Archívy značky: Zamyslenie na nedeľu

Zamneď: To dobro by sa im malo… (zakázať, prikázať)

Diktátor v nás – Toby sa im malo zakázať, prikázať, zregulovať, obmeziť, dotovať, podporiť.  Hodiace sa zakrúžkujte.

V ČR, krajne hospůdek, v krajine Hrabala, Havla, Kafku, tak v tej krajine sa rozhodli pre páchanie dobra. I prikázali si sami sebe skrze svojich vlastných volených zástupcov, že sa v krčmách nesmie fajčiť. Ale že naozaj nesmie, ale že úplne v každej krčme.

Za jednu prvú piatkovú noc mala pražská mestská polícia len v jednej oblasti viac ako 100 podaní na rušeniu nočného kľudu.  Ľudia totiž z krčiem, kde sa nesmie v uzavretom priestore fajčiť, vyšli na ulicu, na chodník pred krčmu a tam postávali s krígľom v ruke a klábosili.

Vzápätí chcelo byť policajtami spáchané ďalšie dobro, akurát dvaja policajti na plnú ulicu podgurážených už nebolo to pravé chmelové a orechové.

Chceli prikázať dobro, a skončilo to ako vždy. Chujovo, ale stabilne.

Niekto chcel aby tí ostatní, aby oni, aby tam tie hovädá, robili niečo, čo by sa jemu strašne páčilo.

A tak akcia pokračuje. Navrhujú sa riešenie ako napríklad, obmedzenie podávania alkoholu. Alebo zákaz prevádzky krčiem po 22:00 hodine…

A je vysoko pravdepodobné, že páchanie všeobecného dobra bude na postupe. Lebo tí, čo ho páchajú si myslia, že správnou cestou je riadiť ostatných, aby robili len to, čo sa vám páčiť, aby nerobili, čo sa vám nepáčiť.

Ale takto inštitúcia Štát nedokáže fungovať. Z jedného prozaického dôvodu.  Leda by ste sa odhodlali ich pozabíjať, keď nerobia to čo chcete.

Keď máte firmu, tak tam čo urobíte s človekom, ktorý robí veci, ktoré nechcete aby robil, ktorý nerobí to čo mu prikážete? No vyhodíte ho a on sa zamestná niekde inde.

Ale v štáte? V obci? Na ulici?  S tými ľuďmi sa musíte dokázať dohodnúť. Proste musíte nájsť spoločnú reč.

V štáte si spolu musíte sadnúť za stôl, diskutovať a diskutovať, aby ste pochopili toho druhého. Aby ste našli spoločnú reč.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické. Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete, varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Voľne podľa filmu Americký prezident.)

Skúste porozmýšľať nad tým, že nikto vám nezaručí, že práve vy nie ste náhodou na tej druhej strane a vám sa niekto snaží niečo… Toby sa VÁM malo zakázať, prikázať, zregulovať, obmeziť, dotovať, podporiť.  Hodiace sa zakrúžkujte.

Žít Prahu pyčo! Mě pod oknem ložnice stojí asi třicet lidí, co hulí před prázdnou hospodou. A ne …není to létem, ta hospoda bez zahrádky je tam druhou dekádu a vždycky všichni hulili vevnitř ….fakt díky debilové …

Mimochodem, krásně to dokazuje, jak se organizované dobro nedokáže obejít bez ozbrojenců. Zdroj: FB

Priatelia, skúste porozmýšľať, takto s krvou plnou chylomikrónov po dobrom nedeľnom obede, koľko ľudí by s vami nesúhlasilo len ohľadne toho, čo ste mali na stole.

Tento článok je súčasťou mojich Zamyslení na nedeľu, ktoré nemajú prinášať odpovede. Naopak, majú podnietiť nad uvažovaním, klásť otázky, ukazovať, že je treba hľadať odpovede.

Mne je naozaj jedno, či sa niekto vo svojej vlastnej krčme rozhodne postaviť na stôl popolník, alebo vykáže rodinny s deťmi. A rovnako očakávam, že fajčiari sa pred zapálením si poobzerajú okolo seba a požiadajú nefajčiarov okolo seba o dovolenie.  Že rodiny s deťmi budú vychovávať deti k dodržiavaniu osobného priestoru ostatných ľudí. Že poskytnem svoje koleno ako oporu tomu cudziemu batoľaťu, keď sa pri mne rozhodlo postaviť sa na potulkách svetom stoličiek.

O nejaký čas ma čaká oprava fasády na dome.  Samozrejme, že sa pôjdem opýtať horného suseda, ktorý sa denno-denne z okna pozerá na stenu môjho domu, či mu plánovaná farba nebude vadiť, prípadne, či by sme sa zhodli na nejakej jeho obľúbenej na tú jednu stenu. Lebo to budú JEHO, nie moje oči, ktoré sa budú denno-denne na MOJU stenu pozerať.

Nie, nie je to jednouché, dvojnásobne pre moju introvertnú povahu, ale asi mi dostatočne dobre vtĺkali do hlavy, že cesty k dobrému životu nie sú hladké a rovné.

Naozaj považujete prácu vloženú do dobrého spolužitia za veľkú až nemožnú námahu? Ešte sa mi čudujete, že, keď som katolík, nefajčiar, všežravec, lekárnik, optimista,  že som popri tom všetkom a ešte ďalšom liberál, pravičiar?  Ak by som bol socialista, tak tu máme kopu mŕtvych vegánov, kalvínov, huličov a literárnych vedcov. Ale takto ma nevychovali!  Môj otec a to je veľký syn svojho národa, mi je veľkým  príkladom a tak aj učiteľom tolerancie a dohody.

Skúste sa sami seba opýtať ako vás to vlastne vychovali?

S krvou plnou chylomikrónov a s láskou si pripomínam rok 850 n.l. Na celom európskom kontinente bolo asi približne okolo pár miliónov ľudí. Na druhej strane, nedokázali sme zmerať gravitačné vlny. Nič nie je dokonalé a v každom čase sa dá dobre žiť. Len sa nesmieme pozabíjať.

Smrť a život nejdú dohromady. A ja žijem rád, márnosť šedivá, ako ja žijem rád.

Text je inšpirovaným FB statusmi a článkami:

Share Button

Zamneď: O víziách v politike, o cestách k nim a o spôsobe ako s nimi pracovať

V jednom zo svojich najlepších článkov Moja charakteristika štátu ako inštitúcie som napísal, že najlepšou cestou, ktorú by sme mali ako spoločnosť zvoliť, je začať tvrdo vyžadovať sami od seba tvorbu dlhodobých vízii a cieľov pre nás samých, pre našu spoločnosť. Napísal som vtedy:

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno „štátny“. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

A potom inokedy som si napísal pre seba toto tu:

Riešme si svoje problémy a staneme sa zabudnutým kútom Európy. Vezmime za svoj niektorý z európskych problémov, pracujme na jeho riešení a staneme sa európskym štátom prvej kategórie. Začnime riešiť svetové problémy a budeme lídrom Európskej únie.

Nie, toto naozaj nie je z mojej hlavy. Je to z hlavy Aktuálneho Tomáša Garrigue Masaryka. Tieto úvahy predniesol, keď sa okolo neho začali rojiť kadejaké nacionalistické zafarbenia pre budúcu Československú republiku. Už vtedy hovoril, že byť super národný len sám pre seba je na nič. Len pre ostatných užitočný národ si získa rešpekt a povedomie o sebe ako o sebavedomom národe.

Zdroj: Zamneď: Len riešením európskych problémov sa stávame významným národom | Martin Pilnik – liberálny politik, člen tímu SaS pre zdravotníctvo

Skúsme si to spojiť. Skúsme si nastaviť nejaký program na najbližších 15-20 rokov.  Program, na ktorom, sa zhodnú aj ľavičiari aj pravičiari. Program, ktorý bude inšpiráciou pre iné štátny Európy a Sveta.

Bolo by to naozaj také komplikované sa zamýšľať nad tým, čo chceme v tejto našej spoločnosti vytvoriť?  Naozaj je také nemožné sedieť za jedným stolom a pracovať dohromady?

Ale samozrejme, že ľavičiari budú hovoriť, že k tým cieľom sa musí prepracovať štát. Že treba na to vytvoriť kapitoly štátneho rozpočtu, tie naplniť vyššími daňami a produkt má byť vo vlastníctve štátu, teda celej spoločnosti.

A my pravičiari budeme hovoriť, že štát má len definovať doktrínu, občas kde-tu čosi zadotovať (to budú tvrdiť tí stredoví z nás, ja teda určite nie), že treba nechať súkromný sektor, aby investoval a potom aby to, čo organicky vybudoval, bude mať motiváciu aj dlhodobo udržiavať, nie tunelovať.

Áno, to sú dva rôzne nástroje štátnej politiky. Dve rôzne cesty štátnej politiky. Ale ja píšem tento článok o cieľoch  štátnej politiky.

Nezamieňajme ciele a cesty k nim

Naozaj má byť cieľom štátnej politiky nízka nezamestnanosť? Nie je to náhodou len krátkodobý postupový cieľ? A čo keď zas príde svetová ekonomická kríza, čo potom s takýmto cieľom v čase, keď absolútne logicky rastie nezamestnanosť a vláda s tým nič neurobí?  To budeme potom plakať nad prázdnom v rezervách na vyplácanie podpôr v nezamestnanosti či chýbajúcich štátnych peniazoch na prekleňovacie štátne investície, ktorých úlohou je viac udržať spoločenský zmier ako tvoriť hodnoty?

V sociálnej politike by som skôr chápal, aby bolo cieľom znižovanie počtu občanov nášho vlastného štátu na hranici chudoby. Je predsa úplne jedno, či takýto vysoko humanitný cieľ dosiahneme podporou tvorby pracovných miest alebo budovaním sociálnej siete cez ktorú ľudia neprepadávajú.  Ľavičiari viac podporujú, pravičiari zas viac zamestnávajú.  No cieľ je rovnaký pre oboch – ťahajme občanov štátu na roveň priemerného Európana. (Áno, vízia o ktorej som písal pred rokmi)

V zdravotníctve dnes absolútne netušíme, aké sú naše dnešné merateľné ukazovatele.  Posledné čísla sú tak z roku 2013. Chápete? To sú 4 roky staré čísla, ktoré nám majú hovoriť, ako sa náš vlastný štát stará o zdravotnú záchrannú sieť.

Teda systém, ktorý má byť každému jednému z nás od Stropkova po Stupavu naporúdzi v momente, keď si vytiahneme z balíčka hraciu kartu s písmenom C – diagnóza rakovina. Alebo keď nám, ako predvčerom pri Žiari nad Hronom, pricestuje skrz zvodidlá z protismeru kamión plný dreva priamo pred prednú kapotu nášho auta.

Aké sú naše ciele v zdravotníctve? Chceme budovať excelentné pracoviská? Alebo chceme zrýchliť prechod pacienta diagnostikou a spoľahneme sa z 10-20% na koncové zariadenia v zahraničí? Budeme my budovať v Komárne nemocnicu pre občanov v Komárome a v Štúrove zaradíme do našej siete nemocnicu v Ostrihome?  Urobíme si transplantačný program v IKEMe v Prahe, alebo radšej vo Viedni, či vybudujeme super transplantačné stredisko v Košiciach s cieľom spolupráce s Kyjevom?  Zas – sú to rozdielne cesty k rovnakému cieľu – vyššej kvalite života, dlhšiemu prežívaniu.

Práve nastupuje generácia husákových detí do posledných dekád zamestnanosti a o 10-15 rokov začneme búchať na systém sociálnej starostlivosti a dôchodkový systém. Na druhom konci, každá rok vstupuje do pracovného pomeru populačný ročník s presne polovičnou početnosťou. Aký cieľ sme si pre tieto 15-20 ročné horizonty stanovili?

Bez politiky sa nezaobídeme

Aké cesty k týmto cieľom ponúkajú ľudia, čo sa rozhodli vložiť svoje sily do politiky?

Máme tisíce a tisíce kvalitných úradníkov, vedcov, analytikov. Nie, tieto cesty nemajú hľadať politici. Politici majú týmto cestám pomáhať na svetlo sveta. Politici majú tieto cesty riešení, tieto vízie propagovať u svojich voličov.

Viete, predminulý týždeň sa veľmi vecne na mňa oboril jeden priateľ s námietkou, že považuje za absurdné, aby z jeho osobných daní sa platili príspevky politickým stranám.  Chápal som ho a ťažko sa mi argumentovalo, keď pre mňa je samozrejmým argumentom, že robenie politiky je službou spoločnosti a nástrojom pre kolektívnu správu vecí verejných.  A na príklade dnešnej vládnej koalície som nemal čo využiť pre argumentáciu.

Potrebujeme politiku na Slovensku vrátiť z podnikateľských späť do politických koľají. Tvoriť politiky pre zdravotníctvo, pre sociálne veci, pre bezpečnosť, proste politiky pre správu nášho vlastného štátu. A prestať tvoriť politiky pre odkláňanie štátnych peňazí na súkromné účty bez zmyslu pre spoločnosť (ajťáci by vedeli rozprávať).

Definovať vízie, dlhodobé ciele a zhodnúť sa na nich ako celá spoločnosť.  Zhodnúť sa my pravičiari s ľavičiarmi.  A potom už po svojom predkladať volebné programy – cesty ako tieto vízie naplniť.

Vízie pre nás, pre občanov tohto štátu. A potom aj nejakú víziu Európy si vziať ako svoju vlastnú.  Ako sme na začiatku tohto článku hovorili ja a TGM.

Zamyslite sa, takto s krvou plnou chylomikrónov po nedeľnom obede,  akú-že to politiku vlastne očakávate. A kto tie vaše očakávania aj plní.

Nepíšem tento článok len tak. Píšem ho ako politik – človek, ktorý takto rozmýšľa a takto chce pracovať. Vo svojom odbore – v zdravotníckych politikách.

 

Share Button

Zamneď: Nikto nepoložil kardinálnu otázku: „Prečo to robíte?“

Nikto sa neopýtal Holjenčíka, prečo v čase keď sa na európskom trhu s dodávkami energii naozaj ale naozaj nič nedeje, keď je situácia v rozsahu a kapacite rozvodnej siete rovnaká už niekoľko rokov, tak prečo sa musia zvyšovať ceny za dodávku elektriny?

Nikto sa neopýtal ministra Druckera, ktorý prichádza s reorganizáciu pohotovostí, plnými platbami za vyšetrenie v 1/3 ordinačných hodín či s novým pojmom (naozaj, v zákonoch nič také nie je) nadštandard, tak prečo s tým prichádza, keď za ostatných 10 rokov vlády Smeru nad zdravotníctvom sa naozaj nič, ale nič významné v cenovej hladine nedeje a už vôbec žiadna revolúcia v liečebných postupoch nenastala.

Nikto sa neopýta, prečo je predkladaný „Jasličkový zákon“, keď vládne všeobecná spokojnosť v kvalite poskytovaných služieb v tejto oblasti.

Nikto sa nepýta: „Prečo to robíte?“

Skúste sa zamyslieť, takto v nedeľu s krvou plnou chylomikrónov, prečo sa to svojich poslancov, svojich politických zástupcov, áno tých, čo ste ich pred rokom volili do vládnych funkcií, nepýtate.

Toto je článok, ktorý píšem pravidelne v nedeľu a vždy obsahuje viac otázok ako odpovedí. Kladie vám otázky, na ktoré by ste si mali vy odpovedať

Viete priatelia, dávam dohromady, spolu s ostatnými členmi reformného zdravotníckeho tímu SaS, niekoľko zásadných bodov, ktoré by mali viesť k lepšiemu a dostupnejšiemu zdravotníctvu pre každého z nás. Bolo pre mňa samozrejmé si hneď na začiatku nájsť odpoveď, prečo to vlastne robím.  A je pre mňa samozrejmé, že odpoveď na túto otázku bude úvodnou vetou všade tam, kde budem o našich reformných krokoch diskutovať.

Aby ste si kedykoľvek mohli poľahky skontrolovať, či samotné jednotlivosti súhlasia s tým absolútne základným, prečo to vlastne robíme.

Ja naozaj dnes neviem, prečo máme mať 100-1000x vyššie účty za elektrinu, vodu či plyn.  Ja naozaj neviem, prečo musí štát budovať stovky nových budov na prevádzku štátnych jaslí. Naozaj neviem, prečo musí byť buď vyšetrenia na 100% na poisťovňu, alebo práve a len po 14 hodine na 100% za plnú úhradu.  Ja naozaj neviem, prečo…

Rozumiete tomu, prečo existuje niečo také ako slovensko.sk budované štátom? Položil si niekto tú kardinálnu otázku: Prečo to v tej vláde v stredu robíte?

Čim viac sa norím do princípov fungovania zdravotníctva, tým viac si kladiem otázku: A prečo to, pre Avicena, vlastne ten Drucke robí práve takto? Nedáva to žiaden zmysel, ciele nie sú jasné… Leda ak?

Leda ak?

Naozaj je správnou odpoveďou, že vládnym politikom ide o ich vlastné kontá a že im vôbec nejde o riadenie našej spoločnej republiky?

Neviem, možno je tým dôvodom, prečo nekladieme tú najzásadnejšiu a elementárnu otázku, možno je tým dôvodom to, že sa nechceme dočkať tej strašnej odpovede.

Tak sa teda takto v nedeľu, s plným bruškom, s krvou plnou chylomikrónov, endorfínmi na maxime, adrenalínom v útlme skúsme zamslieť nad tým, či by sme sa predsa len nemali začať pýtať.

„Prečo to robíte?“

 

Share Button