Je tu pár krikľúňov, ktorý si myslia, že by ste mali sedieť celý život v opozícii. Tak čo urobíte? Schováte sa zbabelo za roh? Nie, nikto z nás demokratov to tak neurobí. Naopak, snažíme sa o svoje pravde verejne presviedčať. Chceme robiť veci na svoj obraz, ale vieme, že ten náš obraz sveta budú potom musieť znášať aj okolostojaci. Tak sa snažíme, aby ich bola demokratická väčšina. Keď si našu pravdu väčšina zvolí, je to tak skvelý pocit.

Občas sa pri tom pritrafí, že si to väčšina nezvolí. No a čo? Pochválime šikovnosť oponenta a hľadáme spôsob, ako nabudúce byť úspešnejší. Milujeme demokraciu.

Demokracia je kurevsky ťažká vec. Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru. Demokraciu milujme, inak sa nám vymkne z rúk.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické.  Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete,  varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Volne podľa filmu Americký prezident.)

Zdroj:  Byť demokratom a slobodným občanom je absolútne vecou charakteru | M+M+M+M (4M).

Ale naozaj ju milujeme? Vážiť si oponenta nie je zvykom a my sa potom čudujeme, že sa oponent radšej schová? Keď nedokážeme oceniť schopnosť vystúpiť s opačným názorom, priamo živíme zbabelé správanie. Mať hlasný názor, keď s ním všetci súhlasia, to ide poľahky. No charakter osoby sa ukáže, keď si myslí niečo, k čomu existuje čo i len jeden oponent. Charakterný príde, povie čo si myslí, že je správne a vypočuje si námietky, odpovedá na otázky, v rozumnej miere vysvetľuje a obhajuje.

A nakoniec sa udeje to čo si predsavzal, lebo väčšina je na jeho strane. No vypočul oponenta. Skúsil na neho zareagovať. Vysvetlil, ako sa zrodila jeho pravda a prečo je jeho pravda správna. Tisíckrát si môžeme myslieť, že tá jeho pravda je idiotská, demokrat ocení, že nás o nej presviedčal.

Nejaký charakter? A prečo?  Primerané pohodlie, to je to čo sa počíta! To je tá ich hlavná motivácia.

A charakter by bol len otravný hlas človečenstva v nich, ktorý by mohol tvarovať tie motivácie.  Charakter, to je len zbytočný luxus, ktorý si evidentne nemôžu dovoliť. Ešte by náhodou prišli o svoje primerané pohodlie po zistení, že je ich existencia pre nás ostatných nešťastím.

Zdroj:  Akékoľvek ľudské počínanie je len a len otázka charakteru primeraného pohodlia | M+M+M+M (4M).

Keď žijete dostatočne dlho, nakopia sa chyby. To už tak býva, že je človek múdry až keď je neskoro a až keď netreba. A bol by býval bol veci urobil úplne inak, ak by bol býval bol vtedy vedel čo vie dnes. No a? Každý jeden z nás to tak v živote má. To sa máme po 40. zakopať pod zem?

Mám taký osobný pocit niekde vo vnútri mozgovne, že s našimi chybami a slabosťami a nedokonalosťami je to ako s povestným uholným kameňom. Keď ich do nás dosť nahádžu, mali by sme si ich dobre uschovať a na nich postaviť stavbu svojho života. Lebo múdry stavia svoj dom na skale a učí sa na chybách iných a aj na chybách svojich.  Keď sa dobre poučíme, dobre zapracujeme chytené kamene a nenecháme ich ako hrach len tak odskakovať, môže ten život stáť za to.  A to ma vedie k úvahe, že práve od takých, ktorí si svoje alebo cudzie chyby už prežili sa najlepšie môžeme poučiť.  Možno takí majú najväčšie právo na rovnakú chybu, ale v našom podaní, nás upozorniť. Lebo oni vedia…

Zdroj:  Chytajte kamene do vás hodené, hodia sa na základy | M+M+M+M (4M).

Je to tak. Žijete s nami napriek našim historických chybám. Dokonca vás dokážeme presviedčať o nových pravdách, ktoré sa o pár rokov v novom svetle a s odstupom ukážu ako chyby. Takto to funguje. A charakterný nemá obavu zo svojich minulých chýb. Verí v svoju silu presviedčať ostatných o svojich dnešných pravdách. Verí vo svoju schopnosť priniesť riešenia vyhovujúce väčšine.

Viete, netreba byť ani ultimatívny v režime buď-alebo, život-smrť. Veď mnoho vecí a projektov sa môže zrealizovať viacerými spôsobmi. A ani o jednom sa nedá povedať že by bol chybný. Len je proste iný. A napriek tomu sú tu zbabelci, ktorí nedokážu ani len ten iný názor vypočuť. Nikto od nich nechce, aby to robili po našom menšinovom spôsobe. Presvedčili väčšinu, majú mať svoje riešenie.

V prvej iterácii ani netreba, aby sa protiargumentovalo. Stačilo by iba počúvať a odpovedať na otázky. Veď ich riešenie je geniálne, majú za sebou väčšinovú podporu, tak prečo sa správajú ako diktátor a nie ako demokrat?

Viete, demokracia je o schopnosti presvedčiť väčšinu. Čím je väčší počet týchto presviedčacích dejov, tým je väčšia demokracia.

Mieru vyspelosti demokracie chápem trochu inak.

Základným, bazálnym stupňom vyspelosti demokracie je, že počas vymedzeného času víťaz nezmení pravidlá vďaka ktorým zvíťazil a po skončení dopredu dohodnutého vymedzeného času víťaz umožní opäť nanovo určiť pomer.

Mierou vyspelosti je potom už len podiel množstva otázok, ktoré sa riešia novým a novým ustanovením pomeru a množstva autokratických rozhodnutí víťaza.

Aby to aj moje deti pochopili: Čím častejšie dá víťaz hlasovať (a namiesto rozhodnutia len riadi proces rozhodovania), tým vyspelejšia demokracia.

Zdroj:  Tesný pomer v akýchkoľvek voľbách a vyspelosť demokracie | M+M+M+M (4M).

Diktátor, keď sa rozhodne, že má pravdu, tak nejde do rizika opätovného a opätovného presviedčania a diskusie o ďalšej a ďalšej veci, o ďalšom a ďalšom projekte. Diktátor s vami diskutuje o jednej veci a 150 iných realizuje s argumentom, že demokraticky presvedčil väčšinu. Akurát to bolo o niečom úplne inom a nesúvisiacom.

Pozrite sa do dnešných novín. Koľko demokratov a koľko diktátorov ste napočítali?