Nie, nebol som ani na Devíne ani na Pohode. Mám rád svoju pokojnú atmosféru starorodičivského domu so starobylou záhradou.  A tak som z povzdialia a z nadhľadom pozoroval škrobenosť a liberalizmus.

Devín, to boli oslavy štátneho sviatku, na ktorý obecné úrady na pokyn vlády zvážali občanov. Kto by tam len tak chodil?

Pohoda, to bol kohosi nápad, ktorý dal voľne k dispozícii a našlo sa 30 tisíc ľudí, ktorí si sami zo svojej podstaty kúpili lístok. Len aby tam boli, len aby zažili niečo, o čom ešte len tušili, že sa im bude páčiť.

Na Devín ľudia išli, lebo vedeli čo tam zažijú. Bolo to tak roky rokúce pred tým a bude to tak aj po ďalšie roky.

Jedni aj druhí účastníci absolútne nechápu tých druhých. Ako sa môže niekto dobrovoľne posadiť a počúvať pol hodinu premiéra? Ako si to môže niekto dovoliť pozdraviť prezidenta „Ahoj Andrej!“?  Ako, pre Boha,  môže v jednej uličke susediť stánok Za rodinu so stánkom LGBT? A kto by išiel počúvať Polemic?

Ani jedny nerozumejú tím druhým, tak sa zdá, že veď sú si vlastne v tej inakosti veľmi podobní.  Jediný rozdiel obrovských rozmerov tu však je.

• Devín – to vám niekto pre vás čosi zorganizuje.
• Pohoda – to je len a len na vás, čo sa bude diať.

Pohoda je od začiatku do konca oslavou slobody a demokracie. Oslavou práv jednotlivca robiť si v slobodnej krajine čo len chce, trebárs aj sprostosti.

Naozaj nevidím nič zlé, keď oslovujeme prezidenta republiky „Ahoj Andrej!“, ak si s ním tikáme. Nebudem sa predsa tváriť, že je to nejaký íbermenš. A koniec-koncov, presne v duchu najlepších tradícii demokracie, hneď v tej chvíli sa ktokoľvek z tých, čo tam sedeli, mohol zodvihnúť a odísť. To slobodní ľudia robia. Veď v ponuke v tej chvíli bolo 10-15 iných možností a k tomu ešte aj stretnutie svojho poslanca v kraťasoch s kelímkom piva.

No skúste to spraviť na Devíne! Musíte aj tak čakať na šoféra a ostatných pred zamknutým autobusom, aby vás odviezli domov.

Nie, nechcem napísať, že sa udiali udalosti zo starého a nového sveta. „Akcia Devín“ nie je stará. Je zo sveta, ktorý by už ani nemal existovať.  Zo sveta, kde iný rozhodujú čo máme robiť so svojimi životmi. Zo sveta, kde sa stávame nevoľníkmi cudzích nápadov.

Skúste pouvažovať, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov,  či by vám nebolo lepšie rozhodovať o sebe samom vo svete slobody a demokracie, namiesto postávania na pražiacom slnku pred zamknutým autobusom.

Pod čiarou: Možno bude treba v septembri vytiahnuť svetre ako v decembri 1989.  Ešte by si ma niekto pomýlil.

 

V jednom zo svojich najlepších článkov Moja charakteristika štátu ako inštitúcie som napísal, že najlepšou cestou, ktorú by sme mali ako spoločnosť zvoliť, je začať tvrdo vyžadovať sami od seba tvorbu dlhodobých vízii a cieľov pre nás samých, pre našu spoločnosť. Napísal som vtedy:

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno „štátny“. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

A potom inokedy som si napísal pre seba toto tu:

Riešme si svoje problémy a staneme sa zabudnutým kútom Európy. Vezmime za svoj niektorý z európskych problémov, pracujme na jeho riešení a staneme sa európskym štátom prvej kategórie. Začnime riešiť svetové problémy a budeme lídrom Európskej únie.

Nie, toto naozaj nie je z mojej hlavy. Je to z hlavy Aktuálneho Tomáša Garrigue Masaryka. Tieto úvahy predniesol, keď sa okolo neho začali rojiť kadejaké nacionalistické zafarbenia pre budúcu Československú republiku. Už vtedy hovoril, že byť super národný len sám pre seba je na nič. Len pre ostatných užitočný národ si získa rešpekt a povedomie o sebe ako o sebavedomom národe.

Zdroj: Zamneď: Len riešením európskych problémov sa stávame významným národom | Martin Pilnik – liberálny politik, člen tímu SaS pre zdravotníctvo

Skúsme si to spojiť. Skúsme si nastaviť nejaký program na najbližších 15-20 rokov.  Program, na ktorom, sa zhodnú aj ľavičiari aj pravičiari. Program, ktorý bude inšpiráciou pre iné štátny Európy a Sveta.

Bolo by to naozaj také komplikované sa zamýšľať nad tým, čo chceme v tejto našej spoločnosti vytvoriť?  Naozaj je také nemožné sedieť za jedným stolom a pracovať dohromady?

Ale samozrejme, že ľavičiari budú hovoriť, že k tým cieľom sa musí prepracovať štát. Že treba na to vytvoriť kapitoly štátneho rozpočtu, tie naplniť vyššími daňami a produkt má byť vo vlastníctve štátu, teda celej spoločnosti.

A my pravičiari budeme hovoriť, že štát má len definovať doktrínu, občas kde-tu čosi zadotovať (to budú tvrdiť tí stredoví z nás, ja teda určite nie), že treba nechať súkromný sektor, aby investoval a potom aby to, čo organicky vybudoval, bude mať motiváciu aj dlhodobo udržiavať, nie tunelovať.

Áno, to sú dva rôzne nástroje štátnej politiky. Dve rôzne cesty štátnej politiky. Ale ja píšem tento článok o cieľoch  štátnej politiky.

Nezamieňajme ciele a cesty k nim

Naozaj má byť cieľom štátnej politiky nízka nezamestnanosť? Nie je to náhodou len krátkodobý postupový cieľ? A čo keď zas príde svetová ekonomická kríza, čo potom s takýmto cieľom v čase, keď absolútne logicky rastie nezamestnanosť a vláda s tým nič neurobí?  To budeme potom plakať nad prázdnom v rezervách na vyplácanie podpôr v nezamestnanosti či chýbajúcich štátnych peniazoch na prekleňovacie štátne investície, ktorých úlohou je viac udržať spoločenský zmier ako tvoriť hodnoty?

V sociálnej politike by som skôr chápal, aby bolo cieľom znižovanie počtu občanov nášho vlastného štátu na hranici chudoby. Je predsa úplne jedno, či takýto vysoko humanitný cieľ dosiahneme podporou tvorby pracovných miest alebo budovaním sociálnej siete cez ktorú ľudia neprepadávajú.  Ľavičiari viac podporujú, pravičiari zas viac zamestnávajú.  No cieľ je rovnaký pre oboch – ťahajme občanov štátu na roveň priemerného Európana. (Áno, vízia o ktorej som písal pred rokmi)

V zdravotníctve dnes absolútne netušíme, aké sú naše dnešné merateľné ukazovatele.  Posledné čísla sú tak z roku 2013. Chápete? To sú 4 roky staré čísla, ktoré nám majú hovoriť, ako sa náš vlastný štát stará o zdravotnú záchrannú sieť.

Teda systém, ktorý má byť každému jednému z nás od Stropkova po Stupavu naporúdzi v momente, keď si vytiahneme z balíčka hraciu kartu s písmenom C – diagnóza rakovina. Alebo keď nám, ako predvčerom pri Žiari nad Hronom, pricestuje skrz zvodidlá z protismeru kamión plný dreva priamo pred prednú kapotu nášho auta.

Aké sú naše ciele v zdravotníctve? Chceme budovať excelentné pracoviská? Alebo chceme zrýchliť prechod pacienta diagnostikou a spoľahneme sa z 10-20% na koncové zariadenia v zahraničí? Budeme my budovať v Komárne nemocnicu pre občanov v Komárome a v Štúrove zaradíme do našej siete nemocnicu v Ostrihome?  Urobíme si transplantačný program v IKEMe v Prahe, alebo radšej vo Viedni, či vybudujeme super transplantačné stredisko v Košiciach s cieľom spolupráce s Kyjevom?  Zas – sú to rozdielne cesty k rovnakému cieľu – vyššej kvalite života, dlhšiemu prežívaniu.

Práve nastupuje generácia husákových detí do posledných dekád zamestnanosti a o 10-15 rokov začneme búchať na systém sociálnej starostlivosti a dôchodkový systém. Na druhom konci, každá rok vstupuje do pracovného pomeru populačný ročník s presne polovičnou početnosťou. Aký cieľ sme si pre tieto 15-20 ročné horizonty stanovili?

Bez politiky sa nezaobídeme

Aké cesty k týmto cieľom ponúkajú ľudia, čo sa rozhodli vložiť svoje sily do politiky?

Máme tisíce a tisíce kvalitných úradníkov, vedcov, analytikov. Nie, tieto cesty nemajú hľadať politici. Politici majú týmto cestám pomáhať na svetlo sveta. Politici majú tieto cesty riešení, tieto vízie propagovať u svojich voličov.

Viete, predminulý týždeň sa veľmi vecne na mňa oboril jeden priateľ s námietkou, že považuje za absurdné, aby z jeho osobných daní sa platili príspevky politickým stranám.  Chápal som ho a ťažko sa mi argumentovalo, keď pre mňa je samozrejmým argumentom, že robenie politiky je službou spoločnosti a nástrojom pre kolektívnu správu vecí verejných.  A na príklade dnešnej vládnej koalície som nemal čo využiť pre argumentáciu.

Potrebujeme politiku na Slovensku vrátiť z podnikateľských späť do politických koľají. Tvoriť politiky pre zdravotníctvo, pre sociálne veci, pre bezpečnosť, proste politiky pre správu nášho vlastného štátu. A prestať tvoriť politiky pre odkláňanie štátnych peňazí na súkromné účty bez zmyslu pre spoločnosť (ajťáci by vedeli rozprávať).

Definovať vízie, dlhodobé ciele a zhodnúť sa na nich ako celá spoločnosť.  Zhodnúť sa my pravičiari s ľavičiarmi.  A potom už po svojom predkladať volebné programy – cesty ako tieto vízie naplniť.

Vízie pre nás, pre občanov tohto štátu. A potom aj nejakú víziu Európy si vziať ako svoju vlastnú.  Ako sme na začiatku tohto článku hovorili ja a TGM.

Zamyslite sa, takto s krvou plnou chylomikrónov po nedeľnom obede,  akú-že to politiku vlastne očakávate. A kto tie vaše očakávania aj plní.

Nepíšem tento článok len tak. Píšem ho ako politik – človek, ktorý takto rozmýšľa a takto chce pracovať. Vo svojom odbore – v zdravotníckych politikách.