V ostatnom čase ma pohoršuje uvažovanie porazených. Mali by ste nám dať a nie tomu, koho považujete vy za najpotrebnejších. Lebo my sa máme najhoršie.

Nedávajte peniaze na šport, dajte ho nám na školstvo. Nesmiete dať peniaze na diaľnice, ale dajte ho nám na okresné cesty.

A čo ste urobili pre to, aby ste vy rozhodovali? 

A čo ste urobili pre to, aby ste neboli odkázaní na milodary a ochotu iného vám hodiť omrvinky z jeho stola? 

Dáme príbeh, dobre?

Asi tak rok po skončení Farmaceutickej fakulty UK som si začal uvedomovať tú horu nešťastia  mojich pacientov. Na škole sme samozrejme od druhého semestra všetci trpeli každou chorobou o ktorú sme pri štúdiu patológie, farmakológie či galeniky zakopli. Ten rok po škole mi to vydržalo a aj tak som mal dosť roboty s tým, aby som sa sústredil na prácu. Snaha nezabiť pacienta čerstvého absolventa intelektuálne skutočne vyšťaví.

No a tak po asi 10-12 mesiacoch mi už ostávala intelektuálna kapacita aj na zamyslenie sa nad osudmi, ktoré človek číta v predložených receptoch. Navyše, práca na malom mestečku, kde je jeden a pol lekárne, po roku prináša znalosť svojich pacientov nie len z ohľadom na náhodnú návštevu. Chodia k vám vždy, s chrípkou aj s čerstvo diagnostikovaným vysokým tlakom. A o pol roka, po návrate s nemocnice, s konečne odhalenou príčinou polročného strieľania na slepo, s receptami na inzulín.

Z poza okienka som videl tie pohľady, kedy sa pacienti spoliehali na to, že ich mnou podávané lieky zachránia. Každý jeden z nich sa mal horšie ako ja. A nebolo v moje moci zachrániť svet.

Mám sa cítiť dnes previnilo? Má každý jeden z pozostalých, ktorým som nepomohol na mňa útočiť, že som sa mal venovať jemu a nie inému?

Po tom prvom roku praxe to bol skutočne náraz. A vzal som si jedno zásadné ponaučenie:  Staraj sa sám o seba tak, aby si nemusel byť odkázaný na milosť a nemilosť rozhodovania ostatných. Tak ako ty, ani oni nedokážu zachrániť všetkých naraz.

Keď sa ma jeden prudko inteligentný a bohatý priateľ pýtal, čo môže on urobiť pre to, aby sa dostal k špičkovej zdravotnej starostlivosti, odpovedal som mu: V povahe 80-90% lekárov a lekárnikov je pomôcť ti. Keď už ťa máme pred sebou, urobíme všetko pre to, aby sme ti pomohli najlepšie ako vieme.

Preto sú len dve úskalia: Môžeme byť sebastredný a presadzovať svoj postup nevediac, že iný by bol lepší. A to druhé úskalie je, že prídeš neskoro alebo súčasne s niekým, kto bude na tom horšie. Takže moja rada pre neho znela: Súkromná klinika, kde si budeš pre istotu platiť takých, čo budú poznať najlepšie dostupné postupy a budú ti na blízku a voľní. Nesmieš sa spoliehať, že ťa niekto uprednostní pred iným závažnejším prípadom. Nikto z tých 80-90% lekárov a lekárnikov to neurobí. Musíš predísť akémukoľvek rozhodovaniu niekoho iného, či sa má venovať tebe alebo niekomu inému.

Koniec príbehu.

Áno, priatelia, aj keby sme na 100% či na 1000% chceli všetkým niečo dať, bude to vždy o poradí. Môžeme v danom momente zvážiť a niečo uprednostniť. Ale už to rozhodovanie nemáte v rukách. Je na každého osobnom prístupe, či uprednostní štadióny alebo školy.

Neveríte? A čo dnešná piatková-pôstna večera? Uprednostnili ste seba a svoje deti, alebo rodinu v Etiópii? Veď vám hovorím, vždy sa nájde niekto, kto sa má horšie. Ak žijete v EU je takých 93% na tejto planéte.