V slobodnej demokratickej krajine neexistuje, aby sa pod demokratickou ústavou zastrešila ochrana zvolenia konkrétnych politikov, hoc aj vládnych.

Víťaz volieb si len a len prenajíma možnosť riadiť krajinu. Nikdy si víťaz volieb nemôže stotožniť právo na vládu so štátnosťou.

Štátu je úplne ľahostajné, kto vládne, čo sú to za postavičky, aké politické ideje reprezentujú a ako si vládna strana zorganizuje vládnutie, a toto je dôležité, v medziach ústavy.

Štát je definovaný ústavou. Ak ide o demokratický štát, tak ústava demokratického štátu nikdy a nikde neobsahuje ochranu práva víťaza volieb na vládnutie počas konkrétneho obdobia, alebo na večné veky.

Víťazná politická sila po demokratických voľbách každý deň, každú hodinu, preukazuje svoje oprávnenie vládnuť. Jednak tým, že vládna väčšina je stále vládnou väčšinou. Ale hlavne, že občania, ktorí jej požičali oprávnenie na riadenie štátu, že občania nie sú až priveľmi pobúrený.

Dávno pred tým, ako prejavia občania svoje pobúrenie nad krokmi vlády, by mali zasiahnuť inštitúcie. Inštitúcie akými sú kontrolné orgány, rôzne analytické spoločnosti. A, teraz bacha, bude šok, a občianska spoločnosť v podobe kritických mimovládnych organizácii.

Občania hľadajú pokoj, nebudú behať zo zdvihnutou päsťou. Radšej sa vyjadria vo voľbách s tým, že chcú mať 4 roky pokoj. Občania radšej za seba nechajú nastavovať cudzie chrbty.

Radšej sledujú tých pár iniciatívnych, čo sa v podobe mimovládnych organizácii analyzujú konanie vládcov a nastavujú im zrkadlo denno-denne. Radšej nechajú za seba, a zas bach bude prekvápko, nechajú za seba novinárov klásť otázky a požadovať odpovede na ne.

Až ako naozaj poslednú možnosť sa zodvihnú z gauča a vyjdú do ulíc.

Verte mi priatelia, štát nepotrebuje vládu, aby zachraňovala štátnosť, ak neexistuje niekto, kto útočí na štát. Štát nepotrebuje vládu na svoju ochranu, ak sa nikto montuje do znenia Ústavy.

Štát má na svoju ochranu súdnu moc, ktorá spoločne s políciou a ostatnými bezpečnostnými zložkami chráni štát pred porušovaním Ústavy a z nej odvodených zákonov.

Štát má na svoju ochranu ešte jedno demokratické huncúctvo. A tým je odpolitizovaná štátna správa. Áno, dobre čítate. Tie šedé myši štátnych úradníkov, to je hrádza ochrany štátu.

Aby fungovala ochrana štátu formou odpolitizovanej štátnej správy, musí byť štátna správa odpolitizovaná. Naozaj na všetky pozície musia byť vypisované výberové konania, kde víťazia najlepší z uchádzačov. Kde nikdy nevíťazia päťkári len preto, že „majú správnu chémiu s politickým vedením“.

Je absolútne neprijateľné, ako ficov režim ničí tento náš štát. Ficov režim si ukradol nástroje ochrany štátu pre svoje osobné záujmy. SIS špicľuje politických oponentov nie v záujme ochrany Ústavy a zákonov, ale pre osobné ciele ficovho režimu.

Polícia prestala ochraňovať občanov. Polícia zabíja občanov. Políciu opustilo za rok viac ako 2000 členov, nie je toho, kto by prišiel na pomoc. Ficov režime odstavil v polícii ľudí, ktorí si dovolili ochraňovať štát a Ústavu. Ficov režim odmeňuje funkciami tých, ktorí sa starajú o beztrestnosť členov ficovho režimu.

Vyhadzujú štátnych úradníkov, lebo nemajú správne politické tričko a nahradzujú ich formálnymi nevýbermi z priateľov a zaviazaných podržtašiek. Inštitúcie kolabujú, prestávajú napĺňať svoju agendu, lebo už nie je toho, kto by vedel. Ostali len tí, čo veria vodcovi.

Štát a jeho Ústava tu sú bez ohľadu na to, kto vládne. Štátu je to jedno a tak je to správne. Štát už hneď v prvej vete hovorí, že sa neviaže na žiadnu ideológiu. Je to preto, aby sa všetci občania, bez ohľadu na svoje presvedčenie, cítili v tomto štáte ako doma.

Nie je to pre politikov ľahké, nenechať sa opiť mocou a ostať pracovať len v rozmeroch Ústavy. Pokušenia prejsť od nastavovania smerovania, nastavovania agend k mikromanažmentu každej hovadiny a k rozhodovaniu, na koho a akým spôsobom sa budú agendy robiť, je veľké. Rozhodovať komu dáme a komu nie, kto vyhrá zákazku a kto nie, je veľké pokušenie. V demokratickej spoločnosti logicky politikovo rozhodnutie komu priklepnú zakázku, je nelegálne.

Politik by aj mohol skúsiť nastaviť pre všetkých podmienky výberu diskriminačne. No okamžite sa v demokratickej spoločnosti ozve štátny úradník a upozorní ho, že existuje nejaký zákonný a Ústavný rámec. Dokonca by politik diskriminačne upraviť aj zákon. No hneď je tu Ústavný súd či nižšie súdy, ktoré povedia, že zákon odporuje Ústave, alebo, že sú porušené nejaké iné práva.

Voľby nám pomáhajú aspoň na 4 roky stabilizovať smerovanie nejakým smerom. Stabilizovať aspoň na 4 roky riešenia v zmysle nejakého konkrétneho politického smerovania. Voľby pomáhajú v upokojovaní situácie. Aj tí, čo prehrajú vedia, že zas o 4 roky sa môžu uchádzať o víťazstvo.

Je dôležité, aby sa štát nemenil, ako sa práve na chvíľu vládnucej väčšine zapáči. Každá zmena musí mať nádej byť dlhotrvajúcou a prežiť jedno volebné obdobie. To sa stane vtedy, ak sa diskutuje aj s oponentami. Keď sa presviedča na základe faktov a merateľných parametrov. Keď sa hľadá široká zhoda. Keď sa nezanedbáva medzirezortné pripomienkové konanie.

Aby vláda vedela, čo musí riešiť, koho a o čom potrebuje presviedčať v záujme trvajúcich riešení, vládna väčšina nesmie zasahovať do práva každého jedného občana vyjadriť svoju nespokojnosť. Vláda musí ísť do každodenných stretov. A občania by mali oceňovať každú snahu vlády diskutovať. Nech už je to formou účasti v diskusiách, dlhých debát v parlamente až po konštruktívne reakcie na podnety občianskej spoločnosti.

Konajte v rozpore čo i len z jednou vetou v demokratickej ústave a dostávate sa do spoločnosti diktátorov. Samozrejme, že moc chutí príjemne, je návyková. Samozrejme denno-denné predviedčanie všetkých občanov vyžaduje prácu, energu a je únavné.

Vládnite dobre a bude to radosť obojstranná. Aj pre vládcov aj pre občanov.