Archívy značky: vojna

Zamneď: A čo takto prestať vynucovať a začať byť lákadlom?

Tutú fotografiu som spravil nad obcou Žunovica, mestskej časti mesta Hadžići, kanton Sarajevo, Federácia Bosny a Hercegoviny, štát Republika Bosna a Hercegovina, Európa, Zem.

Cintorín v Žunovici
Cintorín v Žunovici. Biele muslimské stĺpiky a čierne kresťanské do mramoru vytesané kríže.

Túto fotku som urobil vo Valašskom Meziříčí, okres Vsetín, Zlínský kraj, Česká republika, Európa, Zem.

Židovské hroby
Židovské hroby na cintoríne, Valašské Meziříčí. V pozadí sú hroby príslušníkov Wermachtu padlých v II. svetovej vojne.

Keď zas raz budete chcieť niečo od niekoho vyžadovať namiesto toho, aby ste išli príkladom a zlákali ho svojou atraktivitou, zájdite si prosím na cintorín. Jeden máte len kúsok cesty za svojim barákom.

Na cintorínoch, na tých fotkách, vedľa seba ležia ľudia, čo boli za života úhlavní nepriatelia. Aj na tom vašom je to tak. Ak by sa toho dožili, isto by ich šľak trafil od pobúrenia. Ako si to ich potomkovia len mohli dovoliť, pochovať ich vedľa toho človeka, na ktorého za života nemali pekného slova, vedľa človeka, ktorý bol pre nich len hnusný odpad. Dostali čo rozhodne nechceli.

Dám ešte jednu fotku?

Na pláži
Na pláži v Čiernej Hore

Je tak málo miest, kde sa dobrovoľne pripravujeme o svoj osobný priestor. No pláž, to je niečo iné. Deku máme pár centimetrov vedľa deky niekoho úplne neznámeho. Dokonca sme skoro nahý. Kam sa zrazu podela naša hanblivosť? Naša túžba po vydelení a ochránení svojho osobného priestoru?  Svoje osobné veci nechávame len tak bez dozoru, keď ideme do vody. Kľúče od auta, mobil, doklady, načatú fľašku s pitím, to všetko pokojne necháme, aby sa ktokoľvek mohol k tomu priblížiť na pár centimetrov.

Nemáme na výber. Ak sa chceme slniť či kúpať na rovnakej pláži, musíme byť spolu.

Aj na tej pláži aj na tom cintoríne, ležíme len pár centimetrov od iného človeka. Mohli sme ho nenávidieť, mohli sme ho milovať, mohol nám byť ľahostajný. Nakoniec si ustelieme vedľa seba a vôbec nezáleží  na našom prianí.

Každý by mal aspoň raz ležať na morskej pláži.  Aby si vyskúšal, aké to bude, keď bude ležať na cintoríne. Poobzerajte sa po tých skoronahých. Henten je obézny, tamtá má strije, tuto ten vyšportovaný manažér, tamto tá má vyfintené plavky. Všetci obnažení, nikde žiadne šaty, ktoré by robili človeka.

Ako k tomu prídem ja, najzbožnejší, najpočestnejší, najmierumilovnejší a najkrajší? No ako?

Keď prídete na pláž prvý deň, obzeráte sa po ostatných. Odhadujete čo sú zač. Akú majú výbavu, aké vychytávky do vody, ako majú skúsení matadori zabezpečený slnečník proti odfúknutiu. Po pár dňoch sa z vás stávajú skúsený plážový vlci, viete čo a ako, kedy zájde slnko za horu, kedy majú v plážovom bare šťastnú hodinu. Stávate sa okukovanými, dávate príklad ostatným. A tak ako vy pred pár dňami, dnes už iní od vás odkukávajú finty. Ste vzorom.

Na tom bosniansko-hercegovinskom cintoríne nikto pre nikoho nebol vzorom. Biele stĺpiky boli pre čierne kríže len odpadom a keď sa nechceli správať podľa predstáv čiernych krížov, strieľali po nich. Biele stĺpiky paľbu opätovali. Niekde to zas bolo naopak.

Vieme a nevieme spolu medzi sebou vychádzať. Bol by som oveľa radšej, keby sme spolu vedeli vychádzať. Keby sme prestali od toho druhého niečo násilím vynucovať. Aby sme začali byť nasledovaniahodným príkladom. Aby sme lákali, tak ako lákame imigrantov zo Sýrie či Afrických krajín svojim mierovým spolužitím a schopnosťou pracovať na svojom ekonomickom blahobyte.

Keď prestaneme násilím vynucovať a staneme sa nasledovaniacenným príkladom, cintoríny nebudú preplnené mladými mŕtvymi. Porozmýšľajte o tom, či by to nestálo za to. Prestať vynucovať a začať byť lákadlom.

Najbližšiu šancu na Slovensku nám dajú slobodné a demokratické voľby.

Nie, nie je to jednoduché. S pištoľou pri spánku voličov  poľahky vyhráte kde-aké referendum. Rozhadzovaním peňazí po uliciach si poľahky kúpite kde-koho.

Stať sa nasledovaniahodným príkladom, to si musíte dlho a namáhavo odpracovať. Keď ste nasledovaným príkladom získate povinnosť sa postarať o tých, ktorých ste zlákali. Ste zodpovedný za to, čo si skrotíte! Veď pamätáte na líšku, že? No nikdy sa vám nestane, že vás vaši pozostalí pochovajú pár metrov od tých, ktorých ste nenávideli, ktorých sa vám nepodarilo presvedčiť puškou, tak ste ich postrieľali ako odpad. Budete ležať medzi tými, pre ktorých ste boli vzor a ktorí vás nasledovali. Dostanete to čo ste si celý život priali.

Môžete nasledovať Hitlera, Miloševiča, Putina. Alebo mňa. Porozmýšľajte o tom, takto v nedeľu poobede, s krvou plnou chylomikrónov a parasympatikom v plnom záprahu. Je to len a len vaša slobodná voľba. Tak potom nehovorte:

– Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Vždy sa môžete nejako rozhodnúť. Aj len tak stáť a pozerať sa, ako niekto niekoho núti, ste sa slobodne rozhodli. Raz z vás toto rozhodnutie isto-iste urobí alebo zavrhnutiahodného alebo nasledovaniahodného. Verte mi, stane sa to.

 

Share Button

Vyzývam svoju vládu povolať veľvyslanca Ruska na vysvetlenie k Srebrenici

Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!

V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?

Celý deň 6.7.2015  som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.

Po uliciach  prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich  poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.

Dnes je rok 2015  a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3.  Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.

Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.

Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?

Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo.  Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.

To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.

A vy? Čo ste robili v roku 1995?

Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN!  Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.

Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď  sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.

Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore.  Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.

A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?

Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.

Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.

Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.

V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.

Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov.  Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.

A vy viete, čo ste robili 9.7.2015?  Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.

Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.

– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.

Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.

Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.

– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?

– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.

– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.

– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?

– Málo sa predáva.

– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.

– A ako deti?

– Rastú.

– A mama?

– Žije.

Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.

Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.

– Vyrástla si, – vraví Mubine.

– Zostarla som.

– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou

zabudla.

– Viem, boli ste priatelia.

– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.

– Nič?

– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.

– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?

– Kto vie? – muž stíši hlas.

– Chceli by sme ho s mamou pochovať.

– Nič neviem.

– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?

– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.

Zdroj:  Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).

Share Button

Svet čaká na dištancovanie sa ich súvercov

Na nič menšie ani na nič väčšie nečakáme. Hovädá sú v každej skupine. Je len otázkou charakteru, či sa s nimi spomedzi seba chceme vysporiadať, alebo je nám to jedno.

Alebo ich dokonca chválime, pozdravujeme a ukazujem im, že aj náš pes skáče tak vysoko ako ten ich.

My v Európe sa snažíme vysporiadať s neonacistami a fašistami. Tí čo mali na svedomí Treblinku či Dachau, to boli kresťania, Európania, belosi, proste ľudia ako my. Vysporiadali sme sa s nimi. Raz a navždy sme sa od nich dištancovali. Nikdy sa to nezopakuje.

Dokonca sa snažíme dať svetu nový rozmer spoločnosti v podobe Listiny práv a slobôd. Nehovorím, že sa nám to nejako super darí. No máme nakročené. Prebiehajú postupné iterácie. Matematik by povedal, že limita je tak veľká, že sa o nej ako limite nedá ani uvažovať. Ale blížime sa.

Viete, každý z nás je človek hriešny so svojim slabosťami. Nedávno som napísal:

Je tak neuveriteľne krehká hranica, kedy sa z človeka stáva hovädo. Vyžaduje to silnú intelektuálnu, morálnu a etickú výbavu, aby sme, každý jeden z nás odolali. Preto máme niekoľko zákonov postavených preventívne. Aby sme ani neprišli do styku s  pokušením. Lebo vieme, máme mnoho historických skúseností, ako poľahky dokáže človek v dave podľahnúť tomu prerodu.  Lebo vieme, že máme problém chápať čo i len trochu komplikované udalosti.

Zdroj:  Kopali do človeka, čo bol pred minútou neonacista | M+M+M+M (4M).

Vieme to o sebe. Byť dobrým vyžaduje od nás energiu. Ak ju od nás chcete, musíte pre nás v kresťanskej Európe niečo malé urobiť. Začať sa dištancovať od svojich súvercov, ktorí sa správajú ako hovädá.

Inak nám prasknú nervy. A to mi verte, že ako najbohatšia špička na tejto planéte nemáme žiadny problém postaviť ploty, nastaviť tvrdé pravidlá. Nejaké sankcie? Nejaké poklesy HDP? Tú trochu schudobnenia si ani len nevšimneme. Aj tak by to bolo pre ľudstvo najhoršie riešenie.

Nie my utekáme k vám do bezpečia, ale vy utekáte k nám, lebo sme pre vás atraktívny. Kam sa pozriem dookola Európy, všetci by chceli žiť ako my. Ukrajina, Moldavsko, Gruzínsko, Čína, Južná Afrika, Líbya…  Nie ako vy. Vy nie ste žiadnym vzorom pre nikoho. Leda pod hrozbou hlavne. Nie je ním ani Rusko, ani Irán ani Čína ani Severná Kórea.

Takže čakáme… Naša ruka je permanentne natiahnutá s ponukou na spoluprácu. Je to na vás.

Čakáme…

Čakáme… Myslíte, že ešte vydržíme dlho?

 

Share Button