Jednou, samozrejme nie jedinou, úlohou štátu ako inštitúcie je vytvoriť sociálnu sieť pre ľudí, ktorým sa nezadarilo.
Třísková sepsala hned loni po krádeži žádost o prominutí vrácení dotace a půl roku čekala, jak ministerstvo práce a sociálních věcí rozhodne. Jenže kvůli zmatkům na úřadu práce se její žádost na ministerstvo vůbec nedostala. Třísková proto nyní podala odvolání a chystá další žádost o prominutí.
„Na úřadu práce mi říkali, ať s odpuštěním moc nepočítám,“ říká žena. Ministerstvo totiž s promíjením povinnosti vrátit dotace šetří.
Mají se připojistit, říká ministerstvo
„Takové situace se stávají, těch lidí je nám líto, ale už jsme je několikrát vyzývali, aby si auta nechali připojistit proti krádeži, vandalismu a živelním pohromám,“ uvedl Petr Sulek z tiskového oddělení ministerstva.
Problém je, že o dotaci žádají většinou právě lidé, pro které by tisícikoruna měsíčně na pojištění znamenala citelný zásah do rozpočtu.
Konkrétne poučenie je, že štát by si mal svoju sociálnu pomoc alebo sám poistiť, alebo ju poskytovať ako leží a beží. To znamená, že ak raz bola posúdená ako oprávnená, už na ňu viac nesiahať. Sociálna pomoc nie je investícia.
A všeobecné poučenie? To, že nakoniec sociálnu pomoc poskytli namiesto štátu ľudia, ktorí platia kladné dane tomu istému štátu, ktorý si platia z daní, aby sa oni sami nemuseli starať o poskytovanie sociálnej pomoci. A to nedáva zmysel. Taký štát nikto z nás nepotrebuje.
Uvažujem, ako sa šikovne vysporiadať s príchodom do dôchodkového veku. Ak máte 40 ako ja, je najvyšší čas si to naplánovať.
No a ja som si to naplánoval takto: Postupne s každým rokom dožitia si navyšovať prijímanú rentu. Tak ako bude klesať moja produktivita práce, tak bude rásť podiel môjho príjmu z pasívnych zdrojov. Pretože pokles príjmov z aktívnych zdrojov je nevyhnutný. Fyziológia nepustí.
A prečo by to takto nemohlo fungovať aj globálne?
Máme tu v spoločnosti jeden zásadný problém. Nudiaci sa vitálni dôchodcovia, ktorým produktívni tridsiatnici závidia, že si len tak poberajú rentu. Nehovorte, že to tak nie je! Pod naškrobenou háškovanou dečkou lásky k blížnemu vám vykúka vaša xenofóbia ako hovado. Navyše sa všetci trasiete od radosti, ako si budete šunky váľať za peniaze od niekoho iného. Nehovorte mi, že sa nedržíte komunistického „zaslúženého odpočinku“ a súčasne ako najväčší z pokrytcov nenadávate na vysoké dane a odvody, ktoré dostávajú tí iní na „zaslúžilom odpočinku“.
A druhým problémom je produktivita práce. Bez jej udržania na úrovni konkurencie sa v trhovom hospodárstve nedá podnikať. Ja viem, tie neviditeľné ruky trhu už pod záľahou socialistických regulácii ani nevidno, ale verte mi, trh a chápadlá konkurencia si vás nakoniec nájdu.
Ako kapitalista sa často sám seba pýtam: Predstav si (tykám si, veď nie som kráľ), čo by ťa motivovalo dlhodobo zamestnávať človeka, ktorému sa z vekom zhoršuje výkonnosť? Ako docieliť, aby sa jeho konkurencieschopnosť na trhu práce udržala na porovnateľnej úrovni, akú má tridsiatnik s 5-7 rokmi praxe? Zásadne, ako kapitalistovi, by mi vadilo, ak by šesťdesiatnik pracoval dlhšie na rovnakej úlohe. To by ma konkurencia zamestnávajúca tridsiatnikov prevalcovala skôr, ako prejde vitamín C obličkami. Aby som to eliminoval (nie ten vitamín C, ale tú klesajúcu produktivitu práce), pokojne by som zamestnal na tú prácu dvoch takých šesťdesiatnikov. Ale zaplatil by som im len jeden plat. A ten druhý by dorovnal štát formou renty.
Keď vám je 65 šiklo by sa vám pracovať už len 4-6 hodín. Takže na rovnaký výsledok by to chcelo už troch. Stále by som ich platil jedným platom tridsiatnika a zvyšok by im dorovnala plynule rastúca renta. Im by sa to oplatili, mne by sa to oplatilo. A spoločnosti ako celku niekoľkonásobne.
Pointa: Žiaden skokovo priznaný dôchodok. Pekne pomaly rastúca renta zo sociálneho systému štátu v nepriamej úmere k poklesu produktivity práce, aby sa podnikateľom oplatilo zamestnávať aj starých ľudí s nižšou produktivitou práce. A pokojne by som začal už od 50. roku života.
Technicky: Zamestnávateľ vyplatí mzdu podľa svojich možností, urobí zúčtovanie pre Sociálnu poisťovňu a tá nasledujúci mesiac každému oprávnenému pošle peniaze. Pošle nie percento z vyplatenej mzdy, ale percento (podľa veku stále rastúce) z fiktívneho dôchodku v národnom hospodárstve.
Keďže sú tie príspevky všeobecne známe, nemá zamestnávateľ výčitky, že postupne znižuje vyplácanú mzdu. Je si istý, že celkovú sumu na život zamestnancovi neznižuje. Ak zamestnávateľ vyplatí prémie, zamestnanec sa nehnevá, svoje od štátu dostane.
Dokonca je tu možnosť zo strany štátu podporiť motiváciu zamestnávať starších. Stačí nastaviť správne strmosť rastu percenta renty s pribúdajúcim vekom. Potom produktivita neklesá tak strmo, ako mu klesajú výdavky. Ani zamestnanec nemá problém s tým, že sa mu znižuje mzda. Celkové peniaze, ktoré dostane sú stále rovnaké.
Ruka v ruke s tým musí ísť nastavenie ostatných parametrov ceny práce tak, aby v celkovom súčte bolo úplne jedno, či danú cenu práce dostane jeden alebo traja zamestnanci.
Čím sme bohatší štát, tým je tento stredný dôchodok v národnom hospodárstve lepší. Ak by sme chceli byť jemnejší, mohlo by byť viac čísiel, pre každé odvetvie jedno. Samozrejme sa bavíme o podpore z prvého piliera. Pretože prvý pilier je len a len solidárny. Druhý je o tom, že niekto zarábal lepšie a tak má lepší dôchodok, teda zásluhový. O spôsobe čerpania z druhého piliera by mal právo sporiteľ rozhodnúť ako sa mu zapáči. Ale chápať takto rozdielnu úlohu pilierov dôchodku vyžaduje po tom, čo socialistická vláda stvára so sociálnym systémom, poriadnu invenciu.
Keď hovorím kontinuálne rastúca renta, myslím skutočne kontinuálne. Pretože s rastúcim vekom dožitia sa zvyšujú náklady na rôzne kompenzačné pomôcky a lieky proti smrti. Je vecou cti každej spoločnosti, aby mal každý jeden jej člen možnosť si tieto sociálne služby objednať. Aby bola zachovaná osobná dôstojnosť. Lebo nič tak neposiluje osobnosť, ako možnosť o sebe slobodne rozhodovať. Nech si intlektuáli hovoria čo chcú, peniaze sú (nie jediným) prostriedkom k slobode.
Medzi nami, vraj Čínsky štát podporuje niektoré firmy dotáciami, aby boli konkurencieschopnejšie voči Západu. Medzi nami, dnes tu máme štátne podpory kde-akým firmám za to, že zachovajú pracovné miesta.
To o čom hovorím, nie je nič iné, ako podobná podpora pre zamestnávanie starších. Podobná, to je súčasť pointy. Podobná, nie taká ako dnes. Ide o to, že peniaze dostane priamo ten, čo ich má dostať.
Áno, priatelia, to čo tu navrhujem je nie nepodobné konceptu odvodového bonusu SaS. Aj v tom prípade sa hovorí o postupnom, nie skokovom, uberaní podpory sociálne potrebných. Keď sa čo i len trochu sami posnažia o seba postarať a zlepšiť svoju situáciu vlastnými silami, nepoškodia sami seba. Na rozdiel od debilne nastaveného systému odvodov z dohôd a dividend od dnešnej socialistickej vlády.
Áno, priatelia, to čo navrhujem sa komplikovanejšie uplatňuje, chápe a akceptuje u nás intelektuálov, ktorí veríme, že dokážeme v teple kancelárie či z domu pracovať aj s chatrnou telesnou schránkou. Pre nás hrá významnú úlohu práve ten druhý pilier a vlastný aktívny prístup. Naopak, oveľa jednoduchšie sa to uplatňuje u klasických manuálnych či technicko-hospodárskych rutinných zamestnaní.
Pravica nedokáže presvedčiť človeka s volebným právom, že keď sa mu nezadarí, že ho pravicový štát ochráni. Že mu niekto chápavý podá pomocnú ruku a nenechá ho umrieť v sračkách len preto, že si nenašetril sám. Stručne: Že solidarita je istotou.
Kým to pravica nedokáže, bude na nás ten graf vystrkovať socialistický prostredníček.
Hľadám postupne tie správne formulácie. Tak jednoduché, aby sa z nich dal vytvoriť plnohodnotný životný program na najbližších mojich 10 rokov. Nejde to jednoducho, snažím sa kde-kade inšpirovať, súhlasiť či nesúhlasiť. Dnes som narazil na dva brilantné články, z ktorých toho budem určite ešte veľa extrahovať. Sú to dva zaujímavé články o firme Štát s.r.o. a o nástroji spolužitia, ktorý voláme štát.
V tom prvom mi trochu chyba solidarita. Podľa mňa k vete „…kdybychom vykázali stát do jeho přirozených mezí: do role ochránce občanů před násilím?“ by som ešte dodal „pred násislím a smrťou hladom a zimou.“ Naopak, je tam pekne ukázané, že firmy nie sú občania. Že firmy naozaj nemajú k štátu žiadne morálne povinnosti. Že je len na občanoch, ako ten ich štát bude vyzerať.
Postavení občanů, jež stát každý měsíc okrádá o jejich poctivě vydělané peníze, však není tak beznadějné, jak se na první pohled zdá. Známý bonmot, sice říká, že na světě jsou jen dvě jistoty, tedy smrt a daně, přinejmenším jednu tuto jistotu však lze poměrně snadno rozbořit. Žádná politika, třeba sebevíc ničemná, totiž nemůže obstát před vůli veřejnosti. Filozof Leonard Peikoff jednou prohlásil, že zachránit svět je tou nejsnazší věcí – stačí jen začít přemýšlet. Dalo by se říct, že stejně snadné je ochránit své peněženky před loupeživým státem – stačí jen začít konečně přemýšlet: o právech, o hodnotách, o nezávislosti a svobodě.
A tím druhým je kapitola z dejepisu pre 9. ročník a akýkoľvek ročník vo vzdelávaní dospelých.
Dvadsať rokov „budovania štátu“ malo tri základné fázy, ktoré sa dajú pomenovať podľa premiérov.
…
Hoci sa jednotlivé obdobia od seba v mnohom odlišujú, jedno majú spoločné: v žiadnom z nich sa štát nestaval na základoch, ktoré by boli pevné a trvalé.
Článok sa končí zásadnou výzvou: „Po dvadsiatich rokoch od vzniku republiky krajina naliehavo potrebuje hlbokú a zásadnú zmenu svojho spravovania.“
Je to tak. Štát potrebujeme, Homo Sapiens je spoločenský tvor a potrebujeme žiť s ostatnými. Je to naša prirodzenosť. Celý ten druhý článok hovorí o tom, že sme sa za ostatných 20 rokov dopracovali do stavu, že štát nie je nástrojom spolužitia, ale stal sa firmou Štát s.r.o., v ktorej sa politici tvária, že dostali úlohu niečo manažovať a vytvárať nejaký zisk. Navyše si ten zisk rozdeľujú pre osobné potreby.
Štát s.r.o. je absurdita a ako taká si zaslúži rozhodné nie!
Som presvedčený, že demokracia poskytuje dostatok nástrojov, aby sa nám podarilo presvedčiť našich spoluobčanov, že inštitúcia štátu má slúžiť len a len ako záchranná sieť pred násilím a smrťou hladom a zimou. Na rozdiel od prvého článku si myslím, že je z našej ľudskej podstaty, z podstaty príslušnosti k Homo sapiens, našou morálnou povinnosťou občanov podporovať štát ako nástroj solidarity s neúspešnými (nech už za neúspech považujeme čokoľvek od choroby cez ľudskú hlúposť až po krach podnikateľského zámeru). No takouto inštitúciou štát Slovenská republika dnes rozhodne nie je!
Druhá možnosť je proste v tichosti odísť. Je každého demokratické právo rozhodnúť sa, či bude alebo nebude nejakú firmu podporovať. Alebo vy cítite k nejakej firme morálne povinnosti?
