Keď sa minú všetky debilné riešenia, nakoniec dôjde aj na to jediné dobré.
„The elimination of the prospect of reaching the European coast could convince migrants to avoid embarking on the life-threatening and costly journey in the first place,“ the paper quoted a ministry spokeswoman as saying.
„The goal must be to remove the basis for people-smuggling organizations and to save migrants from the life-threatening journey.“
The ministry’s proposal calls for migrants picked up in the Mediterranean – most of whom set off from conflict-torn Libya – to be sent to Tunisia, Egypt or other north African states to apply for asylum from there.
If their asylum applications are accepted, the migrants could then be transported safely to Europe. Zdroj: German ministry wants migrants returned to Africa: report | Reuters
Viete, vždy je to tak. Najprv prídu debilné nápady, potom prídu jednoduché riešenia. A nakoniec, keď už sa všetko toto vyplytvá, keď už sa zahoja všetky natiahnuté ruky za dotáciami, dôjde na to dobré riešenie.
Nie, dobré riešenie nemusí byť vôbec to, ktoré by sme si najviac priali. Priania a možnosti sú dve rôzne veci. Samozrejme je ideálne, keď sa priania naplnia, pretože máme všetky možnosti ich zrealizovať.
V prípade prevádzkového problému s ľuďmi som od začiatku písal, že ich je proste veľa. Akékoľvek prirovnania s čímkoľvek, čo Európa zažila je neprimeraným prirovnaním.
Nie, naozaj nemám rád hranice. Naozaj nehrám na predurčenie ľudského osudu narodením. Stále na tieto dva moje osobné postoje myslím, keď uvažujem ako riešiť dnešný prevádzkový problém s ľuďmi v Európe.
Nie nepáči sa mi to, že je to tak. Viete, čo si myslím o hranici. Že je to len debilná čiara a nemajte radi, toho, kto ju medzi vás kreslí. A práve preto, že sa mi to nepáči tu už viac ako rok apelujem.
Pamätáte čo som písal? V článku patriaceho tiež do Zamyslení na nedeľu Koncept imigračnej politiky „Cesta za Nemeckom“ | Martin Pilnik – liberálny politik, člen zdravotníckeho tímu SaS som napísal:
Nie že len utekajú pred smrťou, ale si aj vyberajú, kde je zelenšia tráva. Našou povinnosťou je, aby neumreli. Všetko ostatné je dobrota srdca. Dobré srdce sa oveľa ľahšie otvára pre dobrých ľudí.
Denno-denné zásobovanie stanového tábora v Turecku bazálnou potravinovou dávkou OSN, to je ľudská povinnosť. Nemecko je luxus.
Keď ľudia umierajú v azylových táboroch, či keď sa v nich šíria choroby, to je naše totálne zlyhanie. Neodpustiteľná chyba! Toto je naše totálne zlyhanie. Zlyhali sme ako ľudia.
Keď sa neuchytia v práci, keď sa neintegrujú do spoločnosti, keď po 5-7 rokoch života medzi nami nedosiahnu náš ekonomický blahobyt, nie, to rozhodne nie je len naše zlyhanie. Sme v tom spoločne a či sa to niekomu páči alebo nie, oni musia na tom oveľa viac zapracovať. Sami si vybrali nie len prežitie, ale aj to, že chcú bonus.
Musíme im ukázať dobrotu srdca, dať im šancu. Sami pred vlastným svedomím si musíme byť schopní odpovedať na otázku, či sme im tú šancu na to, aby po 3-7 rokoch života medzi nami mali prácu, byt a prvú dovolenku. Len naše svedomie nás bude za toto súdiť.
V septembri 2015 som v článku Namiesto tony ľudskoprávnych paragrafov odpovedajte jednoduchým ľuďom na jednoduché otázky apeloval na to, že musíme sami pred sebou si odpovedať na niektoré základné otázky:
Takže, keď už sa tak strašne vyznáte v tom, ako funguje správne celý ten imigračný proces, ako to všetko spraviť, aby to bolo v súlade so všetkými Listinami práv a slobôd, takže keď ste teda taký múdri…
Takže mám tu 4 jednoduché otázky:
- Ako dlho bude trvať, kým bude azyl udelený/zamietnutý tím, čo ich našli 31.8.2015 v dodávke pri Žiline?
- Koľkým z tých čo včera prešli Srbsko-Maďarskú hranicu bude udelený a koľkým zamietnutý azyl/pobyt/ochrana v Maďarsku?
- Čo budú jesť a kde budú bývať tí ľudia počas azylovej procedúry?
- Čo sa stane s človekom, ktorého azyl bude zamietnutý?
Sú to jednoduché otázky. Odpoveď na ňu potrebuje 50-70% populácie v EU a v Schengenskom priestore.
Opakujem: Dnešným problémom slovenskej, pražsko-vyšehradskej a možno aj celej poľsko-česko-slovensko-maďarskej spoločnosti je, že nevieme čo bude potom, ako ich zachránime pred hladom a dažďom s tými desiatkami tisícov dnes bezprízorných hladných ľudí bez strechy nad hlavou.
A ako to po roku dopadlo? Odpovede žiadne! Nikto s aktuálne vládnucich politikou nedáva svojim občanom na tieto jednoduché otázky žiadne odpovede.
Nemecká vláda, zdá sa podľa ostatného vyjadrenia, si tieto otázky nakoniec aspoň vo svojom úzkom kruhu zodpovedala. A výsledkom je?
To čo som písal v októbri 2015 Kto je mi ľudsko-právne rovný nemusí mi byť ústavno-zákonne rovný:
Treba zásadne a aktívne pracovalo na troch jednoducho pomenovateľných, ale veľmi náročne naplňiteľných úlohách. Na všetkých troch súčasne a nerozdieľne.
- Postaviť veľké, ale naozaj veľké utečenecké tábory pod vlajkou EU a zabezpečiť každému tri OSN-dávky-jedla denne. Pod novinárskou kontrolou.
- Administratívna analýza
- deti do škôl a to bleskom a bez pardónu – absolútna priorita
- tí čo chcú pracovať nech ponúknu, čo vedia a nech sa podieľajú na zveľaďovaní táborov a ich okolia – adepti na integráciu, vzdelaných okamžite nostifikovať
- tí čo len chcú prečkať, kým sa budú môcť vrátiť domov nech prečkajú – balíček učiteľov demokracie a ekonomickej prosperity na cestu domov
- Riešiť situáciu u nich doma, aby sme sa ich mohli rýchlo zbaviť.
Je ich mnoho. Musíme ich zúradovať. To, že každého jedného prišelca do EU zúradujeme, to robí EU tím čím je. Nie len v tom zlom, ale aj v tom dobrom. Bez identifikácie, bez pridelenia každému jednotlivcovi v populácii EU jeho jedinečného databázového čísla a spisovania jeho zločinov/priestupkov, bez toho nie sme ani jeden z nás, občanov EU. (Každý z nás potrebuje výpis z registra trestov na kde-akú somarinu.) Nie je dôvod, aby bez toho bol ktokoľvek iný.
A oni musia vydržať. Isto, dôjde na ich vytriezvenie a aj na naše niektoré vytriezvenia. Nie je to nič neobvyklé.
Samozrejme, pri napĺňaní ich ústavno-zákonných povinností im musíme pomáhať. Sú v jasne podriadenej pozícii a je našou povinnosťou ju vyvážiť zvýšenou starostlivosťou. Áno, stojí to peniaze. Ľutovať peniaze na ľudsko-právne záležitosti je zhovadilé.
Nie z plezíru píšem, že udalosti sa majú diať pod novinárskou kontrolou. Pre nás, občanov EU je to normálny nástroj našej kontroly nad udalosťami. A toto zrkadlo, ktoré je nám samým nami samými nastavované neukazuje nič lichotivé.
Viete, čo si myslím o hranici. Že je to len debilná čiara a nemajte radi, toho, kto ju medzi vás kreslí. A práve preto, že sa mi to nepáči tu už viac ako rok apelujem.
ALE POČÚVATE MA?
Nie, nie je žiadne ONI. Sme len MY, kto môžeme s našimi životmi niečo urobiť. Len MY sa zodpovedáme budúcim generáciám, ktoré nás budú hodnotiť. A to si buďte istí, že nás hodnotiť budú.
Tak začnime konečne robiť dobré riešenia. Na planéte Zem je dnes 8 miliárd ľudí. Nemá zmysel, aby tak 2-3 miliardy putovali pešo do Európy. Dobré riešenie je, že Európa príde za nimi tam, kde žijú. Už to pochopili hádam aj v Nemecku.
Tak sa prosím priatelia, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov zamyslite, či už konečne budete uvažovať nad tým o čom píšem ako nad vašim najobľúbenejším nápadom. Ja som skromný chlapec z dediny, ja naozaj nepotrebujem, aby na mojom riešení bola moja nálepka. Ja sa budem ticho v kútiku usmievať a tešiť z toho, že sa veci dejú dobre a dlhodobo udržateľne.
Zamyslite sa takto v nedeľu, s krvou plnou chylomikrónov, koľko ľudí nemuselo v stredozemnom mori umrieť, keby Nemecko prišlo s dnešným svojim nápadom pred rokom.
Do riti, ale som nasraný! Koľko ľudí mohlo žiť!
To, že sa jedna futbalistka stane hrdinkou in memoriam je našou najväčšou obžalobou. Asi som urobil málo, že som o tom len písal.
