Demokracia je kurevsky ťažká vec. Stokrát by som na to hovado dementné diktátorské zakričal a utĺkol ho k smrti. Ale môj vnútorný princíp mi to nedovolí. A nie je to len ten o úcte k živočíšnemu životu. Je to aj ten vnútorný princíp o úcte k slobode človeka.
Svet nám leží pri nohách. Stačí len chcieť. Už môžeme.
Rozpoviem vám jeden príbeh, ktorý s obdivom a v priamom prenose pozorujem už niekoľko rokov. Je to príbeh o mužovi, ktorý si myslí, že má pravdu.
Chlapík sa rozhodol, že značka Inter by nemala zaniknúť. Tak sa dohodli dvaja-traja a chopili sa toho duchovna, čo futbalový Inter v sebe nesie. A dnes hrajú decká pod značkou Inter nejakú ligu, dospeláci chodia fandiť iným dospelákom na nejakú lokálnu ligu. Inter žije.
Ja neviem, či je to dobre, ale ten chlapík mal pocit, že mal pravdu a pretavil ten pocit do futbalovej radosti. Áno, určite sa to mohlo urobiť aj inak. Ale on to urobil. Vstal a krok za krokom to spravil.
Ale bolo mu to málo. Ukazoval svojim priateľom a známym, ako to chodí v daňových a personalistických zákonoch. Videl tam jasné diery a svojim priateľom o nich hovoril. Videl, že tým priateľom sa to páčilo, tak si chlapík povedal, že by skúsil o tých dierach pohovoriť aj pred väčším auditóriom.
On vedel, že je to síce fajn vedieť v tom chodiť, ale súčasne mal pocit, že je to vlastne celé zle. Napísal na kus papiera tri pravidlá, ktorými by dokázal nahradiť 150 stránkový fascikel zákonov. Jediným výsledkom by bola rozpočtová plusmínusnula a hovadsky nulový priestor na korupciu. A hovadsky veľký priestor v skrini po tých fascikloch. Dal dohromady odvodovú reformu. Možno nie tak úplne sám.
A keď už mal teda ten papier na stole, tak sa poobzeral, čo treba spraviť, aby sa celá krajina riadila jeho nápadom. A vykročil na cestu, ktorá skončila v kresle ministra a celonárodnou reformou.
Ja neviem, či sa o 120 rokov neukáže, že sa kruto mýlil. Ani on to nevie. Ale dnes si je istý a šiel za svojim cieľom.
Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa s týmto chlapíkom stalo bez tej revolúcie.
Viete, som si istý, že v reálnosocialistickej diktatúre roku 2011 by som bol vysmiaty šéf lekárne, čo expeduje 5×2 hodiny do týždňa, po ôsmich hodinách v práci padla. O zdravie by sa mi po známosti starali kamoši primári v okresnej a ich kamoši v krajskej nemocnici. Raz za rok či dva by som bol pri mori a každé jarné prázdniny lyžoval v Tatrách. Bohovsky bezpečne by som si žil. Samé pozitíva a sociálne istoty.
V dnešnej realite? Bezdomovci mi ukradli pred dvoma týždňami bicykle. Fakt netuším, či mi náhodou na niektorý z aktuálnych kontraktov nesiahne konkurencia. Auto musím kupovať na lízing, takže platím a ani nie je moje. Žijem v cudzej krajine, čo bola voľakedy mojou rodnou. A túto cudzinu sponzorujem skrz manželku dokonca dvakrát (jej dane a nízky štátny plat), pretože zo svojho platu by sama nevyžila. Občas je to poslanie starať sa o zdravie iných skôr na posranie.
Viete, práve kvôli tomu chlapíkovi a stovkám ďalších rád obetujem tie diktátorské istoty. Ja sám by som sa mal rozhodne lepšie ako teraz. Ale my dvaja dohromady (on a ja v súčte) by sme na tom boli sakrametsky zle. Ja by som mal priemer socialistického hospodárstva a on by kopal urán v Jáchymove za byt a stravu.
Stokrát by na neho nejaké hovado dementné zakričalo a možno ho aj s chuťou utĺkol k smrti. Len preto, že si myslí, že jeho pravda je silnejšia.
Demokracia je kurevsky ťažká vec. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru. Demokraciu milujme, inak sa nám vymkne z rúk.
Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické. Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete, varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.
Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.
Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!
(Volne podľa filmu Americký prezident.)
Kua, kua, tak už ste pochopili? Žiadne diktátorské hovado vám dnes nebráni, aby ste celému národu, či dokonca celej EU vnútili svoju pravdu. Iba vy sami si v tom bránite. Keď budete o pár hodín hodnotiť 17. november 1989, uvážte, čo by sa s vami stalo bez tej revolúcie.
Článok bol napísaný 15.11.2011
