Archívy značky: elektronické služby

Štátne IT nie je webka skautského oddielu!

Štát môže konať len to, čo nu stanovuje zákon. Ani viac ani menej, práve a len toľko. A ani o piaď viac, aj keby to maminka povedala, milí ajťáci.

Asi tri či štyri mesiace už trvá protizákonný stav, kedy notifikácie neobsahovali náložitosti dané zákonom.  Ospravedlnené to bolo priamo na webe slovensko.sk slovami: „…aby sa nevyhýbali prevzatiu.“

Predmet a odosielateľ správy boli z notifikácie vypustené, aby sa predchádzalo vyhýbaniu sa prebratia úradných rozhodnutí, pri ktorých je vylúčené náhradné doručovanie. Zdroj: Detail – UPVS

Pritom zákon 305/2013 znie jasne:

§32 ods. 3: Ak si adresát zvolil možnosť zasielania notifikácií, bezodkladne po uložení elektronickej úradnej správy je mu zaslaná notifikácia o uložení elektronickej úradnej správy, ktorá obsahuje meno a priezvisko alebo obchodné meno alebo názov odosielateľa a adresáta a deň uplynutia úložnej lehoty. Zdroj: 305/2013 Z.z. – Zákon o elektronickej podobe výkonu… – SLOV-LEX

Cesta do diktátorského pekla je dláždená tými najlepšími úmyslami nejakého bula, čo si myslí, že vie všetko najlepšie a vie to dokonca lepšie ako si ostatní myslia, že by to chceli.

Bulo diktátor pri ohlásení noviniek sa zaštíti túžbou občanov a on im predsa len vyhovel.

Štátny ajťáci pokračujú v bačovaní od buka do buka s informáciami na štátnych weboch:

Tieto doručenky prešli začiatkom augusta 2017 úpravou. Po novom sa nazývajú „Notifikácie o doručení“…

Zmena vzhľadu a informácií v doručenke vyplynula z užívateľského prieskumu, ktorý NASES uskutočnil v marci tohto roka.

Zdroj: NASES nasadil v e-schránkach na portáli slovensko.sk novú formu doručenky. Hneď po otvorení – Denník N

Áno, znie to skvele. Spravili prieskum a vyhoveli občanom… Akurát že je to v totálnom rozpore so všetkými zákonmi a princípmi demokratickej spoločnosti.

Zákon 305/2013 nepozná pojem „notifikácia o doručení“.  Nič také, žiadny taký dokument v zákone neexistuje.

Nie, naozaj nie je možné, aby na základe prieskumu vznikali akékoľvek  zmeny v rozsahu či skladbe informácii na štátnych weboch.  A už vôbec nie v názvosloví! Ani keby maminka povedala, že je to tak dobré, milý ajťáci.

Štátne IT systémy naozaj nie sú webkou skautského oddielu, kde si uverejníte čo si zmyslíte.

Ja viem, ste zvyknutí…

Share Button

Keď sa daňováci a Pellegríni dohadujú o voze a koza im zatiaľ zdochýňa

Pri zavádzaní elektronických služieb štátu sa nám rozhorel podivný spor medzi daňovou správou a Pellegrínim – hlavným to koordinátorom zavádzania e-gov služieb. Že vraj si daňováci nemajú čo zavádzať svoje vlastné schránky pre komunikáciu, keď tu máme štátne elektronické schránky slovensko.sk a k nim eID.  Celé je to pritom jedno „hluboké nedorozumění“. A keby Pellegríni vôbec rozumel tomu, čo má koordinovať, už dávno by eID propagoval ako skvelý nástroj implementácie elektronického podpisu.

A čo si vy predstavujete pod pojmom komunikácia, Kefalín?

Je zaujímavé pozorovať, ako sa kde-kto nadšene alebo totálne s odporom stavia k elektronickej komunikácii. A pritom keď sa opýtam, o čom to vlastne rozpráva, tak netuší.

Tak si najprv vymenujme druhy komunikácie, ktoré v e-gov poznáme:

  1. Vy ako občan či firma na úrad potrebujete poslať nejakú žiadosť, podanie, daňové priznanie.
  2. Úrad vám občanovi či firme chce niečo oznámiť, doručiť vám výmer na pokutu, súdne rozhodnutie, rozhodnutie orgánu verejnej moci, vydanú licenciu či stavebné povolenie v zmysle nejakého zákona.
  3. Úrad vám pošle technický oznam, že nejaká vaša aktivita nejako dopadla – notifikácie bez opory v nejakom zákone.

Kto prijíma dokument buduje portál/formulár

Logika veci hovorí, že v prvom prípade musíte čosi kamsi poslať v elektronickej podobe. A musíte to podpísať.  Zákon o elektronických komunikáciách č 305/2013 nastavil systém tak, že akékoľvek podanie musíte podpísať kvalifikovaným elektornickým podpisom.

Z týchto dvoch základných, fundamentálnych, esenciálnych (vložiť a podpísať) vyplýva, že štát musí vytvoriť

  1.  formulár kdesi na nejakom webe, kam svoju žiadosť napíšete, vložíte
  2. technický nástroj, ktorým podpíšete vkladané podanie pomocou svojho osobného KEP

Toto je elementárne minimum a všetko ostatné je už len pohodlie. Je super, že daňováci okolo týchto dvoch procesov vytvorili pohodlný portál. Je skvelé, že všetky podania pekne zlúčili do osobného konta subjektu. Prejavili vysokú mieru pochopenia pre 21. storočie,  keď na prihlasovanie do tohoto osobného konta používajú KEP.

Naopak, napríklad takým policajtom v agendách okolo áut sa žiadne pohodlie na úrovni 21. storočia vytvoriť nepodarilo.

Na Slovensku je mrte úradov a keď chcem niečo podať niektorému z nich, musíme to podávať na niektorom konkrétnom webe z tých mrte webov úradov. Dane u daňovákov, autá u policajtov, poplatky za smeti na webe obcí.

Je to tak preto, že podaním vstupujú údaje do systémov toho ktorého z mrte úradov. Do mrte systémov.  Kým tieto dobre dojené kozy niekto nezušľachtí a hlavne nezaženie do jedného košiara, bude každá z nich pomalinky živoriť a zdochýňať.

Možno to na to treba Pellegríniho upozorniť, že portál Slovensko.sk toto absolútne nerobí! Dokonca prácu na tomto projekte nie je ani nikde inde vidieť.

Občan prijíma dokument – má svoj portál slovensko.sk

V opačnom garde zas občan prijíma podania úradov. Aby si každý občan nemusel vyrábať a programovať svoje nástroje, pomocou ktorých by si prečítal podania úradu, tak sa smeráci rozhodli, že urobia jeden  jediný –  štátnu schránku slovensko.sk.  (Že sa rozhodli zle, je dnes vidieť, ale to je iný príbeh)

Štátna elektronická schránka na slovensko.sk je práve tým miestom, kde úrady podávajú občanom svoje podania. Len a len takto to musíme chápať.

Ak chce úrad občanovi niečo povedať, musí isť za občanom, teda do jeho elektronickej schránky. Toto zdá sa daňováci nepochopili. A zdá sa, že rovnako to čoskoro nepochopia aj ďalšie orgány verejnej moci.

Tak ako sledujem prestrelku Pellegríni-daňováci, nechápe to tak úplne ani úrad koordinátora e-gov riešení. Trošku to chápe, keď hovorí, že má byť len jedna schránka. Ale uniká mi dôvod prečo. A tým dôvodom naozaj nie je to, že si to smeráci práve takto napísali do zákona 305/2013.

No a potom tu máme notifikácie –  teda krátke správy bez opory v texte nejakého zákona, ktoré poväčšine generuje stroj a tak sa ten stroj  prejavuje, že žije. Že sme niečo podali a on to prijal, že nejaké heslo bolo vygenerované a on nám ho poslal, že nejaká správa niekde bola otvorená.

Prejavy strojového života prebiehajú v prostredí a v blízkosti tohoto stroja.  Ale je vlastne úplne jedno, či tieto notifikácie budú portály orgánov verejnej moci posielať do štátnej elektronickej schránky alebo do nejakej schránky správ na portále svojom. O nič nejde, sú to právne nezáväzné, čisto procesné oznámenia, prejavy strojového života.

Pellegrínovský a daniarsky voz a zdochnuté kozy orgánov verejnej moci

Je tragické, že sa hlavný koordinátor a jeden z najvýznamnejších používateľov elektronizácie handrkujú o posielanie notifikácii o prejavoch strojového života.

Je smutnou pripomienkou nekončiaceho radu tragédií slovenského e-govermentu, že sa hádajú o niečo, čo dnes spoľahlivo funguje pomocou eID. Že nikto z nich nevidí ako dnes krásne na dva kliky (vrátane improtov z externých SW) funguje podávanie daňových priznaní pomocou všetkých nástrojov e-govermentu, tak ako sú definované v zákone 305/2013.

Absurdnosťou dnešných dní je, že sa na Slovensku dvíha vlna občianskeho odporu proti e-govermentnému riešeniu, ktoré jeho spokojným užívateľom od roku cca 2008 šetrí prácu, skvalitňuje vnútropodnikové procesy a sprístupňuje nástroje 21. storočia aj pre súkromné aktivity.

Smerákom sa máločo v e-gov podarilo a ani len o tom nedokážu informovať poriadne.

Tak, tak, priatelia, zatiaľ čo tu prebieha prestrelka medzi Pellegrinim a daňovámkmi o voze, za ten čas pomaly ale isto je koza v poslednom ťažení pred smrťou.

Daňový portál je jediná, normálne a na úrovni 21. storočia, fungujúca vec na poli slovenského e-gov. Ale zdochne, ak sa budeme handrkovať o hovadinách.

To kľúčové je, aby daňový portál prijal každého nového užívateľa eID hladko a bez švíkov, teda bez nutnosti papierovej registrácie. Aby tam to konto proste automaticky bolo. Registre a ďalšie podmienky na to dnes sú. Veď sami daňováci dávajú ajťákom pre slovensko.sk informáciu, ku ktorému občanovi treba aktivaovať aj identitu právnickej osoby… Ach jo!!!

Či sa elektronické notifikácie uložia do notifikačného centra na portále daňovákov, alebo či sa uložia do e-schránky slovensko.sk, je otázka piatich riadkov programového kódu prevodového mostíka.  A o tomto voze sa rozhorel najväčší spor?

Po tom, ako sa eID stalo nositeľom zadarmových cetrikátov pre KEP a KEP je totálne univerzálna technológia? Po tom, ako elektronické podávanie daňových priznaní funguje viac ako 10 rokov pomocou KEP? Tak po tom sa tu sporíme kam strojom doručovať strojom generované oznámenia?

Keby sa radšej spoločnými silami postarali o to, aby stroje jednotlivých orgánov verejnej moci na pozadí spolu dokázali komunikovať. Veď to je predsa práca koordinátora. Alebo že by spolu nekomunikovali?  A čo si, Kefalín, predstavujete pod takým pojmom komunikácia vy?

Share Button

Lokacizmus v prostredí internetu aj v budúcich európskych smerniciach

Na jednej strane v EU bojujeme za jednotný trh, odstránenie prekážok, bojujeme za jednotný postoj celej EU navonok voči ostatným partnerom. A potom si chceme prijať smernicu o audiovízií, ktorá je kompletne založená na ľubovôli jednotlivých krajín EU.

Na jednej strane je tu smernica zavádzajúca rovnaké práva spotrebiteľov nech je obchodník a zákazník z akejkoľvek krajiny EU a na druhej strane ideme dať do ruky nacionalistickým kapitánom nástroj na kúskovanie práv občanov pri prístupe k internetovému obsahu.

Pokojne pripravíme smernicu, ktorá priestor internetu delí na internet národných štátov. Pokojne si pripravíme smernicu, ktorá priamo vytvára požiadavky na prevádzkovateľov lokálnych služieb, aby diskriminovali občanov EU podľa príslušnosti k jednotlivým národným štátom. V roku 2017, roku 60 výročia vzniku EU!

„Tým podstatným aj dramaticky konfliktným bodom bola práve regulácia nevhodných videoobsahov na platformách, ako je Youtube, alebo na sociálnych médiách.“ uviedol Maďarič.

Vysvetlil, že viacero členských štátov sa postavilo proti tomu, aby smernica regulovala aj sociálne siete. Po spore dosiahli ministri kompromis spočívajúci v tom, že smernica sa bude týkať len tých sociálnych sietí, pri ktorých „je videoslužba podstatnou súčasťou“. Presné definície, či je obsah extrémistický, alebo nevhodný pre mládež, smernica neobsahuje. To si presnejšie stanovia členské štáty v národnej legislatíve po schválení smernice.

Ďalším bodom rokovania ministrov boli povinné kvóty na európske diela pri poskytovateľoch služieb na požiadanie, akým je napríklad Netflix. „Ak prejde táto smernica aj v europarlamente, 30 percent služby budú musieť venovať európskym dielam,“ vysvetlil Maďarič.

Konkrétny spôsob uplatnenia kvót na európsku tvorbu pri službách na požiadanie neupravuje smernica EÚ, ale až zákony, ktoré po jej schválení budú musieť prijať členské štáty.

Zdroj: Ministri kultúry EÚ schválili smernicu o audiovizuálnych službách. Sporným bodom… – Denník N

Viete priatelia, chápal by som, keby v tej informácii, ktorú nám náš minister kultúry priniesol z rokovania Rady EU, bolo napísané, že „na tomto sme sa nedohodli, tak to nebude predmetom smernice.“

Je naozaj veľký rozdiel, či globálna smernica EU niečo reguluje systémom – každý štát inak, alebo to smernica EU vôbec nerieši, nereguluje.

V prvom prípade sa dáva veľmi silná zbraň do ruky kadejakým extrémistom, nacionalistom či pomätencom duševne žijúcim v 18. storočí.  Buchnú po stole, prijme národnú legislatívu a poskytovateľ služby musí, proste musí počúvnuť a pre lokálny trh, pre určitú skupinu globálneho internetu zaviesť opatrenia, ktoré nikdy nebude musieť zavádzať pre občanov EU žijúcich v inej časti EU.

V prípade, že sa daná vec, v tomto prípade napríklad stanovenie koľko je to podstatná súčasť, alebo čo už je extrémistický obsah, teda v prípade, že sa to z centralizovaných procedúr a teda z legislatívy vynechá, musia si lokálny nacionalisti ad-hock zohnať podporu pre svoj konkrétny nápad regulovať.

Pretože sami s Facebookom či Googlom nezmôžu nič. Jeden internet je stále len jeden internet. Preto len a len na celo-EU úrovni má zmysle hovoriť o vymenovaní služieb, ktoré zaradíme do audiovízie. Preto len a len na celo-EU úrovní má zmysel rozhodovať čo je za hranicou Listiny práv a slobôd a nemá na internete čo hľadať.

Ak nie sme dnes schopní sa na tomto v EU zhodnúť, tak to radšej nechajme nateraz tak bez regulácie. Urobíme menej škody.

Internet nesmie byť parcelovaný na štáty!

Smernica obsahujúca slová: „regulujeme a pravidlá si stanoví každá krajina“ je bianko šek na porcovanie internetu. A zámienky môžu byť malicherné až absurdné.

Smernica neriešiacia to, na čom sa krajiny ešte nevedia zhodnúť, vyžaduje od iniciátorov konkrétnych riešení zháňanie podpory v ostatných častiach EU pre svoje regulačné zásahy.  Organicky tak vzniká jednotné stanovisko.

Stonásobne sa tento rozdiel v prístupe k reguláciám manifestuje v prostredí internetu.

Historickou výhodou internetu je (hádam aj navždy ostane), že nezáleží akou rečou hovoria vaši susedia,  záleží len na vašich schopnostiach, či porozumiete inojazyčnému obsahu. Historickou výhodou internetu je (a našou povinnosťou je to chrániť), že nezáleží, kde sa práve nachádza vaša telesná schránka,  bez bariér môžete diskutovať s človekom, ktorého telesná schránka sa nachádza na opačnej strane Zeme. Alebo už len bolo?

Princípy virtuálneho priestoru sú nové a nemáme ich zatiaľ zažité, nezvykli sme si. Ľudskou prirodzenosťou je, že máme radi istotu zvykov a známych veci. Ale to nie je dôvod, aby sme kvôli tomu ničili základné princípy virtuálneho sveta tým, že ho zošnurujeme už dávno prekonanými a vyriešenými zvykmi sveta materiálneho. A dvojnásobne ak ide o skutočne prekonaná zvyky, na ktoré sme medzičasom už našli moderné riešenia.

Určite to nie je jednoduché. Sú oblasti, ako je celoplanetárna ochrana duševného vlastníctva,  ktoré sa ešte len musia nanovo definovať. Ale sú oblasti a slobodný prístup k informáciám, tovarom a službám k ním nepochybne patrí, v ktorých sa nám už podarilo prelomiť zvyky predchádzajúcich storočí a tisícročí a podarilo sa nastaviť pre ne pravidlá modernej doby.

Z rovnako dobrých dôvodov, ako v prípade rasizmu a šovinizmu, by sme mali postaviť mimo garantované práva vo virtuálnom priestore lokacizmus.

Problém lokacizmu je starý ako internet

Problému lokazizmu v prostredí internetu som sa už bol býval bol venoval dávno pradávno roku 2010  v článku Lokacizmus v praxi od najvyššieho. Vtedy šlo o to, že Google poskytol novú verziu akéhosi, dnes už neexistujúceho SW, v závislosti na vašej IP adrese. Ak ste boli so Slovenska, mali ste smolu, nová verzia, nové funkcie neboli dostupné.

Dnes si lokacizmus zanášame priamo ako povinnú súčasť legislatívy jednotlivých štátov. Absurdne, ako spoločné rozhodnutie na vrcholnej úrovni EU.

Share Button