Hlavným dôvodom pre odmietnutie obžaloby je to, že znalci, ktorí vyhotovovali v danej veci znalecké posudky z chirurgie, neurológie a psychiatrie nemali možnosť „nahliadnuť do obrazového záznamu zachytávajúceho priebeh skutkového deja“ (prvá fotografia pod statusom). Tento dôvod je pritom v rozpore so skutočnosťou a zakladá tak svojvoľnosť súdneho rozhodnutia.
Podľa hovorkyne Krajského súdu v Košiciach samosudca Okresného súdu Košice I odmietol obžalobu prokuratúry z dôvodu zistenia procesných chýb, a to najmä porušenia práva na obhajobu.
Zdroj: Zvrat v kauze bratov Paškovcov: Skutok sa nestal, za brutálnu bitku pykať nebudú | Topky.sk
Nie, nadpis nie je absurdný. Je dôležitý práve tak ako je napísaný. Upozorňuje na dve zásadné veci v oblasti zdravotníctva.
Nikto z pacientov si svoju chorobu nevybral. A teda si nevybral ani to, že práve jeho liečenie je fakt drahé. Vyžaduje špecifické znalosti operatéra, skúsenosť diagnostika, na výrobu a skladovanie náročné lieky či nebodaj veľké množstvo jednorázového materiálu.
Toto všetko niekto zaplatiť musí. Aj keď sa postaráme o maximálnu účinnosť regulácii, stále je liečba konkrétnych diagnóz drahá.
A zatímco v roce 2009 centrové léky spolkly tři procenta zdravotnického rozpočtu, nyní jsme na šesti procentech. K tomu je ovšem třeba dodat, že do loňska stoupl počet léčených pacientů o 50 procent (průměrné náklady na pacienta jsou stále stejné, pohybují se kolem 300 tisíc korun ročně). To je velmi důležité i proto, že například v onkologii, ale i řadě dalších odborností, prevalence i incidence chorob roste. Zdroj: Jak si nenechat přerůst novou drahou léčbu přes hlavu? Pro začátek pacientům řekneme, kolik stojí – Zdravotnický deník
Preto nie veľmi rád hovorím o tom, že liečba je drahá. Ale radšej používam presnejší termín – sú diagnózy, ktorých liečenie je drahé. Stoja veľa peňazí na jedného pacienta. A tu sa dostávam k druhej časti nadpisu
Pacient vojde do ordinácie, prebehne vyšetrenie, nastolia sa nejaké liečebné opatrenia, pacient dostane lieky. A odchádza. Niekde na pozadí to všetko niekto musel zaplatiť. Niekto to musel zaplatiť reálnymi peniazmi.
Skutočné peniaze sa berú v zdravotníctve zo zdravotného poistenia. Každý mesiac sa spoločne skladáme, na základe princípu solidarity. Tí čo sú zdraví dajú dohromady peniaze, ktoré potom slúžia na to, aby sme mohli zaplatiť za liečbu tých z nás, ktorí ochoreli.
A liečba drahých ochorení treba zaplatiť. V jednom pacientovi sa v prípade drahej diagnózy stretáva veľké množstvo zdrojov.
Samozrejme, že nikoho nenecháme umrieť! Sme predsa v Európe 21. storočia. Vlastnosťou akéhokoľvek zdravotníckeho systému preto je, že je súčasťou sociálnej a zdravotnej záchrannej siete. Práve preto, že sme súčasťou Európy a fungujúca sociálna a zdravotná záchranná sieť je to, čo robí Európu Európou. Solidarita je jej vlastnosťou.
Áno, zdravotné poistenie je nástroj prerozdeľovania. Je to nástroj sociálnej záchrannej siete a tá je vždy založená na istej miere prerozdeľovania. Tak to funguje v európskej spoločnosti 21. storočia, je to to, čo robí Európu Európou. Že sa spoločne skladáme na to, aby naši blížni neumierali od hladu a na liečiteľné choroby len preto, že sa im momentálne nedarí, alebo mali už od narodenia nejakú smolu, znevýhodnenie či nie sú až takí priebojní.
Áno, a budem to opakovať aj viackrát. Práve preto, že som liberál a pravičiar.
Jasne, že sa mi ozve kopa ľudí, ktorí budú hovoriť, že ako liberál a pravičiar by som mal podporovať ideu „Nechať ľudí rozhodovať o svojich peniazoch znamená žiadne im nebrať.“
Áno, to je pravda. To súčasne znamená nulovú sociálnu záchrannú sieť. V prípade zdravotníckej záchrannej siete to znamená nechať nemajetných umrieť bez prístupu k liečeniu. Toto odo mňa nikdy nebude počuť!
Ja viem, nie je to jednoduché, rozhodnúť, ktorú drahú chorobu budeme ešte financovať zo zdravotného poistenia.
Navyše, pre každého pacienta je práve tá jeho choroba to, čo je nutné, povinné a nedokladné a zdravotníctvo to musí, proste musí teraz a hneď riešiť a vyriešiť.
Nie, nie je to jednoduché rozhodnúť, či by nebolo dobré začať presviedčať spoluobčanov, že je dobré prispievať na väčšiu mieru solidarity.
Nie, nie je to jednoduché rozhodnúť, že na tieto lieky si musíme počkať, kým sa nevymania z patentovej ochrany a vďaka generickému princípu ich cena nezlezie na úroveň, ktoré uvládze náš systém zdravotného poistenia.
Nie, tieto rozhodnutia – kto ešte má nárok na život – naozaj nechcem robiť. Nie, tieto rozhodnutia – kto ešte má nárok na akú kompenzačnú pomôcku – naozaj nechcem robiť.
Liberálny pravicový princíp v zdravotníckej politike znamená, že poskytneme občanom – solidárnym platcom – maximum informácii pre rozhodovanie. Liberál sa snaží, aby boli občania do tohto rozhodovania dobre zapojení. (O tom si napíšeme čosi nabudúce.)
Pravičiar nikdy nerozhodne len tak, sám, čo je pre všetkých ostatných najlepšie.
No rozhodnúť sa nejako musí! Je povinnosť pri tvorbe zdravotníckeho programu sa vysporiadať aj s týmito rozhodnutiami. Preto vždy, ale vždy budem vyžadovať, aby odborníci, ktorí roky sledujú, študujú, vyhodnocujú rozhodnutia o schvaľovaní či neschvaľovaní platieb za drahé diagnózy, aby vždy poskytli tvrdé vedecké poznatky o účelnosti či neúčelnosti.
Len tak, cvične, tu je jeden príklad:
Otázka, která je v tomto bodě nejčastěji na stole, je výběr těch nákladných léků, jejichž efekt bude vzhledem k jejich ceně pro systém přijatelný. „Například u mnohočetného myelomu jsou ceny některých léků stonásobné oproti tomu, co bylo dřív, a prodlužuje se život o tři týdny. Je otázka, jestli je to adekvátní. Když si vezmu lék na cystickou fibrózu, ten prodlouží život o 25 let a zlepší jeho kvalitu natolik, že člověk může pracovat, odvádět daně a nezatěžovat sociální systém,“
No, tak ako by ste sa VY rozhodli? Len tak cvične.
Je povinnosť brať zreteľ na vývoj vedy pri týchto rozhodnutiach. Preto budem maximálne tlačiť na pravidelné prehodnocovanie prístupu k platbám za drahé diagnózy. Nesmieme ani o deň premeškať šancu na sprístupnenie liečby.
„To, co nám vadí, je, že když přípravek získá úhradu a nemocnice uzavře dodatek ke zvláštní smlouvě, máme rozpočet na deset nemocných – a ono jich přijde padesát. Lékař by neměl rozhodovat mezi dvěma, třemi či více pacienty, kteří splňují indikační kritéria, komu lék dá nebo nedá,“
Niekto to rozhodnúť musí a to najhoršie, čo môžeme urobiť, sú netransparentné a hlavne alibistické riešenia, ktoré nechávajú rozhodovať emócie, cit a úplatky.
Autor je členom zdravotníckeho tímu SaS.