudí mohlo žiť!

To, že sa jedna futbalistka stane hrdinkou in memoriam je našou najväčšou obžalobou. Asi som urobil málo, že som o tom len písal.

 

 

Share Button