Programové plány k voľbám 2016 sú jasné. Ale kto ich naplní?

Spravím si takú inventúru bazálnych voličov. Takého toho tvrdého jadra, ktoré by volilo danú stranu, pretože sa tá strana tak volá. Bez ohľadu na skutočný program.

KDH? – Voličov zvolajú v pravý čas z kazateľníc. Prídu preto, že majú taký názov.

SDKÚ – Aby nášmu podnikaniu dobre bolo. Ak ste napravo a hľadáte koho tam hodiť, keďže tam niekoho chcete hodiť. Ak ste na pravo a cítite povinnosť ísť k voľbám.

Obyčajný Matovič?  – Ukazuje sa, že zodvihli nacionalistickú agendu ležiacu po SNS na ulici.  A druhá skupina sú voliči, ktorí zastávajú postoj „Nie sme ako oni“. Nech už to oni je Smer alebo ktokoľvek napravo. Agenda „Nie sme ako ono“ je zdá sa tiež hodná 5-8%

SaS? – Zbierka ľudí, ktorí sa tvária ako odborníci. Kto chce voliť konkrétneho odborníka, hodí si tam SaS. Zbierka rôznorodých agend. Od daňového bonusu po registrované partnerstvá. Kto má nejakú osobnú túžbu, hodí si ju tam.

Lipšic a spol? – Kariérny politik potrebuje stranu, aby mohol byť zvolený. Lipšic sa tvári, že to (nech to to je čokoľvek) bude vedieť a slušne sa oblieka.

Kto z nich je schopný odniekiaľ získať 38%? Leda ak by mal celok nie 100% ale 650%. Vidím z tejto rozťahanej sračky 3 modely ale len jedno riešenie.

Model prvý – nenájde sa agenda, pomocou ktorej by sa z ľavej strany pritiahli voliči k niektorej strane v pravo.

Všetky vymenované dôvody dajú každej z tých strán 5,5%. Pravicový volič automaticky očakáva, že po voľbách sa dajú tieto pravicové strany dohromady, vytvoria koalíciu. Aj keď samé o sebe majú 5+ nula nula prd percent, dohromady by to mohlo dať viac ako SMER.

Každý z voličov napravo dúfa, že aj keď si bude voliť tú svoju, pravica to dajako na tú 84 poslancov dohromady vyškriabe.

Ak hlavúni jednej z tých strán zatúžili po moci, niektoré by pokojne so SMERom zapaktovali. Istý som si leda ak o SaS, že oni nie. Treba si uvedomiť, že v tých stranách bafuňári len starnú, neprichádza žiadna omladina. Lákadlo zabezpečenia sa na staré kolená je z roka na rok veľké.

Model druhý – niektorá z pravicových strán nájde agendu, ktorou doprava priláka voličov z ľavej strany. Ktorá zo strán dokáže zopakovať Dzurindove populistické dvojnásobné platy?

Ten, komu sa to podarí, bude potom vedúcou stranou v pravicovej koalícii. Viete, ten, kto bude tej pravicovej koalícii šéfovať.

Je to otázka nájdenia kvalitného politického markeťáka. Nerobte si ilúzie, že by išlo o nejakú pravicovú agendu. Vôbec nie. Treba nájsť ľavicovú agendu, za ktorou pôjdu k danej pravicovej strane ľavicový voliči ako sliepky po fluse.

To, že sa mi tento druhý model ani za mak nepáči nemení nič na tom, že takto to funguje.

Model tretí – do roku 2015 sa pravicové strany pozlučujú. Bolo by to fajn z niekoľkých dôvodov:

1. ubudlo by pravicových bafuňárov – prekážky pre stredových voličov
2. bolo by viac peňazí na pravicovú populistickú kampaň proti ľavicovému populizmu

Viete si predstaviť, že sa na pravej strane nájde tak silná osobnosť, ktorá by dokázala pravicové strany dať dohromady? Ktorá by dokázala skoordinovať pravicovú roztrieštenosť do dvoch navonok homogénnych prvkov? Viete, niekto, kto by dokázal z Dzurindu, Hrušovského, Bugára, Sulíka urobiť podpredsedov Strany 21. storočia?

Osobnosť, ktorá by dokázala primerane poriešiť trafiky pre ich doterajších podpredsedov, ktorí by boli zrazu bez miesta a vplyvu.

Osobnosť, ktorá by dokázala presvedčiť, že musia svojich verných priviesť všetkých a bezo zbytku do spoločného košiara.  Že každý jeden z podpredsedov sa má postarať o tú svoju časť agendy a za tou svojou agendou dotiahnuť svojich voličov?

Osobnosť, ktorá by dokázala obísť všetkých manažérov podnikov z TOP 500 a vysvetliť im, že o peniaze dnes reprezentované objednávkami štátu neprídu.  Tie agendy sa nestratia, diaľnice sa budú stavať furt, lieky budú pacienti užívať furt a papier budú kancelárie tiež potrebovať furt.

Že síce v čase bude obrat štátnych zákaziek klesať, ale na oplátku im zjednodušia podnikateľské prostredie až na dreň. Že je len a len na ich ako sa medzi sebou dohodnú na dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. Že čím ďalej tým menej to bude nejaký štátny úradník, ktorý bude sedieť za stolom na strane objednávateľa. Že tie haldy papiera si bude objednávať ich kolega z TOP 500 alebo 500 malých podnikateľov. Hlavne, že to už nebude štát. Veru tak, chce to veľmi silnú osobnosť. Kapitáni priemyslu nie sú jednoduchý oriešok.

Osobnosť, ktorá by dokázala nadchnúť pre svoj plán malého a transparentného štátu (rozumej slobodného) a veľkého a bezpečného sociálneho systému (rozumej solidárneho)   aspoň 10% voličov Smeru. Bohate stačí 10%.

Celý koncept treba skontrolovať z pohľadu koaličnej matematiky a prepadnutých hlasov pre rôzne poblúznené Nory a vtipných kapurkáčov.

Náčrt novej agendy

Viete, ono by možno stačilo nahradiť v politickej rétorike slová ľavica-pravica slovami podriadený-slobodný. Podriadený občan štátu alebo slobodný občan štátu. A ukázať bezpečnosť vďaka pevnej solidárnej sociálnej sieti. Ukázať schopnosť postarať sa o bezpečnú sociálnu sieť, cez ktorú neprepadnete ak sa vám nedarí, ak nie ste úspešný podnikateľ.  Chce to osobnosť, ktorej to aspoň 10% voličov Smeru uverí.

Chce to osobnosť, ktorej 100% voličov pravice uverí, že platiť dane a odvody má zmysel práve preto, že sa tým staráme o pevnosť našej sociálnej siete.  Nie preto, že z daní a odvodov a prideľovaním štátnych zákaziek sa platia splátky kapitánom priemyslu za pôžičky na predvolebnú populistickú kampaň. A nie preto, že si politické špičky potrebujú odložiť na staré kolená.

Prečo hovorím o fyzickom zjednotení pravice ešte pred voľbami? Kvôli peniazom na kampaň.

Viete, človek, ktorý dokáže pre pre svoju stranu zohnať peniaze vlastnou hlavou návštevami kapitánov priemyslu, nemá dnes žiadneho konkurenta. Každý ďalší šéf každej ďalšej strany sa bude stretávať s kapitánmi priemyslu zas len preto, aby zohnal peniaze pre svoju stranu vlastnou hlavou. A zas im bude rovnako splácať štátnymi zákazkami. A aby ich mal, bude potrebovať viac štátu, viac daní. Aby mohol splácať čo si napožičiaval, aby mohol byť predsedom svojej strany. Nie pre budovanie pevnej sociálnej siete, tá bude rovnako ako v dnešných dňoch len takou pridruženou výrobou.

Preto hovorím, že nemá zmysel zakladať ďalšie a ďalšie strany. Akokoľvek by sa nová strana chcela vyhraniť oproti ostatným.

Je čas na zjednocovanie. Máme február 2013, to sú dva roky, aby sme našli silnú osobnosť a zjednotili pravicové percentá do jedného-dvoch košiarov. Sú to dva roky, aby sa sformulovala agenda silnej sociálnej siete, ktorá vytiahne percentá od nenapraviteľných bafuňárov obchádzajúcich honosné sídla kapitánov priemyslu.

To si mám tu politiku robiť sám?