V predchádzajúcich článkoch seriálu o poučení z banskobytrických župných volieb som popisoval čo sa udialo. V tomto článku ukážem, čo demokrat má urobiť. Ako má demokrat vysielať signály.

Najprv si ukážeme, ako funguje zastupiteľská demokracia:

1. Utriedim si sám pred sebou svoju predstavu, ako by mal vyzerať štát, v ktorom by som chcel žiť.
2. Vyberiem si stranu, ktorá navrhuje rovnaké, alebo aspoň podobné riešenia
   1. použijem preferenčné hlasy na výber takých osobností, ktorým verím, že dokážu splniť volebné sľuby
3. Snažím sa presvedčiť aj svojich priateľov, že tá strana je fajn.
4. Ak neexistuje strana, ktorá navrhuje rovnaké alebo aspoň podobné riešenia, ako by sa mne páčili, tak založím stranu svoju.
5. Idem k voľbám a hodím to tam.
6. Po 4 rokoch zhodnotím a začnem bodom číslo 1.

Áno, takto jednoduchá je demokracia! A len ja som zodpovedný, koho som tam hodil.

Hodil som tam pred 4 rokmi niekoho, kto sa na mňa vykašľal? No tak ho tam znovu nehodím. Strana má síce dobré vízie, dobré riešenia, ale tí ľudia v strane sa mi nepáčia? Priatelia, každá kandidátka má aj svoj koniec. Názorne nám to predviedol Matovič, ktorý sa prekrúžkoval z konca kandidátky SaS. Ide to! Protestným hlasom proti, je výber nových ľudí. Už roky, tu na týchto stránkach, hľadám charakterných ľudí. 

 

Vaša obľúbená strana nereflektuje na preferenčné hlasy? Tak sa angažujte v straníckych štruktúrach.  Každá strana má nejaké primárky, nejaké snemy, zjazdy. Presvedčte svojich straníckych kolegov, že by ste boli lepší predseda ako ten doteraz.  Ide to! Frešovi sa to podarilo. Kollár to prehral len tesne.

Nikto a ani žiadna strana vám nevyhovuje? Založte si novú. Ide to. Joža už nebavilo ukazovať na diery v sociálnych zákonoch, tak sa pridal k Sulíkovi, dali dohromady stratégiu a nakoniec bol tvorcom legislatívy. Takej, akú chcel mať v štáte v ktorom by sa mu páčilo žiť.  Vy si myslíte, že mali byť jeho riešenia iné? No tak to urobte ako on, založte stranu, dostaňte sa do vlády.

Demokracia je krásna, lebo každý jeden z nás má možnosť byť minister. Nemusíte sa ani narodiť do dobrej rodiny ako v kráľovstve a ani nemusíte byť miliardárom (Oni sa k vám radi pridajú v pozadí). Všetky dnešné parlamentné strany sú skutočne demokratické, pretože sú otvorené. Napríklad SaS aktívne vyzýva Priateľov slobody. Do Smeru sa môžete tiež prihlásiť. Dokonca majú aj mládežnícku organizáciu pre výchovu nádejných politikov.

Žiadna z nich fyzicky neprenasleduje nikoho za iný názor. Žiadna z nich vám nenabandží a ani vás fyzicky nezlikviduje za to, že si založíte novú stranu. Ide to. Lipšic stále behá na zdravých nohách. Kollára som leda tak ohovoril. Každá z nich vám po 4 rokoch dovolí voliť slobodne.

Aha, máte pocit, že je to móóóc práce. No ale demokracia nie je zadarmo. Musíte sa o ňu pričiniť! Nechce sa vám? ONI politici nech to všetko spravia? A vy budete len vysielať signály.

Priatelia, už chápete, prečo nedokážem obviniť z voľby neonacistu súčasné demokratické strany? Žijeme v demokratickej občianskej spoločnosti. Vďaka tomu my rozhodujeme o tom, ako bude vyzerať naša spoločnosť.

Nie? Tak znovu.

Nalejme si čistej pepsikoly v tom čo ľudia vybrali. Prestaňme tárať o tom čo odmietli, čo signalizovali. To je úplne jedno. To čo vybrali sa bude od tej chvíle po voľbách realizovať. Voľby nie sú o tom, čo sa NEbude realizvať. Sú o tom, čo si vyberáme, aby sa realizovalo.

Kto chce menej štátu volí pravicu, kto chce štátnu ochranu volí socialistov. Komu sa nepáčia doterajšie riešenia, založí novú stranu a snaží sa vyhrať voľby. Tých čo je viac, tí vyhrajú a 4 roky je taký štát. Kto chce nacizmus, volí nacizmus. Kto chce komunizmus volí KSS. Tak jednoduchá je demokracia.

Voľby sú proste o nás. Nie sú o žiadnych signáloch niekomu inému.  A už vôbec nie o nejakých signáloch politikom za to, že sa o nás nestarajú.

Veď sa len započúvajte do toho, čo hovoríte: Nezvolím ho, aby vedel, že sa o mňa má lepšie starať.

Prosím vás, ako sa niekto môže o vás postarať, keď nemá žiadnu moc? Keď žiaden zákon, ktorý predloží nebude schválený? Ako vás má politik, ktorého nezvolíte, zastupovať v orgáne, do ktorého ste ho nezvolili?

Hm, zvolením niekoho, kto vždy v 20. storočí znemožnil akékoľvek ďalšie voľby, ste dali signál demokratickým stranám, aby sa po nasledujúcich voľbách o vás lepšie starali.

Cítim sa ako lietadlo.

Budem sa opakovať, ale pravdu neokecá nik vznešenými slovami o tom ako dali voliči politikom lekciu.

Pravda je taká, že viac ako 71 tisíc neonacistov volilo neonacistu.

A s tým treba niečo robiť. Nie s politikmi. Lebo každý jeden z tých 71 tisíc mohol vybrať kohokoľvek z „posledných miest kandidátky“ na truc preferenciám štábov politických strán. Neznámych ľudí. Kohokoľvek z demokratov. Ale nie, vybral si neonacistu, Hodili za hlavu skúsenosti z 20. storočia.

Chlapi na Fejsbúkoch hovoria, že sa Rómovia boja. Čítajúc článok v Sme z Detvy mi napadlo: A prečo neboli voliť?!? Pri tom počte hlasov je to presne skupina, o ktorej sa rozhodovalo. Mohli sami za seba rozhodnúť. 

Ak teda uznáme, že by to bolo nad ich chápanie súvislostí, tak: Kde boli terénny pracovnící? Kde boli Smeráci s kortešačkami? Môžeme za to my všetci. My, ktorí sme zrejme nie dosť nahlas hovorili, že voliť neonacistov nie je voľba, ale hanba. Že hlas za neonacizmus nie je protest, ale hlúposť. Že extrémisti nikdy žiadny problém nevyriešili, len vytvorili mnoho nových a horších. Našťastie to neboli parlamentné voľby. Uff.

Myslím, že toto je najväčšie poučenie z volieb. Voľby sú o nás.

Dobrovoľne si 71 tisíc ľudí vybralo do zastupiteľskej demokracie, svojho zástupcu neonacistu. Zástupcu v zastupiteľskej demokracii si volíme preto, aby presadzoval naše záujmy. Žiadne na skúšku. Žiadne pre srandu. Žiadne z frustrácie. Nezľahčujme to nejakými táraninami „o signáloch“. Viac ako 71 tisíc ľudí chce, aby sa presadzovali neonacistické riešenia. 

Priatelia moji, ani akokoľvek sklamaný demokrat proste nevolí neonacistu. Proste to neexistuje hodiť ho tam! Ani ľavicový, ani pravicový extrémizmus. Neexistuje hodiť tam niekoho, kto si robí z listiny základných práv a slobôd trhací kalendár. 

A teraz to budeme zľahčovať nejakými signálmi? Budeme to hádzať na politikov? Každý jeden z tých 71 tisíc voličov v Banskobystrickom kraji je svojprávny. A vybral si jasne. Jediná povinnosť politikov, rovnako ako zvyšku spoločnosti, je vysvetliť to tým 71 tisícom. Každému jednému osobne vysvetliť, že takto demokrat nehlasuje. A keď nechcú demokraciu, nech nesú trestnoprávne dôsledky za propagáciu fašizmu, rasizmu, nacizmu či komunizmu.

Dobré výsledky pre každého jedného na Slovensku by boli také, že Maňku si volia voliči Smeru a neonacizmus nikto. Čo to sú za výzvy na prehlasovanie neonacistov slušnými občanmi? Nie, tak rozhodne nie! Našou úlohou je zrušiť akékoľvek hlasy pre neonacizmus. Zabezpečiť, aby to tam nikto nehádzal. Voľte si do ľava, do prava, do stredu, liberálov, konzervatívcov. Ale voliť komunizmus alebo nacizmus po historických skúsenostiach z Európy 20. storočia je vykročenie na cestu, z ktorej nie je návratu.

Viete čo, choďte sa pozrieť do Terezína, Osvietimu, Treblinky. Do Nemeckej, Ostrého Grúňa, do Lidíc, do Lutily, do Slaskej, do Janovej Lehoty.

Keď som išiel  onehdá okolo pamätníku v Lidiciach, zastavil som sa na parkovisku pri pamätníku. Asi pol hodinu som na to miesto, kde bola tá dedina, pozeral. Chvíľu som videl vykosenú lúku, chvíľu našu dedinku na strednom Slovensku. Ak by boli na pozadí kopce, miesta k nerozoznaniu. Veľmi dobre si viem tú tragédiu  Lidíc predstaviť.  Je to naša dedina. Vrstovníci lidických detí považujú za najhoršie vo svojom živote posledných 20 rokov.  Prečo? Ľudia majú priemerne len slabú predstavivosť. Čo nedávno nevideli, to si nevedia predstaviť.  A potom, máme sa hovadsky dobre v tejto našej Európe.

Viete, priatelia moji, vo vojne umiera ktokoľvek.

Pod čiarou:  Áno, môžeme demokraciu voličom prikázať, alebo ponúknuť demokratickú alternatívu tak dobrú, že nikto na nacizmus ši komunizmus ani len nepomyslí. Ale čo ak ju ausgerechnet fčul nevieme poriadne sformulovať, pripraviť? To máme prestať myslieť a hádzať tam „signály“?