Po EU-voľbách snáď najčastejšie zaznieva hlas, že „To ONI“. To tie strany nič neponúkajú. Ako zhodnotenie nízkej účasti v eurovoľbách je to hádam najobľúbenejšie ospravedlnenie voliča pred samým sebou. .

Že tí ONI museli prejsť nejakými „prímarkami“, minimálne vo svojej strane, či úplne minimálne pri zaregistorvaní ako politické hnutie… Že tí ONI sú nejakými zástupcami niekoho. Že každý jeden z nás môže byť tými ONI… No tak to je pravdepodobne nad chápanie niektorých z múdrych.

Vo voľbách volíme, čo sa ponúka. Je aj na nás, v tých „primárkach“, čo sa bude ponúkať. Neísť aspoň voliť, keď už sme sa v medzivolebnom období vykašľali na politiku, znamená nechať výber na tých pár, čo sa dohodli v strane, že budú kandidovať. Tí sa sami seba zvolia a tí potom aj vládnu ako si naplánovali.

Volievali ste nejakú stranu? A je tá vaša strana v kríze? A čo ste urobili pre to, aby ste mali koho voliť? Vy, ty  osobne?

Čo to je za moderné riešenia, keď strana nemá žiadne podhubie? Žiadne vnútrostranícke štruktúry rozprestrené po celkom území krajiny? Žiaden uličný výbor? Potom sa čudujete, že vaša strana je v sračkách, že je mimo realitu, že nemá čím osloviť.

Naozaj si myslíte, že to nie je vaša starosť? Poviete si: Nech dajú ponuku, ja si ich porovnám a potom si vyberiem. Aha, a všimli ste si ten nevyjadrený podmet? Sami hovoríte ONI nech dajú ponuku. A sťažujete sa, že ONI potom vládnu ako keby ani vás nebolo. A pripadáte si nejako divne?

Ale čo je to tá strana? Keď chýba rozvetvené podhubie, tak strana sú naozaj len ten predseda a nejaký 4 podpredsedovia. Nikto ich neovplyvňuje. Nikto netvorí program. Nikto nepripomienkuje víziu budúcnosti. Len oni piati. A keď umrú, umrie strana. Keď kradnú, kradne celá strana. Keď rozprávajú somariny, trepe celá strana.

Byť členom politickej strany je dnes stigmatizovaný stav. My sami voči sebe si to takto robíme. A potom sa čudujeme, že nikto z nás nechce byť členom strany. A keď nikto nechce byť členom strany ostávajú na celú prácu len tí ONI piati.

Viete priatelia, neísť voliť je len vyvrcholením absolútnej laxnosti nad svojím osudom. Začalo to straníckou neangažovanosťou medzi voľbami  a končí to posedením pri ohníčku v deň volieb.

Celkom by som si prial, keby sme sa po 25 rokoch od hromadného trieskania straníckymi knižkami prestali báť byť radovými členmi strany. Prial by som si, aby zmena straníckej príslušnosti u radového člena nebola stigmanizovaná. Radový člen sa pokojne môže v čase vyvinúť. Mladý sú odjakživa radikálnejší, stredná generácia bojazlivá o splácanie hypotéky a staršia zas potrebuje solidaritu. Je potom úplne prirodzené, že človek volí inú stranu v rôznom období. Tak prečo nebyť za život členom dvoch troch rôznych politických strán?

Viete, keď už je človek členom nejakej strany bolo by hlúpe nebyť aj jej voličom. Celý politický systém tak získava väčšiu stabilitu a predvídateľnosť. Zmena smerovania celej krajiny sa nedeje vďaka pár týždňom, ale počas celého medzivolebného obdobia. Všelijaké mediálne vykonštruované kauzy majú menšiu silu. Voľby prestávajú byť v rukách markeťákov, sú skutočne v rukách programových tvorcov.

Straník sa cíti zodpovedný za slová svojho predsedu. A tak mu to dáva častejšie najavo. A predseda zas chce byť v primárkach zvolený svojimi straníkmi. Tak im načúva. Čím je viacej straníkov, tým je hlas predsedu viac hlasom strany ako hlasom jednotlivca. Stáva sa tak  viac hlasom NÁS ako hlasom JEHO.

Spoločnosť, v ktorej sa politické strany starajú o budovanie svojej členskej základne, je riadená oveľa viac členmi spoločnosti ako niekým, komu sa hovorí ONI.

Pod čiarou: Článok je prvým z predpokladanej série o zjednocovaní pravice.