Platí také dobré pravidlo, že keď zastavíte, čo i len na chvíľu, čo i len sediac za volantom, na mieste vyhradenom pre invalidov, tak vás pokuta neminie automaticky. Žiadne také, že „veď keby prišiel, tak hneď uvoľním miesto.“
Včera sa jeden občan sťažoval, že si ŽSSR z vyhradeného kupé pre invalidov urobila bufet. Lebo v súprave nebol reštauračný vozeň. Keď nastúpil, prvé riešenie bolo, že veď v bicyklovom vozni nie sú žiadne bicykle, tam je miesta na vozík haba-dej. Druhé riešenie bolo, že veď keď už nastúpil, tak že kus toho kupé/bufetu uvoľnia. Vraj mal dokonca miestenku.
Včera vraj, podľa pripojeného komentáru, sa aj ďalší rýchlik prezentoval úplne rovnakou praxou. Veď invalidi nejazdia až tak často, teda väčšinou je to nevyužité miesto, teda využijeme ako bufet čoby náhradu za nami nezaradený reštauračný vozeň. A keď nastúpia, tak sa nejako už len dohodneme.
Na železnici je vraj taká prax, že keď cestujete na invalidnom vozíku, tak že sa máte ohlásiť XX dní vopred.
V anglicky hovoriacich krajinách na takýto spôsob uvažovania používajú označenie „ableizmus“. Niečo v tom zmysle, že všetko v prvom kroku urobíme pohodlné práve a len pre „zdravého bieleho muža“. A prípadne doplníme akousi kompenzáciou.
Klasickým príkladom býva schodík pred vstupom do obchodu a „plošina na vyžiadanie“. Alebo žiadna stolička či lavica, keď sa na úrade či pošte obligátne stojí v rade pre okienkom. Alebo žiadne nákupné vozíky v úprave pre vozíčkárov či ľudí menšieho vzrastu. Alebo… Tisíce a tisíce drobností, ktoré ani ja ako (zatiaľ) zdravý biely muž nevnímam a nepoznám a nestretol som sa s nimi.
Tento mesiac je mesiacom PRIDE akcii, pochodov, stretnutí. Myšlienky tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie, spolužitia bez rozdielov pre všetkých, čo máme 23 párov chromozómov alebo aj nejaký ten navyše (pozdravujem downovcov).
Bol som veľmi smutný, keď som sa dozvedel, že bratia vo viere si voči bratislavnskému PRIDE pochodu vymysleli a organizovali akýsi trápny trucpodnik a dokonca, že si ho nazvali Pochod za rodinu. Za akú rodinu pochodovali? Kto z nich môže povedať, že ich rodina je čistá, zdravá, biela, slovanská aspoň za ostatné 3 generácie? NIKTO z nich. Napriek tomu nelenili a vytiahli svoje červené tričká a pochodovali za práva zdravého bieleho muža v kontraste so sprievodom plným tolerancie, rovných príležitostí, nediskriminácie a spolužitia pre všetkých a bez rozdielov.
Mám také prianie: Nech opatrenia pre inakosť nie sú prvé na likvidáciu pri zmenách v prospech zdravého bieleho muža. A potrenia pre zdravého bieleho muža nech sú rovnaké ako pre toho s najväčšou možnou inakosťou.
Áno, chce to zmenu. Chce to zmenu takého toho automatického myslenia, že veď keď je ich málo, že keď to teraz nik nevyužíva, že na chvíľu nevadí.
Veru vadí aj na chvíľu, veru vadí, aj keď sa nik nedíva.
Veď to poznáte, idete po dedinskej ulici, ponad plot prevísa konár s čerešňami tak okoštujete… Veď len na chvíľu zastanem s autom na mieste pre invalidov, veď len čo manželka vybehne pre jednu vec a hneď sa vráti…
Začal som pokutou za také správanie. Ale veď vidíte, že takto by to nešlo. Nedá sa všade postaviť policajt, na každú životnú situáciu vyrobiť paragraf do zákona. Chce to takú tú osobnú vnútornú samozrejmosť.
Raz sa mi stalo, že ma ktosi kdesi pochválil, ako som prišiel k dcérke a oslovil ju pohladením po vlasoch. Moja reakcia bola: Kde a kedy? A vlastne, prečo je to hodné pochvaly, veď v danej situácii to ani inak nešlo? Tak to pre mňa je – pohladenie, ako neverbálne oslovenie mojich lások najbližších. Robím to úplne automaticky, ani na to nemyslím, lebo sa sústredím na cieľ – osloviť, dať o sebe vedieť, získať pozornosť.
Prejav radosti zo života formou pochodu. Áno, rozbíja to fungujúcu MHD, preto ma to otravuje. Ale som rád, keď ich vidím tešiť sa zo života a prejavovať lásku k sebe, svetu, vesmíru a vôbec. To mne osobne to kompenzuje mierou vrchovatou. A oni vedia, že majú byť primerane ohľaduplní ku mne a samozrejme mi kompenzovať moje komplikácie s dopravou.
Áno, ak niečo stretnete raz za 3-4 roky, je to exotika, iste to zaujme a iste to aj vyruší a otravuje. Veď sme ľudia od svojej podstaty zvedaví. Aby sme mohli uspokojiť svoju zvedavosť, musíme tú inakosť, exotiku, výnimočnosť k sebe pustiť akoby bola nerozdielna od všednosti. Potom zistíme, že to nie je tá exotická časť, ale niečo úplne rovnaké, čo je na takom človeku zaujímavé.
Voľné vyhradené miesto, kompenzačné pomôcky ako niečo úplne bežné a nezaujímavé, nezakladajúce žiadnu výnimočnosť. Pretože nikdy nejde o ne. (Teda ak nie ste ponorený v liekovej politike ako ja.) Ide o čosi viac, čosi ďalej.
V tom vlaku sa mohli ľudia medzi sebou rozprávať o tom odkiaľ a kam cestujú, aké dovolenkové zážitky prežili, o politických podivnostiach sveta. Veď to poznáte, taký ten extrovertný vlakový rozhovor bez záväzkov a bez výčitiek zo skorého zabudnutia, čo aj introvertou do seba vtiahne. Namiesto toho riešili rozdielnosť medzi ľuďmi, životné osobné komplikácie. Práve preto je to škoda. Sami sme sa ochudobnili o zážitky, ktoré môžeme aj mi zažiť.
To je tá pointa, menej riešiť inakosť a umožniť samým sebe riešiť spoločné témy, spoločné zážitky, rozvíjať spoločné myšlienky. Nech sa oni vykašlú na tému vozíka a my na tému večne prázdneho kupé. Naopak, riešme otázku modrého monochrómu v ruskom výtvarnom umení. Naozaj je pritom dôležité, či sa niekto narodil v Dibrove (UA) alebo Gramaševke (RU)?
Riešme to, že ak chceme do debaty vo vlaku pri plechovke piva z bufetu zapojiť človeka nesmieme mu vziať jediné prístupné kupé a premeniť ho na ten bufet, len preto, že používa na pohyb akýsi samohyb.
Ak chceme s odborníkmi na jadrovú fyziku riešiť problematiku uskladnenia jadrového odpadu, nemôžeme ich vylúčiť z debaty len preto, že jeden používa pri chôdzi palicu, druhej sa páčia baby a ja som biely liberálny Európan.
Chce to automaticky a rovno skočiť in medias res. Verte mi, aj na vozíku to dokážu, tak by sme to mali vedieť všetci. A pokojne nech sa zapoja do diskusie aj tí, čo to nevedia. Nejde o skákanie, ide o priemerne pohodlný život na tejto plante medzi nami.
