Archívy značky: dôchodok

Sociálny systém je dobrá vec. To len socialistický systém stojí za hovno.

Ja viem, zvyknutý ste na socialistickú džungľu výnimiek. Ale to nie je vlastnosť sociálneho systému. To je vlastnosť socialistického sociálneho systému.

Pravicový program musí byť solidárny. Zo svojho princípu (liberálnosti a pravicovosti) je akýkoľvek štátny proces transparentný, takže nemusíme nad poskytovaním pocitu uspokojenia vôbec špekuľovať. Na rozdiel od socialistov.

Myslite na to, keď vás, super úspešných, super inteligentných zas napadne vylievať celú vaňu aj s deckom.

 Na jednom seminári sme počítali, koľko taký zamestnanec odvedie štátu do sociálnej poisťovne za celý život. Potom sme si spočítali, koľko toho asi dostane priemerne naspäť vo forme starobného dôchodku. A bol som doslova šokovaný. Teraz mi je jasné, prečo sa vláda snaží udržať zamestnanosť „za každú cenu.“

Zdroj:  Oplatí sa platiť odvody do sociálnej poisťovne? – Ján Zbojek (blog.sme.sk).

Zabúda na to, že sociálny systém je jednak „poistenie“ (invalidné, sirotské, vdovské, výsluhové dôchodky + kolísanie príjmu počas 40 rokov produktivity). A jednak je tam istá „solidárna zložka“ (tá sa dá objektivizovať rozdelením do „pilierov“).  Bez toho by nemalo zmysle mať štátny sociálny systém. Na to sa zabúda veľmi rado. Aj ja na to často zabúdal.

Zabúdame na to, že sociálne odvody/sociálna poisťovňa je zdroj pre sociálne dávky pre super chudobných. A ako ja zvyknem hovorievať, je to práve to, čo je záchranná sieť, vďaka ktorej štát nenechá nikoho v sračkých (skutočných aj obrazných), keď sa mu život nepodarí podľa predstáv.

Môžeme ho hodiť do koša a vrátiť sa k sociálnemu systému 17. storočia. Teda žiadnemu: „Nie si schopný si zarobiť na chlieb, umri!“, to boli istoty celé dejiny pre 80-90% ľudí až do cca 18. storočia.

Nie, vyliať, odísť, vykašlať sa na ostatných, to by bolo super jednoduché riešenie. Viem o tom svoje, na vlastnej koži.

Jediná cesta pre dobrú spoločnosť je oddeliť zložku poistenia+solidaritu od zásluhovosti. Inak nás zásluhových nikto nedonúti k solidarite.

Nalejme si čistej pepsikoly. Solidarita nesmie bolieť a musí dávať adekvátny pocit uspokojenia. Vzdelávanie dospelých, to je to, čo socialistickému štátu chýba. Dokonca si to socialistický štát ani nemôže dovoliť. Občania by mu na to prišli. Naopak, správny pravicový štát môže svojim občanom dať práve tú transparentnosť, férovosť a tak môže o tom neustále vzdelávať svojich občanov. Veď kto iný, ako štát má budovať vzdelanosť v oblasti fungovania štátu?

Socialisti majú tisíce výnimiek a nakoniec sa občan cíti za idiota vo vlastnom štáte. Ale to nie je vlastnosť ani štátu, ani zdravotného systému, ani sociálneho ani… ani.. iných systémov, ktoré sme delegovali na úroveň štátu. Byť za idiota vo vlastnom štáte, to je vlastnosť socialistického štátu.

Som pravičiak, dokonca až liberál. Dokonca birmovaný. 🙂 Vždy budem hovoriť, že štátny sociálny systém je dobrá vec. Na to sa zabúda veľmi rado. Aj ja na to často zabúdam. Buďme k sebe féroví a priznajme si, že na solidaritu pozabudneme raz-dva.

Ale keď si dáme pozor, pripomenieme si základné pravdy, nakoniec vždy dôjdem k tomu, že štátny sociálny systém je dobrá vec. To len socialistický sociálny systém stojí za hovno.

Pod čiarou: Berte tento článok ako pokračovanie po dvoch rokoch k článku: Aj strata na dôchodkovom účte je stále viac ako dokázal štát. Vtedy to bolo hlavne o tej zásluhovosti. Dnes je to hlavne o tom prvom pilieri o solidarite. Nekopme si do neho. Tí, čo sa cítia byť na dne sú tiež voliči. A okrem nádeje a otvorených možností, práve teraz potrebujú cítiť, že voľbou pravicového programu nehodia sami seba cez palubu.

Share Button

Štátna sociálna sieť: Na dôchodok postupne

Uvažujem, ako sa šikovne vysporiadať s príchodom do dôchodkového veku. Ak máte 40 ako ja, je najvyšší čas si to naplánovať.

No a ja som si to naplánoval takto: Postupne s každým rokom dožitia si navyšovať prijímanú rentu. Tak ako bude klesať moja produktivita práce, tak bude rásť podiel môjho príjmu z pasívnych zdrojov. Pretože pokles príjmov z aktívnych zdrojov je nevyhnutný. Fyziológia nepustí.

A prečo by to takto nemohlo fungovať aj globálne?

Máme tu v spoločnosti jeden zásadný problém. Nudiaci sa vitálni dôchodcovia, ktorým produktívni tridsiatnici závidia, že si len tak poberajú rentu. Nehovorte, že to tak nie je! Pod  naškrobenou háškovanou dečkou lásky k blížnemu vám vykúka vaša xenofóbia ako hovado. Navyše sa všetci trasiete od radosti, ako si budete šunky váľať za peniaze od niekoho iného. Nehovorte mi, že sa nedržíte komunistického „zaslúženého odpočinku“ a súčasne ako najväčší z pokrytcov nenadávate na vysoké dane a odvody, ktoré dostávajú tí iní na „zaslúžilom odpočinku“.

A druhým problémom je produktivita práce. Bez jej udržania na úrovni konkurencie sa v trhovom hospodárstve nedá podnikať. Ja viem, tie neviditeľné ruky trhu už pod záľahou socialistických regulácii ani nevidno, ale verte mi, trh a chápadlá konkurencia si vás nakoniec nájdu.

Ako kapitalista sa často sám seba pýtam: Predstav si (tykám si, veď nie som kráľ), čo by ťa motivovalo dlhodobo zamestnávať človeka, ktorému sa z vekom zhoršuje výkonnosť? Ako docieliť, aby sa jeho konkurencieschopnosť na trhu práce udržala na porovnateľnej úrovni, akú má tridsiatnik s 5-7 rokmi praxe?  Zásadne, ako kapitalistovi, by mi vadilo, ak by šesťdesiatnik pracoval dlhšie na rovnakej úlohe. To by ma konkurencia zamestnávajúca tridsiatnikov prevalcovala skôr, ako prejde vitamín C obličkami. Aby som to eliminoval (nie ten vitamín C, ale tú klesajúcu produktivitu práce), pokojne by som zamestnal na tú prácu dvoch takých šesťdesiatnikov. Ale zaplatil by som im len jeden plat. A ten druhý by dorovnal štát formou renty. 

Keď vám je 65 šiklo by sa vám pracovať už len 4-6 hodín. Takže na rovnaký výsledok by to chcelo už troch. Stále by som ich platil jedným platom tridsiatnika a zvyšok by im dorovnala plynule rastúca renta. Im by sa to oplatili, mne by sa to oplatilo. A spoločnosti ako celku niekoľkonásobne.

Pointa: Žiaden skokovo priznaný dôchodok. Pekne pomaly rastúca renta zo sociálneho systému štátu v nepriamej úmere k poklesu produktivity práce, aby sa podnikateľom oplatilo zamestnávať aj starých ľudí s nižšou produktivitou práce. A pokojne by som začal už od 50. roku života.

Technicky: Zamestnávateľ vyplatí mzdu podľa svojich možností, urobí zúčtovanie pre Sociálnu poisťovňu a tá nasledujúci mesiac každému oprávnenému pošle peniaze. Pošle nie percento z vyplatenej mzdy, ale percento (podľa veku stále rastúce) z fiktívneho dôchodku v národnom hospodárstve.

Keďže sú tie príspevky všeobecne známe, nemá zamestnávateľ výčitky, že postupne znižuje vyplácanú mzdu. Je si istý, že celkovú sumu na život zamestnancovi neznižuje. Ak zamestnávateľ vyplatí prémie, zamestnanec sa nehnevá, svoje od štátu dostane.

Dokonca je tu možnosť zo strany štátu podporiť motiváciu zamestnávať starších. Stačí nastaviť správne strmosť rastu percenta renty s pribúdajúcim vekom. Potom  produktivita neklesá tak strmo, ako mu klesajú výdavky. Ani zamestnanec nemá problém s tým, že sa mu znižuje mzda. Celkové peniaze, ktoré dostane sú stále rovnaké.

Ruka v ruke s tým musí ísť nastavenie ostatných parametrov ceny práce tak, aby v celkovom súčte bolo úplne jedno, či danú cenu práce dostane jeden alebo traja zamestnanci.

Čím sme bohatší štát, tým je tento stredný dôchodok v národnom hospodárstve lepší. Ak by sme chceli byť jemnejší, mohlo by byť viac čísiel, pre každé odvetvie jedno. Samozrejme sa bavíme o podpore z prvého piliera. Pretože prvý pilier je len a len solidárny. Druhý je o tom, že niekto zarábal lepšie a tak má lepší dôchodok, teda zásluhový. O spôsobe čerpania z druhého piliera by mal právo sporiteľ rozhodnúť ako sa mu zapáči. Ale chápať takto rozdielnu úlohu pilierov dôchodku vyžaduje po tom, čo socialistická vláda stvára so sociálnym systémom, poriadnu invenciu.

Keď hovorím kontinuálne rastúca renta, myslím skutočne kontinuálne. Pretože s rastúcim vekom dožitia sa zvyšujú náklady na rôzne kompenzačné pomôcky a lieky proti smrti. Je vecou cti každej spoločnosti, aby mal každý jeden jej člen možnosť si tieto sociálne služby objednať. Aby bola zachovaná osobná dôstojnosť. Lebo nič tak neposiluje osobnosť, ako možnosť o sebe slobodne rozhodovať. Nech si intlektuáli hovoria čo chcú, peniaze sú (nie jediným)  prostriedkom k slobode.

Medzi nami, vraj Čínsky štát podporuje niektoré firmy dotáciami, aby boli konkurencieschopnejšie voči Západu. Medzi nami, dnes tu máme štátne podpory kde-akým firmám za to, že zachovajú pracovné miesta.

To o čom hovorím, nie je nič iné, ako podobná podpora pre zamestnávanie starších. Podobná, to je súčasť pointy. Podobná, nie taká ako dnes. Ide o to, že peniaze dostane priamo ten, čo ich má dostať.

Áno, priatelia, to čo tu navrhujem je nie nepodobné konceptu odvodového bonusu SaS.  Aj v tom prípade sa hovorí o postupnom, nie skokovom, uberaní podpory sociálne potrebných. Keď sa čo i len trochu sami posnažia o seba postarať a zlepšiť svoju situáciu vlastnými silami, nepoškodia sami seba. Na rozdiel od debilne nastaveného systému odvodov z dohôd a dividend od dnešnej socialistickej vlády.

Áno, priatelia, to čo navrhujem sa komplikovanejšie uplatňuje, chápe a akceptuje u nás intelektuálov, ktorí veríme, že dokážeme v teple kancelárie či z domu pracovať aj s chatrnou telesnou schránkou. Pre nás hrá významnú úlohu práve ten druhý pilier a vlastný aktívny prístup. Naopak, oveľa jednoduchšie sa to uplatňuje u klasických manuálnych či technicko-hospodárskych rutinných zamestnaní.

Ľavicový prostredníček
Ľavicový prostredníček

A o to priatelia ide! Že sa má štát primárne starať o záchrannú sociálnu sieť pre nich. Veď jak chcete vládnout lidem, kterým nerozumíte a o kterých nic nevíte? Ak chceme ako pravičiari presadiť svoju pravdu, musíme toho zakopaného psa neúspechu prebrať k životu:

Pravica nedokáže presvedčiť človeka s volebným právom, že keď sa mu nezadarí, že ho pravicový štát ochráni. Že mu niekto chápavý podá pomocnú ruku a nenechá ho umrieť v sračkách len preto, že si nenašetril sám. Stručne: Že solidarita je istotou.

Kým to pravica nedokáže, bude na nás ten graf vystrkovať socialistický prostredníček.

Zdroj:  Zakopaný pes neúspešnej pravice | M+M+M+M (4M).

Share Button

Aj strata na dôchodkovom účte je stále viac ako dokázal štát

Budú konkrétne čísla. Žiadna anonimizácia skrz bulharskú konštantu.

Základom je Index

A tým indexom je vraj takzvaná miera náhrady. Čo je vraj pomer medzi priemernou mzdou a priemerným dôchodkom. Odborníci hovoria, že snahou je byť niekde na 50%. V roku 2008 to vraj bolo 42-45%.

Pôvodne som chcel ukázať tieto čísla na príklade môjho otca. Pri počítaní sa mi do toho vkrádala stále väčšia bulharská konštanta a tak som trochu pogúúglil. A narazil som na zaujímavý materiál:

Priemerná miera náhrady je v slovenských podmienkach funkciou náhradového pomeru, pomeru valorizácie a rastu priemernej mzdy, miery solidarity, štruktúry a výšky  priznaných starobných dôchodkov v minulosti, predlžovania dôchodkového veku a počtu priznávaných predčasných starobných dôchodkov. Pri dlhodobých projekciách k tomu musíme priradiť  aj meniacu sa demografiu Slovenska.

Prečo pri vysokom raste dôchodkov klesá miera náhrady? | Otázky od všetkých, odpovede od odborníkov. Portál Hospodárskych novín. – HNblogy.

A práve tam spomína práve tých 42-45%. Tak som to vzal ako bernú mincu.

Teda, ako bernú mincu… S tým číslom sa pekne machruje a čachruje. Napríklad iný sekundárny zdroj vzal nejaké dáta z nejakého obdobia a z nejakej vzorky (všetko neuvedené parametre výskumu OECD):

Z členských krajín OECD je priemerná čistá penzia v porovnaní s priemernou čistou mzdou najvyššia v Grécku, Maďarsku, Holandsku, Luxembursku a na Islande. Práve z dôvodu, že penzie podliehajú výhodnému daňovému režimu alebo nie sú zdanené vôbec, tak je pomer medzi penziou a priemernou čistou mzdou dokonca v Grécku, Maďarsku a na Islande vyšší než 100 %.

Naopak najnižšia je priemerná čistá penzia v porovnaní s priemernou čistou mzdou v Mexiku, Írsku, Japonsku, Veľkej Británii a na Novom Zélande. Výška dôchodku v porovnaní s priemernou mzdou je v porovnaní s priemernou mzdou je na Slovensku a v Českej republike porovnateľná so Švajčiarskom, Belgickom alebo Fínskom.

Porovnanie priemerného dôchodku a mzdy vo svete – Finance.sk.

Akokoľvek…

Teraz by bolo zaujímavé ešte dohľadať, aký je pomer toho, čo sme štátu dali k tomu, čo od neho dostaneme.  Trebárs v prípade, že máme šťastie a budeme poberať dôchodok 20 rokov. A pekne prepočítané na dnešné peniaze. Hm, to už asi nie je len tak.  A tak budem veľký optimista.

Nechcem byť špatným prorokom, ale neverím, že by sa tých 40 rokov človek nedal štátu minimálne toľko, koľko potom za 20 rokov dôchodku od neho dostane. Ale dobre, nech teda je to pre tých 20 rokov dôchodku práve 1:1.

Extrém – dôchodok nasporený z vlastných zdrojov

Dostal som ponuku od svojej českej banky, že mi spočítajú a navrhnú, ako by som mal hospodáriť so svojimi peniazmi. Tak som im, okrem iného povedal, že by som od dnes chcel sporiť 20 rokov tak, aby som potom mohol 15 rokov brať z týchto peňazí mesačne 27 000Kč. To je pri dnešnom orientačnom kurze 25Kč/€ cca 1080€ mesačne.

Spočítali mi, že by som mal relatívne rizikovo investovať 9700 Kč mesačne počas najbližších 20 rokov čo je cca 2.328.000Kč. Po zarátaní indexov a bulharských konštánt pre rizikové investovanie by to mohlo hodiť tú požadovanú 1080 eurovú mesačnú rentu 15 rokov, čo je cca 197.400€

Ak sa dám na túto cestu, tak z odložených 93120€ dostanem 197400€. Pomer odložených (ktorých som sa musel vzdať) k utŕženým je 2,1.

Nalejme si čistej pepsikoly

Tak si to zvážte. Index 45% z pôvodnej mzdy alebo 2,1 krát to, čoho som sa musel nateraz vzdať.

Tí, čo sa spoliehajú na štátny dôchodok  a poctivo odvádzajú, sa musia svojich peňazí vzdávať cca 40 rokov. Ja len 20. Fakt nechcem byť špatným prorokom tak, nech teda je to pre tých 20 rokov dôchodku práve 1:1.

Takže si to porovnajme: Optimistických štátnych 1,0 k mojim 2,1 čo sa týka odvedenej a získanej hodnoty. A hrôzostrašbných 45% (71,2%) k mojim cca 140% priemernej mzdy (781€/2011).

Ak umrú skôr ako za 20 rokov poberania renty, odkladané peniaze sú v ľufte. Teda pardón, nie tak úplne. Boli solidárne odvedené pre ostatných, ktorí nemali to šťastie. Hm?!?

Nemali šťastie, tak prispeli tým, čo nemali šťastie si tú rentu vybrať?  Alebo, keďže nemali šťastie si tú rentu vybrať, tak solidárne prispeli môjmu dedovi, ktorí to šťastie mal a dôchodok poberal 38 rokov? Nejako túto solidaritu nešťastných k šťastným v tomto prípade nechápem. Ani použitie slova poistenie.

Ak ja umriem skôr, ako vyluxujem môj dôchodkový účet, zvyšok niekto zdedí.

A to je ten dôvod, prečo hovorím, že aj strata na dôchodkovom účte v druhom pilieri je oveľa oveľa  viac, ako čistá solidarita s tými šťastnejšími.

Share Button