Budem sa opakovať, ale pravdu neokecá nik vznešenými slovami o tom ako dali voliči politikom lekciu.

Pravda je taká, že viac ako 71 tisíc neonacistov volilo neonacistu.

A s tým treba niečo robiť. Nie s politikmi. Lebo každý jeden z tých 71 tisíc mohol vybrať kohokoľvek z „posledných miest kandidátky“ na truc preferenciám štábov politických strán. Neznámych ľudí. Kohokoľvek z demokratov. Ale nie, vybral si neonacistu, Hodili za hlavu skúsenosti z 20. storočia.

Chlapi na Fejsbúkoch hovoria, že sa Rómovia boja. Čítajúc článok v Sme z Detvy mi napadlo: A prečo neboli voliť?!? Pri tom počte hlasov je to presne skupina, o ktorej sa rozhodovalo. Mohli sami za seba rozhodnúť. 

Ak teda uznáme, že by to bolo nad ich chápanie súvislostí, tak: Kde boli terénny pracovnící? Kde boli Smeráci s kortešačkami? Môžeme za to my všetci. My, ktorí sme zrejme nie dosť nahlas hovorili, že voliť neonacistov nie je voľba, ale hanba. Že hlas za neonacizmus nie je protest, ale hlúposť. Že extrémisti nikdy žiadny problém nevyriešili, len vytvorili mnoho nových a horších. Našťastie to neboli parlamentné voľby. Uff.

Myslím, že toto je najväčšie poučenie z volieb. Voľby sú o nás.

Dobrovoľne si 71 tisíc ľudí vybralo do zastupiteľskej demokracie, svojho zástupcu neonacistu. Zástupcu v zastupiteľskej demokracii si volíme preto, aby presadzoval naše záujmy. Žiadne na skúšku. Žiadne pre srandu. Žiadne z frustrácie. Nezľahčujme to nejakými táraninami „o signáloch“. Viac ako 71 tisíc ľudí chce, aby sa presadzovali neonacistické riešenia. 

Priatelia moji, ani akokoľvek sklamaný demokrat proste nevolí neonacistu. Proste to neexistuje hodiť ho tam! Ani ľavicový, ani pravicový extrémizmus. Neexistuje hodiť tam niekoho, kto si robí z listiny základných práv a slobôd trhací kalendár. 

A teraz to budeme zľahčovať nejakými signálmi? Budeme to hádzať na politikov? Každý jeden z tých 71 tisíc voličov v Banskobystrickom kraji je svojprávny. A vybral si jasne. Jediná povinnosť politikov, rovnako ako zvyšku spoločnosti, je vysvetliť to tým 71 tisícom. Každému jednému osobne vysvetliť, že takto demokrat nehlasuje. A keď nechcú demokraciu, nech nesú trestnoprávne dôsledky za propagáciu fašizmu, rasizmu, nacizmu či komunizmu.

Dobré výsledky pre každého jedného na Slovensku by boli také, že Maňku si volia voliči Smeru a neonacizmus nikto. Čo to sú za výzvy na prehlasovanie neonacistov slušnými občanmi? Nie, tak rozhodne nie! Našou úlohou je zrušiť akékoľvek hlasy pre neonacizmus. Zabezpečiť, aby to tam nikto nehádzal. Voľte si do ľava, do prava, do stredu, liberálov, konzervatívcov. Ale voliť komunizmus alebo nacizmus po historických skúsenostiach z Európy 20. storočia je vykročenie na cestu, z ktorej nie je návratu.

Viete čo, choďte sa pozrieť do Terezína, Osvietimu, Treblinky. Do Nemeckej, Ostrého Grúňa, do Lidíc, do Lutily, do Slaskej, do Janovej Lehoty.

Keď som išiel  onehdá okolo pamätníku v Lidiciach, zastavil som sa na parkovisku pri pamätníku. Asi pol hodinu som na to miesto, kde bola tá dedina, pozeral. Chvíľu som videl vykosenú lúku, chvíľu našu dedinku na strednom Slovensku. Ak by boli na pozadí kopce, miesta k nerozoznaniu. Veľmi dobre si viem tú tragédiu  Lidíc predstaviť.  Je to naša dedina. Vrstovníci lidických detí považujú za najhoršie vo svojom živote posledných 20 rokov.  Prečo? Ľudia majú priemerne len slabú predstavivosť. Čo nedávno nevideli, to si nevedia predstaviť.  A potom, máme sa hovadsky dobre v tejto našej Európe.

Viete, priatelia moji, vo vojne umiera ktokoľvek.

Pod čiarou:  Áno, môžeme demokraciu voličom prikázať, alebo ponúknuť demokratickú alternatívu tak dobrú, že nikto na nacizmus ši komunizmus ani len nepomyslí. Ale čo ak ju ausgerechnet fčul nevieme poriadne sformulovať, pripraviť? To máme prestať myslieť a hádzať tam „signály“?