Slnečný deň. Veziem sa v aute s výkonom 110 kW (to pre tých, čo sú viacej dospelý) . Klimatizácia príjemne suší a chladí vzduch, nechal som sa ovievať na hruď, tak je to vraj najlepšie. Moje auto je veľmi pohodlné (to pre tých, čo sú k dospelým zhovievavý). Mrknem očkom do prava, stavebné stroje sa zahryzli do polí a stavajú obchvat. Pekne v priehlbine. Nestavajú žiadne zákopy ani protilietadlový kryt.
Mrknem očkom do ľava, vidím záhradku Kremnických vrchov. Predo mnou Štiavnické a za chrbtom v spätnom zrkadle je Vtáčnik. Na široko na ďaleko žiaden boľševik a, chvála Bohu, ani ľudí veľmo nevidno. Prebehne mi úsmev po tvári pri spomienke na to, ako sme celá rodinka ich najvyššie kopce pokoril. Všetky tri. Po tri roky za sebou.
Z rádia počúvam Borisa Filana ako sa rozpráva s Paľom Hamelom a spomínajú na nejaké svoje putovania po Zemeguli. A Boris spomenie, ako Paľo ležiac na nejakej pláži niekde v Tramtárií po nejakej skvelej žranici vyslovil parádnu vetu: „Ja žijem rád.“ A Paľo na to, že Boris podľa tej vety napísal celú pesničku. A potom ju pustili. A ja som vypeckoval autorádio na plné gule a otvoril som všetky okná dokorán.
Márnosť šedivá, ja žijem rád. Občas sa svet dostane do takej superpozície stavov, že mu nič iné neostane, len vás tresnúť do lebene. Tak nežne, ako len neutríno dokáže.
Idem na obed k našim. Len tak, idem ich pozrieť, oni mňa vyspovedať ako sa máme. Bránu nezamkli a na dvore ma privítala vôňa famózne rozkvitnutej oranžovej ruže. Sedia si dôchodcovia za domom pod pergolou. Mama varí na ohnisku v krbe guláš, čistí do neho zemiaky. Otec mieša v miske základ na koláč. Bude bublanina z čerešní čo ráno natrhal v záhrade.
Proste maglajs, povedal by Horníček, z tých lepších časov pod stráňou, čo by sa mohla volať Smrt krásných srnců.
Tieto zamyslenia na nedeľu majú byť viac o otázkach ako o ponúkaní nejakých riešení, rád či múdrostí vekov.
Tak sa vás pýtam: Ja žijem rád a vy? Nie sú toto náhodou najlepšie časy za posledné mnohé roky? Toto a teraz, čo žijeme.
Viete, ono je to s tými múdrosťami vekov ťažké. Sú všade okolo nás a je ich toľko. Jedna múdrosť vekov sa mi primotala pod oči v jednej Fulghumovej knihe. Iná v Malom princovi. A ešte iná v Polárnom motýľovi. Alebo to bolo v niektorej úplne inej knihe nejakého úplne iného šikovného žongléra so slovami? Rovnako je to aj s krásou, láskou a isto-iste aj s… Tak čo vám ich budem ešte pridávať.
Aj keď… My čo si ich (múdrosti vekov, krásu, lásku a tak vôbec) všímame, sa až pričasto nezdržujeme ich spisovaním pre vás, čo riešite tie závažné problémy vesmíru, sveta a vôbec. Zdržovanie od života takého ako ho máme radi je pre nás veľkým nepohodlím. No možno by sme predsa len mohli obetovať trochu toho svojho vychutnávania života a nejakú tú krásu, lásku a spokojnosť vám opísať.
