Kto má platiť ochranu blížnych? Štát, komunita alebo rodina?

Nech sa štát postará! Veď on vyberá dane, odvody. Tak nech štát financuje zdravotníctvo, sociálny systém.  Alebo to má byť inak?

Bolo 13. storočie. Kto nevládal umrel. Jediný kto sa postaral, bola rodina. Nebola medicína, nebolo teda ani prečo vyberať nejaké peniaze.

Bolo 19. storočie a už sme mali v Európe akýsi systém komunitnej starostlivosti. Bola tu dedina, ktorá sa o svojich spoluobčanov postarala. Keď sa pozriete do vianočných zvykov – pastieri obchádzajú dedinčanov a tí im  prispejú. Aby prežili zimu, aby sa im mal kto od jari do jesene starať o stáda oviec.

Bolo 19. storočie a mestské obyvateľstvo si začalo vydržiavať  chudobince, špitály a invalidovne. Malá komunita. Malé príspevky. Bohatší považovali za otázku dobrej povesti prispievať, stavať, podporovať prevádzku.

Bolo 20. storočie a sociálne istoty si osvojili ľavicové robotnícke hnutia. Preniesli starosti o potrebných na štát. Každý sa dobrovoľne-nasilu poskladal, aby každý dostal. Zo solidarity sa stal verejný statok.

Onehdá som zachytil ponosy, že Dobrý anjel supluje funkcie, ktoré má pokrývať štát. Veď platíme dane…  Áno, isto-iste je to oprávnené upozornenie.

Minulý týždeň som bol býval bol napísal, že “Bezplatne pre občanov štátu – to je tak, že sa občania dohodnú na nejakej vízii, predstave, ako ich vlastný štát má fungovať. Zvážia rôzne možnosti.” Aká je teda tá správna vízia pre spoločnosť na Slovensku v oblasti zdravotných a sociálnych služieb?

  • Chceme všetko bez dodatočného platenia, veď sa dostatočne skladáme do spoločného balíka?
  • Alebo nech si každý zbiera sám na seba a čo nás po ostatných?

To sú dva extrémne pohľady. A medzi nimi je kopa rôznych možností, kopa šťastných či nešťastných ľudí okolo nás. Medzi nimi je tááákyto široký priestor tisíc názorov a tisíc tristo dvadsaťosem riešení. A keby o tom debatovalo o jedného viac, tak tých riešení bude aj tridsaťdva viac.

Nie, nekladiem jednoduché otázky. No odpovedať si na ne musíme. Skúsme, tak poctivo, sami pred sebou si odpovedať na otázku z nadpisu. Kto má platiť ochranu blížnych? Kto má platiť za poskytnuté zdravotnú starostlivosť, za sociálne istoty? Štát, komunita alebo rodina?

Ja som si tú otázku zodpovedal. Nie, dnes neprezradím, nechcem vás ovplyvňovať. Dnes je to na vás. Ako to vidíte vy?

Share Button

To akože biletár niekde v herni bude mať zoznam osôb, číslo OP a diagnózu?

Otázka: To nie, ale bude mať možnosť si zavolať (nejakým IT spôsobom) do “registra vylúčených osôb” a ten to zoznam si vytvoriť.

§ 35a odsek 9) Správca registra je povinný zabezpečiť prevádzkovateľom hazardných hier na účely porovnania totožnosti fyzickej osoby nepretržitý diaľkový prístup do registra vylúčených osôb, a to len k údajom o tom, či konkrétna fyzická osoba je zapísaná v registri vylúčených osôb.

Takže ten zoznam s rodným číslom (lebo to je údaj, ktorý sa ukladá a pre overenie si ho bude musieť vypýtať od perlutrovanbej osoby), menom a fotkou (z kamerového záznamu) si vytvorí ten biletár aj sám.

Do registra vylúčených osôb sa zapisuje osoba v hmotnej núdzi a/alebo práve a len osoba s diagnózou F63.0. Takže nie je isté, či pozitívne perlustrovaná osoba má práve túto diagnózu, alebo je v hmotnej núdzi. Alebo že by mala oboje?

Potenciálne F-ková diagnóza bude teda voľne na stiahnutie pred každým pracovným pohovorom.  Na pracovnom pohovore sa, pomaly pod trestom smrti, nesmiem spýtať, či je dotyčný cigán alebo tehotná.

Takže nie, zoznam osôb s číslom občianky a diagnózou mať nebude.

Otázka: Takže nejaký SBSkár s IQ húpacieho koníka ?

Áno aj. Teda s výnimkou SBS Bonul. Tá už má iste prístup kamkoľvek. Veď majú tú previerku pre NATO pre stavebné tendre.

Ja ukladám on ukladá

A aby to bola kompletka, tak zas štát (prevádzkovateľ registra) si môže ukladať všetky RČ, ktoré boli k nemu posielané – ľudia, ktorí si chceli niekde zahrať a bola o nich vydaná negatívna lustrácia.

Keďže na štátne registre sa vo všeobecnosti nevzťahuje zákon o ochrane osobných údajov, nikto nemusí občanovi poskytnúť informáciu, aké údaje o ňom ukladajú.

Áno, platí, že nesmú ísť nad rámec zákona. Ale nikto sa nikdy nezaoberal takou drobnosťou, akou je ukladanie do vyrovnávacej pamäte či indexácia pre účely zlepšenia technických parametrov IT systému.

Potom tu máme telekomunikačný zákon, ktorý definuje povinnosť ukladať informácie o prevádzke na linkách. Vzťahuje sa to aj na tieto požiadavky na nahliadnutie do registra?

A čo šifrovanie pred odoslaní? Každý podnikateľ musí mať eID a na ňom kadejaké certifikáty. Ale že by ich predkladateľ zákona využil na šifrovanie komunikácie, na overovanie oprávnení, na overovanie pri on-line hrách…

Ono celkovo sa v tom zákone na eID totálne zabudlo. Na čo myslieť dobre a komplexne.

eID, eHealth a iné e-Gov huncútstva

Možno si poviete, že téma vyhradených registrov nie je pre mňa, člena zdravotníckeho tímu SaS zaujímavá. No opak je pravdou. IT riešenia sú neoddeliteľnou súčasťou dnešnej medicíny a poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Všetky registre sú o procesoch. O nastavení oprávnení, o definovaní rozsahu poskytovaných informácii. A hlavne, nasadením IT riešení sa totálne zmení filozofia mnohých činností.

Ako som bol býval bol onehdá v súvislosti s eGovermentovými riešeniami poznamenal:

Vďaka eID máme do našich databáz k svojim záznamom prístup úplne každý. A to je tá prelomová udalosť, ktorá musí lámať paragrafy. PROSTE MUSÍ, INAK SA Z E-GOVERMENTU POSERIEME. 

Štátna elektronická schránka a eID sú niečím hmatateľným, takže už hádam bude aj menej vizionársky založeným konečne zrejmé, že tie procesy treba totálne prekopať. Čo prekopať, postaviť  úplne nanovo na zelenej lúke. 

Zabudnite na dnešné postupy a riešenia popísané v stovkách zákonov a tisíckach paragrafov.

Aj v tomto prípade sa mohol pokojne využiť princíp osobnej autorizácie pre prístup k mojim vlastných údajom. Ten princíp, ktorý sa pripravuje aj pre eHealth.

Vložením eID do čítačky povolím centrálnej databáze, aby informovala prevádzkovateľa herne, že v registri osôb v poli “hmotná núdza” a v registri “hlásených diagnóz” v NCZI nie sú konkrétne špecifické záznamy.

Celá komunikácia mohla byť šifrovaná a herňa by sa dostala len k zašifrovanej informácii, ktorú by prečítala len ak by bol práve môj eID v čítačke.

Správa z tisku: A čo na užitočnosť eID vláda?

Vyzerá to tak, že ani január 2017 nebude definitívny termín pre povinné elektronické schránky. Má o tom rozhodnúť vláda. Zdroj: Reklamy nepomohli, štát musí už tretíkrát odsunúť termín pre povinné e-schránky – Denník N

Súvisiaci článok: Už o pár dní môžete byť na štátnom indexe a váš blog štátom zablokovaný

Share Button

Drahá liečba stojí veľa peňazí

Nie, nadpis nie je absurdný. Je dôležitý práve tak ako je napísaný. Upozorňuje na dve zásadné veci v oblasti zdravotníctva.

Po prvé: Existuje liečba, ktoré je fakt drahá.

Nikto z pacientov si svoju chorobu nevybral. A teda si nevybral ani to, že práve jeho liečenie je fakt drahé. Vyžaduje špecifické znalosti operatéra, skúsenosť diagnostika, na výrobu a skladovanie náročné lieky či nebodaj veľké množstvo jednorázového materiálu.

Toto všetko niekto zaplatiť musí. Aj keď sa postaráme o maximálnu účinnosť regulácii, stále je liečba konkrétnych diagnóz drahá.

A zatímco v roce 2009 centrové léky spolkly tři procenta zdravotnického rozpočtu, nyní jsme na šesti procentech. K tomu je ovšem třeba dodat, že do loňska stoupl počet léčených pacientů o 50 procent (průměrné náklady na pacienta jsou stále stejné, pohybují se kolem 300 tisíc korun ročně). To je velmi důležité i proto, že například v onkologii, ale i řadě dalších odborností, prevalence i incidence chorob roste. Zdroj: Jak si nenechat přerůst novou drahou léčbu přes hlavu? Pro začátek pacientům řekneme, kolik stojí – Zdravotnický deník

Preto nie veľmi rád hovorím o tom, že liečba je drahá. Ale radšej používam presnejší termín – sú diagnózy, ktorých liečenie je drahé.  Stoja veľa peňazí na jedného pacienta. A tu sa dostávam k druhej časti nadpisu

Po druhé: Za liečbu treba zaplatiť skutočnými peniazmi

Pacient vojde do ordinácie, prebehne vyšetrenie, nastolia sa nejaké liečebné opatrenia, pacient dostane lieky. A odchádza. Niekde na pozadí to všetko niekto musel zaplatiť. Niekto to musel zaplatiť reálnymi peniazmi.

Skutočné peniaze sa berú v zdravotníctve zo zdravotného poistenia. Každý mesiac sa spoločne skladáme, na základe princípu solidarity. Tí čo sú zdraví dajú dohromady peniaze, ktoré potom slúžia na to, aby sme mohli zaplatiť za liečbu tých z nás, ktorí ochoreli.

A liečba drahých ochorení treba zaplatiť. V jednom pacientovi sa v prípade drahej diagnózy stretáva veľké množstvo zdrojov.

Nie, nenecháme nikoho umrieť

Samozrejme, že nikoho nenecháme umrieť! Sme predsa v Európe 21. storočia. Vlastnosťou akéhokoľvek zdravotníckeho systému preto je, že je súčasťou sociálnej a zdravotnej záchrannej siete. Práve preto, že sme súčasťou Európy a fungujúca sociálna a zdravotná záchranná sieť je to, čo robí Európu Európou. Solidarita je jej vlastnosťou.

Áno, zdravotné poistenie je nástroj prerozdeľovania. Je to nástroj sociálnej záchrannej siete a tá je vždy založená na istej miere prerozdeľovania. Tak to funguje v európskej spoločnosti 21. storočia, je to to, čo robí Európu Európou. Že sa spoločne skladáme na to, aby naši blížni neumierali od hladu a na liečiteľné choroby len preto, že sa im momentálne nedarí, alebo mali už od narodenia nejakú smolu, znevýhodnenie či nie sú až takí priebojní.

Áno, a budem to opakovať aj viackrát. Práve preto, že som liberál a pravičiar.

Jasne, že sa mi ozve kopa ľudí, ktorí budú hovoriť, že ako liberál a pravičiar by som mal podporovať  ideu “Nechať ľudí rozhodovať o svojich peniazoch znamená žiadne im nebrať.”

Áno, to je pravda. To súčasne znamená nulovú sociálnu záchrannú sieť. V prípade zdravotníckej záchrannej siete to znamená nechať nemajetných umrieť bez prístupu k liečeniu.  Toto odo mňa nikdy nebude počuť!

Treba sa rozhodnúť, poctivo sám pred sebou, čo si vlastne prajeme

Ja viem, nie je to jednoduché, rozhodnúť, ktorú drahú chorobu budeme ešte financovať zo zdravotného poistenia.

Navyše, pre každého pacienta je práve tá jeho choroba to, čo je nutné, povinné a nedokladné a  zdravotníctvo to musí, proste musí teraz a hneď riešiť a vyriešiť.

Nie, nie je to jednoduché rozhodnúť, či by nebolo dobré začať presviedčať spoluobčanov, že je dobré prispievať na väčšiu mieru solidarity.

Nie, nie je to jednoduché rozhodnúť, že na tieto lieky si musíme počkať, kým sa nevymania z patentovej ochrany a vďaka generickému princípu ich cena nezlezie na úroveň, ktoré uvládze náš systém zdravotného poistenia.

Nie, tieto rozhodnutia  – kto ešte má nárok na život – naozaj nechcem robiť. Nie, tieto rozhodnutia – kto ešte má nárok na akú kompenzačnú pomôcku – naozaj nechcem robiť.

Liberálny pravicový princíp v zdravotníckej politike znamená, že poskytneme občanom  – solidárnym platcom – maximum informácii pre rozhodovanie. Liberál sa snaží, aby boli občania do tohto rozhodovania dobre zapojení. (O tom si napíšeme čosi nabudúce.)

Pravičiar nikdy nerozhodne len tak, sám, čo je pre všetkých ostatných najlepšie.

No rozhodnúť sa nejako musí! Je povinnosť pri tvorbe zdravotníckeho programu sa vysporiadať aj s týmito rozhodnutiami. Preto vždy, ale vždy budem vyžadovať, aby odborníci, ktorí roky sledujú, študujú, vyhodnocujú rozhodnutia o schvaľovaní či neschvaľovaní platieb za drahé diagnózy, aby vždy poskytli tvrdé vedecké poznatky o účelnosti či neúčelnosti.

Len tak, cvične, tu je jeden príklad:

Otázka, která je v tomto bodě nejčastěji na stole, je výběr těch nákladných léků, jejichž efekt bude vzhledem k jejich ceně pro systém přijatelný. „Například u mnohočetného myelomu jsou ceny některých léků stonásobné oproti tomu, co bylo dřív, a prodlužuje se život o tři týdny. Je otázka, jestli je to adekvátní. Když si vezmu lék na cystickou fibrózu, ten prodlouží život o 25 let a zlepší jeho kvalitu natolik, že člověk může pracovat, odvádět daně a nezatěžovat sociální systém,“

Zdroj: Jak si nenechat přerůst novou drahou léčbu přes hlavu? Pro začátek pacientům řekneme, kolik stojí – Zdravotnický deník

No, tak ako by ste sa VY rozhodli? Len tak cvične.

Je povinnosť brať zreteľ na vývoj vedy pri týchto rozhodnutiach. Preto budem maximálne tlačiť na pravidelné prehodnocovanie prístupu k platbám za drahé diagnózy. Nesmieme ani o deň premeškať šancu na sprístupnenie liečby.

„To, co nám vadí, je, že když přípravek získá úhradu a nemocnice uzavře dodatek ke zvláštní smlouvě, máme rozpočet na deset nemocných – a ono jich přijde padesát. Lékař by neměl rozhodovat mezi dvěma, třemi či více pacienty, kteří splňují indikační kritéria, komu lék dá nebo nedá,“

Zdroj: Jak si nenechat přerůst novou drahou léčbu přes hlavu? Pro začátek pacientům řekneme, kolik stojí – Zdravotnický deník

Niekto to rozhodnúť musí a to najhoršie, čo môžeme urobiť, sú netransparentné a hlavne alibistické riešenia, ktoré nechávajú rozhodovať emócie, cit a úplatky.

Autor je členom zdravotníckeho tímu SaS. 

Share Button

Web zameraný na osobné politické aktivity