Odpoveď a vysvetlenie vedca bezradnému laikovi.

Tak jsem si v populárně přežvýkané zprávě lékařské fakulty Harvardu početl o tom, co lékaři aktuálně ví o fungování a podpoře imunitního systému. T buňky a bílé krvinky pomáhají, ale když jich budeme mít více, bude imunita lepší? Nevíme. Vitamíny? Mohly by pomáhat. Ale pomáhají? Není prokázáno. Echinacea, ženšen? Žádné pozitivní výsledky. Stress a pocit osamělosti? Jisté spojení existuje, ale jaké? Nikdo netuší. Jsou elitní zimní sportovci více náchylní nebo odolnější infekcím? Nelze odpovědět. Pomáhá otužování? Není prokázáno. Hergot, může mi někdo říct, jak se tahle věda může brát seriózně?

Chápem, laika chytá zúfalstvo. A teraz si predstavte, čo ja, ako vedecky založený, prírodovedne mysliaci človek, si mám o svojej vlastnej vede myslieť?

Bolo by to na mašľu, keby ma nebol býval bol na začiatku mojej vedeckej dospelosti poučil môj školiteľ.

Keď som písal diplomovku, zmätený som zašiel za školiteľom, že som našiel práce, ktoré hovoria, že sa nami meraný parameter P pôsobením látky L zvyšuje. A tiež som našiel práce, ktoré dokazujú, že sa meraný parameter P pôsobením látky L znižuje. Školiteľ ma s neskrývanou radosťou upokojil konštatovaním: „Aspoň sa máme kam pridať, nech už nám vyjde čokoľvek.“

Čím viac toho z oblasti prírodných vied vieme, tým viac a intenzívnejšie rastie neistota. Je to preto, že si uvedomujeme komplexnosť živého systému. A čím viac toho vieme, tým máme väčší problém postaviť pokus tak, aby bol vedecky nenapadnuteľný.

Raz som sa rozprával s jedným  docentom chemického inžinierstva. Znalí vedia, že je to dosť špičková časť chémie. Na debatu sme mali hafo času, chystali sme pahrebu na grilovanie. Keďže je to rodinný príslušník, rozoberali sme príčiny symptómov. Nakoniec našu debatu uzavrel slovami: „A nakoniec zistíme, že je ten systém tak multiparametrický, že nie je možné  určiť príčinu.“ Ja som dodal niečo v zmysle, že má vzhľadom na princípy štatistickej matematicky rozhodne pravdu a šli sme grilovať. Pahreba bola už z pohľadu objektívneho vedeckého posúdenia tak akurát.

Inak to ani dopadnúť nemohlo. Obaja sme vedecky mysliaci, máme nejakú tú skúsenosť s axiómou „Matka príroda je suka“. A keď sa masť nechce topiť, tak namiesto priloženia polienka pod kotlinu navrhneme, že by sme mohli znížiť tlak. A rozhodne, zdôrazňujem rozhodne, nikdy nerobíme pokusy v piatok poobede.

Navyše, čím viac toho vieme, tým viac mýtov, legiend a pocitov dokážeme vyvrátiť. A že ich je. Veď ostatných 10000 rokov (áno, desaťtisíc rokov ak nie stotisíc) sme žili v duchu „prianie je otcom riešenia“. Len a len posledných 50-70 rokov sme schopný robiť ako-tak vedu. Za tých 10000 rokov sa nahromadilo mýtov a legiend a pocitov až hrôza na tú kopu pomyslieť.

Súkromne si toto obdobie pomenúvam ako Obdobie ľudskej hlúposti. Časť z toho čo náš nešťastník vymenoval je z tejto desaťtísícročnej zbierky ľudskej hlúposti. Áno, nazvime týmto pravým menom 99% medicíny stredoveku. A keby len stredoveku.

Môj docent farmakológie nám na poslednom seminári semestra povedal: „Priatelia, vôbec vám to skúškové nezávidím. To my keď sme študovali, to bolo samé mechanizmus účinku neznámy. Skúste mi to o dva týždne na skúške povedať vy a uvidíme sa na skúške opakovane, kým sa tie mechanizmy nenaučíte.“

Skutočne, reálne vedomosti, múdrosť, pravda vo farmácii, to je otázka posledných 50-60 rokov. A dúfame, že sa nenájde zas nejaký Heisenberg. Och, ako dúfame!

Vedec musí riešiť tony nahromadenej hlúposti z minula a súčasne sám občas splodí pekné hlúposti. Časť z toho, čo náš nešťastník vymenoval je z ranného obdobia vedy, ja tomu hovorím – Obdobie vedeckej  hlúposti.  Veda sama plodí hlúposti. Múdrosti a pravdy je vo vesmíre šírom poskromne. Navyše sa ten vesmír, sviňa jedna matkou sukou splodená, neustále rozpína. Takže koncentrácia múdrosti permanentne klesá.

Sprvoti sa mnoho vecí zdá ako prelomový objav pravdy a múdra. No prvý kolega, ktorý idúcky náhodou okolo vám poza chrbát nahliadne na vašu prácu a uvidí do očí bijúcu chybu, rozpor, nevedomosť pri konštrukcii parametrov a pokusu. Nikdy nedúfame dostatočne silne!

No a potom, keď už teda prídete skutočnej pravde na koreň, objaví sa vztýčený prostredník na Vltave dôsledok ďalšej z hlavných vedeckých axióm: „O všetkom pochybujte.“

No povedzte mi teraz, keď ste zas o trochu múdrejší, ako mám túto moju vedu brať seriózne ja, ktorý do nej vidím a celou svojou mozgovňou ju vrúcne milujem?!?