Tento týždeň bol bohatý na komunisticko-nacistické zásahy štátnej moci do podpory menšinových žánrov, zásahov do rozmanitosti kultúry. Nechutné, sprosté, otravné, neprijateľné.

Ministerstvo kultúry zatrhlo všetku podporu pre menšinové pro-LGBT mimovládky. Absurdné, neprijateľné. Keď im na ich predstavenia, na ich performancie, na ich kultúrne akcie nepríde ani jeden divák, potom môžeme prípadne uvažovať, či by eventuálne z našich spoločných daní nebolo dobré financovať niečo iné. No nikdy to nezistíme, ak im rovno tú finančnú podporu vezmeme z moci úradnej a sily väčšinovej.

Nie, nemám rád tieto ich okázalé verejné predvádzania sa. Pride pochody ma dokonale otravujú. Ale to je tak všetko čo proti tomu urobím. Menšinové aktivity musia dostať vždy aspoň 120% podpory, ktorú dostáva väčšinová kultúra.

Rozmanitosť, neobvyklé nápady, to je to, čo nás obohacuje. Priatelia ružolíci progresívny by povedali: Čo nás posúva dopredu. Ja im k tomu dodávam, že dopredu je aj predkom do zadku. Ale to je iný príbeh.

Tak ako v 70. rokoch 20. storočia nemala právo komunistická diktatúra hodnotiť, čo sa má občanom páčiť a čo nie, rovnako to nemá ani demokratická spoločnosť. Teda, ak si chce hovoriť demokratická.

Keď som bol na stretávke po 20 rokoch od skončenia gymnázia, tak som mal spoledzi spolužiakov pomaly najkratší a najnudnejší príhovor.

Vzali sme sa v lete po mojich štátniciach, o 7 mesiacoch sa nám v riadnom termíne narodila dcéra (každý máme nejaké nedokonalosti, že), po piatich rokoch syn a žijeme s manželkou stále v jednom manželstve. Ako ide čas, som stále viac a viac do nej zamilovaný a viac a viac ma to s ňu baví.

A to je celé. Takto si tu žijeme, naša väčšinová populácia. Všetky zákony týkajúce sa rodiny, kultúry, ekonomiky sú postavené tak, že do centra dávajú našu rodinu. Všetko ostatné je menšina a preto je dobré tomu dávať 120% výdavkov. Pri tých ich počtoch je to aj tak zlomok.

Pritom to robím z čisto sebeckých záujmov. Chcem, aby prišli s niečím, na čo ja nikdy neprídem.

Viete, priatelia, ja to mám doma. Som absolútny prírodovedec. Literárna veda je pre mňa šialená záhada. Milujem, keď sa manželka pustí do dišputy o literatúre so svojim bratrancom. Absolútne im nerozumiem, ale fascinuje ma to.

Po chvíle počúvania Plastikov mám pocit ako keď šúchate o seba dva polystyrény a k tomu do taktu hvízda nožík po tanieri. Ale evidentne na ich koncerty chodia ľudia.

Vytočil ma pride pochod v Marseelle. Ausgerechnet v hodinu, keď sme si s rodinkou chceli dať v centre obed začali vyznačovať uzávierky. V cudzom meste som musel hľadať cestu kvôli kope šantiacich ľudí. Ale chodia tam na to ľudia. Všetci sa dobre bavia, majú evidentne radosť zo života.

O to predsa ide, priatelia, mať radosť zo života. Veď tú majú aj katolíci po svätom prijímaní. O tom zas niečo vie zas ja.

Preto v prípade témy LGBT komunity si dovoľujem využiť právo nechodiť.

Takže, aby aj moje deti, inžinier a zememerač pochopili:

Musíme podporovať menšinové aktivity na úrovni 120% tých väčšinových. Jednak je to aj tak len zlomok toho, čo konzumujeme my, väčšina. A hlavne, kým sa tie ich aktivity neuskutočnia, nezistíme, aký je o ne skutočný záujem a nezistíme, čím nás dokáže táto inakosť obohacovať.

Viete priatelia, zakázať to je naozaj jednoduché. Presvedčiť, to chce mať v seba naozaj veľkú vieru. Ja v naše vyše 20 ročné usporiadané manželstvo a dve biologické deti skutočne úprimne verím. Takto je to dobré, funguje to a nemusíme riešiť kadejaké podivné konštrukcie odkiaľ vziať DNA na výrobu potomstva.

Mňa ani nikoho z mojej rodiny to nevyrušuje, neohrozuje. Občas je to otravné, tak využijem svoje právo sa pozrieť na druhú stranu. A po chvíli sa vlastne celkom teším sa, že majú radosť zo života.

Prekvapení? Ale choďte! Hovorím vám to už na internete 16 rokov. Som nie len lekárnik, ale aj optimista.