Možno som o tom už niekedy písal. Možno nie. Možno som si to len tak preháňal po mozgovni, ako už moho a mnohokrát doteraz.
Za vaše životy si môžete len vy sami.
To vám len tak hocikto nepovie. Vyžaduje to totiž odvahu. Odvahu povedať vám, že len a len vy máte v rukách moc riadiť svoj život. Súčasťou tej vlastnej moci je aj možnosť, že sa naštvete na toho tam hore, čo vám tvrdí, že len on je chopný sa o vás postarať a za vás myslieť a pre vás obetovať skok do väčšieho vlastného pohodlia. Čo keby ste nebodaj prišli na to, že môžete rozhodovať, čo sa udeje s vašimi daňami a vašou smrťou vyším životom?
A čo keby ste mohli rozhodovať, čo sa udeje vo vašej dedine, vo vašom meste, vo vašom štáte, v našej Európe?
Sám na všeto nestačíte. Musíte si nájsť spojencov. Málokto má tú odvahu vám povedať, že je len na vás , koho si vezmete za spojencov. S kým sa spolčíte, koho presvedčíte. A koho si zvolíte, aby vás zastupoval pri činnostiych, ktoré vás nebavia.
Najsmutnejšie na tom všetkom je, že keď by sa aj našiel niekto, kto vám to povie, a vy by ste si nejakou náhodou aj uvedomili, že je to naozaj tak, že je len a len vo vašich silách ovplyvňovať svoje životy, tak aj keby sa nejakou náhodou toto všetko udialo, nakoniec to celé musíte sám aj urobiť. Sám a osobne.
Bez toho, aby ste to niečo urobili, bez toho sa nič neudeje.
Smiešne čo?
Bez toho, aby ste prišli k voľbám a hodili do urny Kisku, bez toho by me prečzidenta nemali. Bez toho, aby ste vykopali studňu, bez toho vodu mať nebudete.
Obzrite sa dookola. Navôkol seba. Chcete, aby sa niečo dialo inak? Tak to treba inak aj urobiť.
Ak nemajú mať prevádzači k dispozícii lode, musíme ich potopiť. Nie, nikto to za nás Európanov neurobí. Ak chceme lepšie strážiť hranice Európy, my sami musíme osobne nejako prispieť k tomu, aby sa to prísnejšie stráženie EU hraníc dialo. Ak nemajú umierať ľudia, my sami musíme im dať najesť a napiť.
Ak naši ľudia majú malé dôchodky, my sami musíme na tie vyäčšie dôchodky zarobiť. Nikto iný sa o to za nás nepostará. Ak máme deravú sociálnu sieť a prepadávajú cez ňu naši susedia, my sami sa musíme postarať o to, aby sa tá sociálna sieť lepšie zalátala.
Ak nemáte peniaze na cestu vlakom, vy sami sa musíte postarať o to, kde a ako tie peniaze zarobniť. Nikto vám ich zadamo nedá. Ani tie vlaky. Leda by ste okradli svojich susedov a z týchto peňazí si kúpili lístok. Keď chcete, aby vaše decko mohlo ísť budúce leto na tábor, už od septembra mu musíte na ten tábor odkladať peniaze. Nikto vám ten tábor zadarmo nedá. Leda že by ste okradli ostatných susedov a z tohto nakradnutého zaplatili svojmu decku ten tábot.
Smiešne čo? Naozaj?
Je to len na vás. Ach jo! Ako je to len a len na vás, čo sa bude s vašim životom diať.
Mať len trochu peňazí a veľa času, nestúpať do olbakov v kariérnom rebríčku, osemročné auto a nenaglickú lúku na dvore, to všetko je oprávnené osboné rozhodnutie. Neisť pracovať do cudzieho metsta 150 kilometrov ďaleko a ostať sa starať o domácnosť, aj to je vaše oprávnené rozhodnutie. Hodiť za hlavu karíeru riaditeľky veľkej firmy a robiť knižničné prednášky pre malé detičky za podpriemernú mzdu… To všetko sú vaše oprávnené osobné rozhodnutia.
Občan slobodnej krajiny si slobodne môže robiť dokonca aj sprostosti. A tri týždne sa neholiť či nosiť na ulici na hlave cedník na špagety. To je skutočne slobodná krajina.
Toto všetko vám povie len ten, komu záleží na vašej osobnej slobode. Áno, riskuje, že si ho nezvolíte, lebo vám nikdy nedokáže sľúbiť, že to za vás urobí. O to viac si vážim práve takýchto úprimných, ktorý sa vždy postavia na vašu stranu vašej osobnej slobody.
Je to na vás. Skúste sa takto v nedeľu, s krvou plnou chylomikrónov, zamyslieť, či chcete mať svoj život vo vlastných rukách, alebo ho odovzdáte niekomu, kto si s vaším životom bude robiť, čo sa jemu hodí pri zabespečovaní jeho vlastných tisícových hodiniek.
