Priemerná mzda v EU, minimálna mzda v EU, výška minimálnych dôchodkov, to sú hranice, s ktorými by sme mali začať intenzívne pracovať v našich pravidlách sociálnych dávok, v našich pravidlách pre hodnotenie úspechu našej spoločnosti. Určite nevyberieme toľko na daniach, aby sme mohli zabezpečiť dôchodky a sociálne dávky na úrovni stopercentného priemeru EU hneď zajtra.

Určite tie porovnania nebudú hneď zajtra super lichotivé.

Ale povedať si to musíme! Daňový a odvodový systém vyberie nejakú sumu a len tú môže následne poskytnúť ako princíp solidarity.

Otázka je, či je ten trend dobrý. Či sa darí manažovať štát tak, aby sa v ňom oplatilo pracovať, podnikať, proste žiť.  Či tá životná úroveň naozaj rastie a približuje sa na roveň priemerného Európana.

Ktokoľvek by chcel potom povedať, že je nespravodlivé, že mu štát už nedáva podporu by dostal po frňáku pádnym argumentom:

Máš sa ako tak dobre ako je obvyklé v EU. Európa je rozhodne lepším a bohatším kusom tejto planéty.

Závisť alebo rozčarovanie so sociálnej politiky vlády? A komu závidieť, keď ste evidentne priemerne bohatý a rovnako priemerne chudobný ako ktokoľvek v EU?

Nie, nebude to zajtra ani pozajtra. No musíme si naliať čistej pepsikoly a hovoriť o tom, ako sme na tom v porovnaní s ostatnými krajinami EU.

Myslím si, že pravidelné porovnania v štatistikách sociálneho blahobytu by mali byť samozrejmou súčasťou hodnotenia vlády a hodnotenia našej spoločnosti.

Odbočka: Viete, potom poľahky zistíte, že sa učiteľom svojich detí ani nečudujete, že idú do štrajku., keď sú ich platy na chvoste EU.

Rast ekonomiky o nejaké percentá HDP – to je isto pekný ukazovateľ. No nalejme si čistej pepsikoly: Väčšina z nás chce mať istotu, že sa má rovnako dobre ako Nemec či Švéd.  Že sme vyrobili milión áut, to je argument hodný 50. rokov 20. storočia a stachanovskej honby za tonami surovej ocele.

Viete, všetky tie kohézne fondy, všetky tie európske dotácie majú vo svojej prapôvodnej myšlienke za úlohu pomôcť v rozvoji menej bohatým krajinám. V pôvodnej myšlienke majú rozpumpovať miestne hospodárstvo. Aby neboli priepastné rozdiely v príjmoch, teda v bohatstve obyvateľov EU. Aby to na uliciach v Bavorsku a v Prešovskom kraji vyzeralo v počte výtlkov približne rovnako.

Pretože ak bude celá EU na rovnakej ekonomickej úrovni, nebudú tu hlúpe diskusie, kto na koho dopláca. Ani diskusie o tom, že sme chudáci chudobní, tak čo to ten zvyšok EU od nás chce.

Najhoršie zlo v rozkrádaní eurofondov nie je v tom, že niekto si uleje peniaze do vlastného vrecka a smeje sa ostatným, že mali byť tiež šikovnejší. To najhoršie zlo je v premárnených príležitostiach. Premárnená príležitosť mať rozvinutejšiu infraštruktúru, pomocou ktorej by si už súkromné firmy poradili s rozvojom svojho podnikania. A teda tvorbou pracovných miest a bohatnutím obyvateľstva.

Odbočka: Za 4 roky dokázala vláda Smeru vyhodiť do luftu jednu miliardu na nefungujúce IT projekty bez toho, aby sa čo i len trochu znížila administratíva firiem, znížil počet úradníkov potrebných na chod štátu… Totálne premárnené 4 roky. Toto je ten argument, prečo so Smerom do koalície nikdy: Až pod kožu až do čistej prirodzenosti vsiaknuté rozkrádanie štátu.

Udržiavať pri živote tú bafuňársku mafiu, čo si z eurofondov urobila súkromný bankomat je to najhoršie čo môžeme pre naše deti a aj seba samých urobiť.