Mám takú zbierku posledných varovaní. Je to zoznam indikátorov, ktoré ma varujú. Sú dostatočne univerzálne, aby spustili varovný signál v mojej mozgovni. Jedným z nich je napríklad:
Ak tlačia na tvoj čas, niekde je skrytý budúci problém
Také to: Rozhodni sa okamžite, lebo o 10 minút už bude po príležitosti. Vždy nasleduje zlé rozhodnutie súhlasiť. Proste to tak je. Ak niekto chce, aby som sa rozhodol pod časovým tlakom, keď nemám čas vo svojich rukách, vždy výsledok neprijateľný pre mňa. Skúsenosť.
Nuž a medzi tieto moje posledné varovania sa práve prebojovalo:
Ľahké riešenie nie je nikdy spravodlivé
Pre matematicky založených vo verzii: Ľahké riešenie je vždy nespravodlivé. To aby sme sa z tých záporov korektne neposrali.
Zbierka podporných udalostí sa mi tak rozrástla, že sa toto varovanie prebojovalo veľmi vysoko. Začalo právnou zodpovednosťou firiem a nasledovala fikcia doručenia, zodpovednosť vlastníka vozidla, zodpovednosť prevádzkovateľa diskusie či webovej stránky… Ich zoznam sa neskutočne rozrastá.
Poslednou kvapkou je nedávna kauza, kedy z 30Kč nedoplatku vznikla exekučná povinnosť viac ako 20 000 Kč.
Pre všetky je charakteristická jedna vec: Všetky spomenuté veci sú ľahšie, pretože sa pri nich šliape na niektoré z ľudských práv. Hej, ľahšie. To je to správne slovo, ktoré to vystihuje. Ani spravodlivejšie, ani účinnejšie, len ľahšie.
Mám taká návrh pre mojich budúcich poslancov. Zakážte postupne všetky uvedené zverstvá na ľudských právach.
Limity na exekúcie
Nastavte limit na začatie exekučného konania na 9 násobok hodnoty právneho príslušenstva (odmeny za vymáhanie, odmeny právnikom, exekútorom dohormady). Ten 9 násobok vychádza z iného môjho posledného varovania:
Nerieš kto to robí, ako sa k tomu dostal, ale aká je jeho marža.
Niekto to urobiť musí. Či už ide o dodávku počítačov alebo zvoz obetí nehôd záchrankami. Určite je eticky podivné, ak sa v štátnych zákazkách točí stále rovnakých 5 firiem s jedným kmotrom. No fundamentálnym je, aby nás to nestálo absurdné provízie, ktoré niekto vymyslí „vlastnou hlavou“. Takže stačí v prvej iterácii sledovať práve tú maržu, aby bolo jasné, či je všetko s kostolným poriadkom.
Tak je to aj v prípade vymáhania. Neriešme kto kedy a koľko, ale za koľko.
V prípade tých 20 000Kč pre všelijakých podržtaškov a podržpapierov je to absolútne nemravná marža. Ak by to bola 10% marža (to je práve tá istina v hodnote 9 násobku právneho príslušenstva) je to v úplnom poriadku.
Ide totiž práve o tú ľahkosť, ktorá spôsobuje tú nespravodlivosť. V súčasnosti sa prvotný majiteľ pohľadávky vôbec ale vôbec nesnaží urobiť čokoľvek, aby tých 30Kč dostal. Nemusí prijať žiadne preventívne opatrenia, proste nič ho nenúti k ničomu. Nikoho ani netrápia náklady toho vymáhania.
Stačí aby preukázal, že vzniklo plnenie za ktoré nedostal čo i len 1kč a následne to odovzdá právnikom, ktorý sú oprávnení účtovať si oprávnené náklady. Súčasný systém im zaručuje 100% istotu, že sa k tomu dopracujú, nech sú tie „oprávnené náklady“ akokoľvek absurdné. (Chlapík, ktorému pokuta za naskočenie do pendolína bez miestenky narástla na cca 30 000 by vedel o absurdných hodnotách pokút rozprávať)
Ak by ten 9 násobok odmeny bol čo ja viem 10 000Kč, teda až pri istine od tejto hodnoty by vôbec mohol exekútor začať vymáhať a uplatniť si právne príslušenstvo, všetky plnenia do 10 000Kč by zrazu získali svojich skutočných pánov. Každý by sa snažil, aby dostal zaplatené, pretože by vedel, že čierny peter s vymáhaním je len a len na ňom. Že akékoľvek náklady na to vymáhanie pôjdu len a len z jeho zisku. Proste podnikateľské riziko.
Dnes? Aké podnikateľské riziko je čokoľvek predávať konečnému občanovi? Žiadne, veď exekúcia to istí. A občan krachuje skutočne komplikovanie. Vždy sa u neho niečo nájde.
Pod čiarou: Súčasný systém ožobračuje a nervuje priemerne slušných ľudí. Superslušňáci sa do takejto situácie predsa nikdy nedostanú (pche) a principiálny dojiči systému v tom vždy budú vedieť chodiť.
