Spolok LED samovražedných šoférov

To, čo tam svieti na priloženej fotografii, to nie sú brzdové svetlá, to sú hmlovky. Je skoro poludnie, skoro neprší.

Hmlovky
Hmlovky

Nikoho nenapadne si tie hmlovky zapnúť.  Dokonca mnohí frčali na „dennom svietení“, čo okrem iného znamená vypnuté zadne koncové svetlá.

Hmlovky cez deň nikoho neoslňujú, ničomu nevadia v zákone, ba naopak. Ono je tam obvykle v každom štáte EÚ uvedené „…za hmly a hustého dažďa.„.   A práve tá hmla sa aj pri riedkom daždi na diaľnici pri vyššej rýchlosti urobí za autom.

Ja viem, priatelia! Hlavne, že svietime. Už je úplne jedno čím.  Uvažoval som, že prestanem trápiť svoje xenóny zapojené na permamentné svietenie a nechám si domontovať  ledky. No ukazuje sa ďalší argument, že by to bola somarina. Tak neviem.

Share Button

Rozosraný charakter na všetkých stranách politiky a štátu

Mám pocit, že sa zamieňa: „obsadíme posty, aby sme mohli riadiť štát a uplatniť demokraticky získaný mandát“ s „kúpime si za štátne viac moci pre seba, keď sme jej dostatok nezískali demokraticky“. Ono sa to nezdá, ale je v tom tak-trochu významový odtienok. Ale ako by som mohol chcieť, aby ste ho videli, keď závidíte a mrzí vás, že  vám nikto nikdy žiadnu trafiku neponúkne?

Kritika „opoziční smlouvy“ sa nesie Českom ako červená niť. Že ju politici, ktorí ju sami uzavreli, nevidia ako niečo nedemokratické ba možno nelegálne, neznamená, že ju občania tak vidieť nemôžu. A teraz nech mi niekto vysvetlí, prečo by malo mať pár politikov prednosť pred národom verejne proststujúcim v definovaní toho, čo je legálne/etické/dobré?

Nad rozdeľovaním štátu a osadzovaním bezcharakterných môžeme samozrejme len lamenotvať. Teda skôr nad sebou, že sme boli neschopní vyhrať voľby. Moc bola demokraticky rozdaná. A nie len to, bolo aj demokraticky kvantifikované, koľko moci má kto dostať.

A toto je potom dôležité: Musí sa celé 4 roky pracovať len v rozsahu demokraticky získanej moci. Akékoľvek snahy kúpiť si kus ďalšej je skutočne za hranicou trestného práva. Pretože v demokracii nie je predsa možné, aby moc nepramenila z demokratických volieb. Môžete si o tejto poistke myslieť to najhoršie, ale nič lepšieho nevymyslíte.

Ako chcete zabrániť, aby si niekto nekúpil 150 zamestnancov na tvorbu ideálneho podnikateľského zákona? Len, že tých 150 bude volených 3 miliónmi voličov. Takže na kontrolu nad tvorbou zákona budete potrebovať podplatiť stovky tisíc ľudí. Len tak sa dá posunúť latka dostatočne vysoko, aby na ňu nedosiahol kadejaký gaunerík okresného formátu.

Nakoniec Čechov dobehla ich laxnosť k pevnému charakteru. Reťazou malých ústupkov sa dopracovali k stavu, ktorý spôsobuje vytriezvenie. A tá kocovina teraz bolí.

Viete, rozpad strany uprostred volebného obdobia parlamentu je znakom veľkej bezchartakternosti. Nie je na tom nič charakterné neakceptovať porážku pri prípravnom rokovaní poslaneckého klubu pred pred zásadným hlasovaním.

Nie je nič charakterné, keď väčšina poslaneckého klubu uprostred volebného obdobia príde s nápadom, ktorý nebol súčasťou volebného programu. Je to bezcharakterné k voličom a samotný poslanec je potom tlačený k porušeniu svojho volebného sľubu voličom. Toto by strana svojim poslancom nemala robiť.

Proste stala sa reťaz udalostí nie nepodobná vypínaniu ochrán v Černobyle. Kým na začiatku to boli len drobné ústupky charakteru, na konci je trestný čin.

Prečo sa cítime ako prejdený šijacím strojom

Vláda (výkonná), parlament (kontrolná), súdy (súdna) – tri piliere demokracie. Ak sú v rovnováhe, máme vnútorný pocit, že je všetko v poriadku.

No táto rovnováha je dynamická a vzniká len a len ako výsledok tlaku z troch strán. Ak si jedna časť uzurpuje nadvládu nad inou, systém sa začne rúcať na jednu stranu. Podobne, keď niektorá strana priposrato ustupuje.

Nie to ešte, keď parlament a vláda jedno sú. Dokonca tak, že minister je poslancom. Dokonca tak, že vláda podáva prostredníctvom poslancov pozmeňujúce návrhy k svojim predkladaným zákonom.

Nie to ešte, keď súdy (prokuratúra a polícia) definujú pravidlá pre prácu parlamentu a politických strán.

No a potom tu máme ešte takú drobnosť, ako je osobný charakter. Z dovolením sa odvážim povedať, že česká politická kríza ukazuje rozosraný charakter na všetkých frontoch českého verejného života. A teraz čo? Budeme sa obzerať, odkiaľ sa vynorí nejaký charakterný občan. No to by sme sa mohli dočkať tak akurát šikulu priemerných!

Nie, nemá to žiadne dobré riešenie, kým sa bude nastoľovať zas rovnováha tých troch pilierov demokracie. Jedna z tých troch zložiek bude vytŕčať. Jediné, čo môžeme, je dúfať, že to nebude dlho trvať, kým majú súdy navrch.

Absurdné velebenie prezumpcie neviny

Apropó to velebenie prezumpcie neviny. Možno by bolo fajn, keby sa rovnako pristupovalo aj k práci štátnych zástupcov. 😉 Teda, že pracujú čisto podľa zákona.

Podobne policajti. Ono taká ranená medvedica dokáže nejedného hrubokrkého potrápiť. Čo my vieme? Nie je nad to súhlasiť s prezumpciou viny štátnych zástupcov, že pracujú na objednávku.

No dobre, ale s čím by sme polemizovali? Ako by sme zapojili kritické myslenie pri tejto kauze ak by sme len predpokladali samé dobro na všetkých stranách?

Priatelia, prezumpciu neviny považujem za zásadné ľudské právo. Rovnako kritický pohľad na podávanú informáciu ľuďmi, ktorým nemám dôvod nekriticky dôverovať. Ale nájdite tú rovnováhu, keď rozhodne nemôžete spoliehať na pravdovravnosť politikov, obvinených a právnikov/advokátov. A už vôbec nie nejakým odposluchom.

Vždy je tu predsa oprávnená otázka: „A komu tím prospěješ?“

Veď hovorím, rozosraný charakter na všetkých stranách. A dobré riešenie (ako cesta k výsledku) neexistuje. Len dobrý výsledok, ktorý by sme chceli, aby bol hneď. Ale nikdy nepríde, môžeme sa k nemu len približovať sériou pomalých iterácii.

Poďte so mnou, hľadám charakterných spoluobčanov. Nie, nie je to jednoduché, život je jeden z najťažších. A “naše vlast nevzkvétá.” Ale charakterných treba hľadať! 

Share Button

Zamneď: Márnosť šedivá, ja žijem rád, vy nie?

Slnečný deň. Veziem sa v aute s výkonom 110 kW (to pre tých, čo sú viacej dospelý) . Klimatizácia príjemne suší a chladí vzduch, nechal som sa ovievať na hruď, tak je to vraj najlepšie. Moje auto je veľmi pohodlné (to pre tých, čo sú k dospelým zhovievavý).  Mrknem očkom do prava, stavebné stroje sa zahryzli do polí a stavajú obchvat. Pekne v priehlbine. Nestavajú žiadne zákopy ani protilietadlový kryt.

Mrknem očkom do ľava, vidím záhradku Kremnických vrchov. Predo mnou Štiavnické a za chrbtom v spätnom zrkadle je  Vtáčnik. Na široko na ďaleko žiaden boľševik a, chvála Bohu, ani ľudí veľmo nevidno. Prebehne mi úsmev po tvári pri spomienke na to, ako sme celá rodinka ich najvyššie kopce pokoril. Všetky tri. Po tri roky za sebou.

Z rádia počúvam Borisa Filana ako sa rozpráva s Paľom Hamelom a spomínajú na nejaké svoje putovania po Zemeguli. A Boris spomenie, ako Paľo ležiac na nejakej pláži niekde v Tramtárií po nejakej skvelej žranici vyslovil parádnu vetu: „Ja žijem rád.“ A Paľo na to, že Boris podľa tej vety napísal celú pesničku. A potom ju pustili. A ja som vypeckoval  autorádio na plné gule a otvoril som všetky okná dokorán.

Márnosť šedivá, ja žijem rád.  Občas sa svet dostane do takej superpozície stavov, že mu nič iné neostane, len vás tresnúť do lebene. Tak nežne, ako len neutríno dokáže.

Idem na obed k našim. Len tak, idem ich pozrieť, oni mňa vyspovedať ako sa máme. Bránu nezamkli a na dvore ma privítala vôňa famózne rozkvitnutej oranžovej ruže.  Sedia si dôchodcovia za domom pod pergolou. Mama varí na ohnisku v krbe guláš, čistí do neho zemiaky. Otec mieša v miske základ na koláč. Bude bublanina z čerešní čo ráno natrhal v záhrade.

Proste  maglajs, povedal by Horníček, z tých lepších časov pod stráňou, čo by sa mohla volať Smrt krásných srnců.

Tieto zamyslenia na nedeľu majú byť viac o otázkach ako o ponúkaní nejakých riešení, rád či múdrostí vekov.

Tak sa vás pýtam: Ja žijem rád a vy? Nie sú toto náhodou najlepšie časy za posledné mnohé roky? Toto a teraz, čo žijeme.

Viete, ono je to s tými múdrosťami vekov ťažké. Sú všade okolo nás a  je ich toľko.  Jedna múdrosť vekov sa mi primotala pod oči v jednej Fulghumovej knihe. Iná v Malom princovi. A ešte iná v Polárnom motýľovi. Alebo to bolo v niektorej úplne inej knihe nejakého úplne iného šikovného žongléra so slovami?  Rovnako je to aj s krásou, láskou  a isto-iste aj s…  Tak čo vám ich budem ešte pridávať.

Aj keď… My čo si ich (múdrosti vekov, krásu, lásku a tak vôbec) všímame, sa až pričasto nezdržujeme ich spisovaním pre vás, čo riešite tie závažné problémy vesmíru, sveta a vôbec.  Zdržovanie od života takého ako ho máme radi je pre nás veľkým nepohodlím. No možno by sme predsa len mohli obetovať trochu toho svojho vychutnávania života a nejakú tú krásu, lásku a spokojnosť vám opísať.

Share Button