Demokracia je kurevsky ťažká vec. Stokrát by som na to hovado dementné diktátorské zakričal a utĺkol ho k smrti. Ale môj vnútorný princíp mi to nedovolí. A nie je to len o úcte k živočíšnemu životu. Je to aj ten vnútorný princíp o úcte k slobode človeka.
Rozpoviem vám jeden príbeh, bude to môj príbeh. Je to príbeh o mužovi, ktorý si myslí, že má pravdu.
V roku 2003 či 2004 som sa rozhodol, že si svoje názory na našu spoločnosť, štát a lekárenstvo nenechám len tak pre seba. A začal som písať na webe. Myslel som si, že je to tak dobre, tak som pretavil tento pocit do mnohoročného tvorivého úsilia.
Áno, určite sa to mohlo urobiť aj inak. Ale ja som to urobil takto. Aspoň som o tom , ako si predstavujem spoločnosť, v ktorej by som chcel žiť, aspoň som o tom písal. Článok za článkom, rýdze blognutie, za rýdzim blognutím.
Ale zdalo sa mi, že je to málo. Ukazoval som svojim priateľom a známym, ako to chodí v zdravotníctve. Videl som tam jasné diery, chyby a absurdnosti a svojim priateľom som o nich hovoril. Videl som, že tým priateľom sa to páčilo, tak som si povedal, že by som to skúsil s tým zdravotníctvom aj pred väčším auditóriom.
Vedel som, že je to síce fajn vedieť v tom chodiť, vedieť o tom písať, ale súčasne som mal pocit, že je to vlastne celé zle. Napísal som si na kus papiera pár pravidiel, ktorými by som dokázal umravniť naše zdravotníctvo. Dal som si dohromady predstavu o zdravotníctve založenom na solidarite.
A keď už som mal teda ten papier na stole, tak som sa poobzeral, čo treba spraviť, aby sa celá krajina riadila týmto nápadom. A vykročil som na cestu do strany SaS.
Ja neviem, či sa o 120 rokov neukáže, že som sa kruto mýlil. Ale dnes som si istý a kráčam za správnym cieľom.
Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa so mnou stalo bez tej revolúcie.
Viete, som si istý, že v reálnosocialistickej diktatúre roku 2011 by som bol vysmiaty šéf lekárne, čo expeduje 5×2 hodiny do týždňa, po ôsmich hodinách v práci padla. O zdravie by sa mi po známosti starali kamoši primári v okresnej a ich kamoši v krajskej nemocnici. Raz za rok či dva by som bol pri mori a každé jarné prázdniny lyžoval v Tatrách. Bohovsky bezpečne by som si žil. Samé pozitíva a sociálne istoty.
Nie, nie, žiadne také. V reálnesocialistickej diktarúre by som kopal s Jožom urán v Jáchymove za byt a stravu. Stokrát by na nás nejaké hovado dementné zakričalo a možno nás aj s chuťou utĺkol k smrti. Len preto, že si myslí, že jeho pravda je silnejšia.
A v dnešnej realite? Pre 75-80% ľudí naokolo som neprijateľný peňtácky, sionistický, sorošovský, farmalobistický biely kôň nejakého oligarchu, agent západu, pravicový dement a pozor, toto sa mi obzvlášť páčilo: dinosaurus, alebo kokot. Niekedy je tá snaha vysvetľovať a presviedčať o svojich víziách a predstavách o svete bližšie skôr k posraniou ako k poslaniu.
Demokracia je kurevsky ťažká vec. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru. Demokraciu milujme, inak sa nám vymkne z rúk.
Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické. Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete, varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.
Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.
Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!
(Volne podľa filmu Americký prezident.)
Kua, kua, tak už ste pochopili? Žiadne diktátorské hovado vám dnes nebráni, aby ste celému národu, či dokonca celej EU vnútili svoju pravdu. Iba vy sami si v tom bránite. Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa s vami stalo bez tej revolúcie
Pod čiarou: Znalí vedia, že tento text má svojho 6 ročného predchodcu. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru (2011)| M+M+M+M (4M)
