Archívy značky: liberalizmus

Reakcia na: Soňa Szomolányi: „Dajme vláde tých sto dní!“

Ľavičiarom samozrejme vláda socialistov nevadí. A keď vadí, tak len troška a aj to len komunistom – konzervatívnym ľavičiarom.

Dajme vláde tých sto dní! V individuálnom živote sa človek môže riadiť absolútnymi hodnotami. Ak to robí politik, je to kontraproduktívne pre spoločenstvo, ktorého záujmy zastupuje.

Zdroj: Dajme vláde tých sto dní!

  • Za posrané životné voľby pravicových konzervatívcov samozrejme môže liberálna strana.
  • Za zradu na demokracii od strany vhodnej tak akurát do župných volieb môže zas len liberálna strana.
  • Za snahu pretnúť korupčnej chobotnici hnáty a za snahu realizovať úplne inú ekonomickú politiku tiež môže liberálna strana, ktorá to mala v programe a úplne najviac za to môže Beblavý, lebo boli principiálny k hlavnému volebnému sľubu.

To musel byť ale veľký kôň, čo ste sa s ním zrazili.

Ako som už vám, milí ľavičiari, niekoľkokrát napísal: Liberáli nemajú najmenší problém si sadnúť za koaličné rokovanie so socdemákmi. Podnikatelia vo firme Štát, s.r.o. nie sú sociálna demokracia. Proste nie je s kým zo strany Smeru si za ten stôl sadnúť. Aj za to môže liberálna strana, všakže.

Aj občania so sociálne-demokratickou orientáciou aj občania s pravicovo-konzervatívnou orientáciou si musia svoj diel zodpovednosti za svoje vlastné životné voľby a za neexistenciu ponuky politikov vyriešiť sami. Keď budete ďalšie 4 roky rovnako ľahostajný k tým svojim, zas budete nariekať, že nie je koho voliť. Pamätajte na moje slová.

Fakt nikto nemôže seriózne očakávať, že to za nich urobí liberálna politická strana. Musíte pohnúť zadkom sami.

Share Button

Ako nám liberálom rozumieť, milí konzervatívci

Strana založená na ideológii (poučili ma kdesi ktosi, že mám používať radšej „hodnotovú orientáciu“), tak tam každý nejako musí reflektovať tú hodnotovú orientáciu, okolo ktorej sa to točí.

Nejaké základné princípy máme všetci proste v sebe, inak by nás to k sebe neťahalo a nedali by sme sa dohromady.

No a keď sa takto spojení rozhádajú, tak nikoho nenapadne odísť, lebo nechceme opustiť ten svoj vlastný základ – tú hodnotovú orientáciu, v mojom prípade ten liberalizmus. Ľudí by sme pokojne opustili, ale seba samého? Svoju hodnotovú orientáciu?

V krajnom prípade môžeme odísť do inej rovnako hodnotovej  (v mojom prípade liberálnej) strany. Ale to už je ľahšie (a hlavne užitočnejšie) vyhrať vnútrostranícke voľby. Liberáli majú radi hlasovania.

Liberálom iný názor fakt nevadí

Liberáli majú rôzny pohľad na svet medzi sebou.  A pokojne medzi sebou nesúhlasíme.

Liberalizmus je založený na veľkej miere osobnej slobody. Tak veľkej, že cudzí iný pohľad na svet ma netrápi z dôvodu, že ho niekto má. Môže ma ale štvať, že nie je rovnaký ako môj. Ale nech si ho pokojne má. A nech presviedča ostatných, že by ho mohli mať spolu s ním rovnaký.

Preto sú pre liberálov medzi sebou aj navonok tak dôležité dohody. Uvedomujeme si, že svet očakáva nejaké jednotné a ustálené postoje, keď nás vidia pokope. Tak niekoľko dohôd vždy stvoríme.

A keďže ich je aj tak len pár o tých najzásadnejších veciach, tak chápeme ich dôležitosť (a ťažké pôrodné bolesti, ktoré ich sprevádzali), tak ich aj poriadne dodržiavame.

Samozrejmosť konzervatívneho nepochopenia

Konzervatívcom vadí, že vôbec niekto má iný názor. Že sa nedrží línie. Línie, ktorá raz bola prijatá na dlhoooo. A zmeniť ju je vlastne nepredstaviteľným rozbitím samotných základov.

A je úplne pochopiteľné, že keď vidí konzervatívec ako si liberáli každý hovorí iné, tak svojou prizmou to vidia ako rozkol/hádku/nenormálnosť. My to vidíme ako dobrú cestu k porozumeniu.

Nehádžte nás do jedného vreca

Hádam som vám ukázal, prečo nás nemáte hádzať do jedného vreca.

Liberáli sú proste z princípu každý veľmi iný. Občas už aj len z princípu sa chceme medzi sebou odlišovať.  Milujeme osobnú slobodu, slobodu vyjadrovania, názoru.

Ja viem, že vás mätie to, že všetci máme jednu nálepku „liberál“. Máte pocit, že keď jedna nálepka – tak jeden názor.

No ale to sa vám snažím vysvetliť, že je to v prípade liberálov presne naopak.  Práve vďaka tej nálepke by ste mali vedieť,  že keď sa 100 liberálne onálepkovaných  opýtate, dostanete  128 rôznych názorov.  To je vlastnosť.

Príklad: Galko si myslí, že Blaha by si pár faciek už za svoje sprosté reči zaslúžil. Ja si myslím, že je dobré použiť tie facky len ako metaforu odporu k jeho sprostým rečiam. Niekto ďalší si myslí, že Blahove reči treba odmietnuť len slovom „somariny“.

Tri rôzne postoje troch liberálov. Ani jeden z nich sa nechce dotknúť Bahovho práva na jeho názor. Ani ho nechceme potrestať tak, že už nikdy nebude môcť svoj názor vyjadriť.  To je to liberálne minimum – umožni mať iný názor a prezentovať ho. Každý z nás má inú predstavu, akú zodpovednosť by mal Blaha za svoje sprosté reči niesť.

Kvôli  jednému názoru sa musíme dohodnúť

Ak chcete od viacerých  liberálov jeden názor, požiadajte ich, aby sa dohodli a počkajte na túto dohodu.  Buďte ale poctivý a potom sa už pýtajte nie na názor jednotlivcov, ale na ten spoločný postoj.

Bude im to trvať hodnú chvíľu. Najprv si každý z nich povie svoje, potom bude hľadať spojencov a nakoniec po 2-3 kolách hlasovania sa na jednej verzii zhodnú. A tú budú potom tvrdo dodržiavať, tvrdo hájiť. Až do ďalšieho hlasovania.

Že vám to niečo pripomína? Áno, demokracia západoeurópskeho typu presne takto funguje. Preto sa jej hovorí aj „liberálna“ demokracia.

Príklad: Keď sa kohokoľvek na kandidátke SaS z ostatných volieb opýtate na jeho osobný postoj k utečencom, dostanete 150-165 rôznych postojov. Keď sa ktoréhokoľvek opýtate na postoj SaS, povedia vám: Jedine tento a ten budem navonok presadzovať.

Tým postojom si bude každý partner SaS môcť byť istý, nech sa opýtate kohokoľvek. Pretože partnerom nebude liberálny jednotlivec. Partnerom bude SaS. A tá má nejakú vnútornú dohodu.

Zhrniem to: Keď máte za partnerov 10-15 liberálnych jednotlivcov, tak získate 15-20 rôznych riešení. Keď je vaším partnerom spolok zložený z 10-15 liberálov, tak od tohto spolku dostanete pevnou dohodou garantovaný 1 a práve 1 postoj.

Share Button

Vo sne, v ktorom libertariáni znárodňujú

Konštrukcia niektorých experimentov je tak zhovadilá, že posudzovať ich výsledky je oprávnený len diagnostikovaný nositeĺ f-kovej diagnózy. Davidovi sa niečo podobné podarilo. Libertariáni jsou stoupenci radikálního přerozdělení bohatství – jilm.cz To čo spísal je taká, ale taká oná, že si zaslúži čestné miesto u mňa na poličke. Verím, že ma poznáte natoľko, že nebudem obvinený z neschopnosti argumentačne to vyvrátiť. Ja by som aj, ale hneď na začiatku, keď sa rozhodol, že libertariáni by dali dnes dohromady socialistický štát, socialistickú ústavu… A keďže sa nám to takto rozbehlo, vývody už skutočne nie je možné rozporovať. Viete, ide o to, že to hneď na začiatku nazval myšlienkový experiment. Nie hodnotenie historického vývoja. Ale myšlienkový experiment. Takže položil na stôl experimentálne východiská. Nie skutočné historické východiská. Jednoducho povedané: Z hovna bič neuplatieš. Pritom by stačilo, aby v momente, keď myšlienkový experiment prišiel do momentu, kedy sa zakladá štát, bolo použité slovo solidarita. Namiesto toho v jeho expermente začnú libertariáni znárodnením. No onéé. Pod čiarou: To „f-ková diagnóza“ nemá s Facebookom nič spoločné. Je to narážka na Medzinárodnú klasifikáciu chorôb. Aj keď, možno to nie je tak úplne náhoda.

Share Button