Archívy značky: úvaha

Závidíte im štátne dotácie?

Až sem sme sa v našej spoločnosti posunuli. Navzájom si závidíme, ako sa okrádame.  Viete, čím som starší, čím som poznal viac ľudí, tým mám radšej svojho psa, ktorého nemám.

Keď niekto známy postaví golfový areál, vždy bude pri nejakom dome, ktorého cena razantne stúpne. Vždy sa nájde nejaká záhrada, z ktorej to bude na 17 jamku len čo by cez plot preskočiť.  Je úplne jedno, či to stavia niekto so známosťou v tom dome alebo niekto cudzí.

Stavať to len tak – to by bola nuda. To by nebolo vôbec socialistické. To by sme sa museli spoliehať na svoje vlastné schopnosti, na svoju šikovnosť v marketingu a v optimalizáciách pri konkurenčnom boji.

Tak si to trochu spestríme.

Tak požiadame o štátne dotácie. Bingo! Trafili ste hlavičku po klinčeku.

A umocníme to! Dáme dohromady 10-15 ľudí, ktorý budú za drobné všimné radi, že im to postavíte za ich plotom.  Smelo do toho! Heš, heš, svine k válovom.

Priatelia, 40 rokov socialistickej morálky je priamo vo vnútri nás. Závisť, ojebávanie na účet štátu, to je to, čo sa počíta.

Serem vám na vaše výzvy k pochopeniu vašich snáh. Pokiaľ pôjde z daní čo i len jediný cent na nezmyselný štát.

Namiesto toho, aby Ústava, zákony a podzákonné normy vymedzovali rámec pre každodenný život všetkých nás, životné túžby 2% občanov sú hýbateľmi neustálych zmien zákonov a vyhlášok.  Všetky tieto zmeny sa dejú len a len v záujme osobných cieľov pár percent. Niečo ako nadčasovosť, stabilita, predvídateľnosť spoločenského prostredia dnes neexistuje. Politika zlyháva, pretože Ústava, zákony a vyhlášky dnes nie sú mantinely, ale hracou plochou podnikania.

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Ak aj po takto tvrdej analýze tabuliek vyhlásite, že takto sa občania demokraticky rozhodli, tak zbohom štát, ktorý sa bude riadiť vašim finančným poradenstvom.

Priatelia, tento text je založený na pozorovaní reálneho sveta okolo mňa. Z tohto záveru vidím jediné východisko:

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno “štátny”. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

Bodka. Koniec návodu.

Až keď sa nám podarí zjednodušiť štát tak, aby aj posledná učňovská mládež chápala, čo sa deje s ich daňami a zdravotným poistením, až potom môžete vypustiť z úst, že sa demokraticky rozhodla.

Bude len ďalšou zbytočnou stratou nášho času a našich peňazí, ak budeme čokoľvek dnes existujúce analyzovať, preratávať, optimalizovať či reformovať.  Súčasné štátne inštitúcie a súčasný politický systém je v totálnych sračkách. Jediným pracovným postupom sa musí stať vyhadzovanie, škrtanie, zmenšovanie, zjednodušovanie všetkého štátneho a politického. (Moja charakteristika štátu ako inštitúcie)

Do riti, to si tú politiku mám robiť sám?

Share Button

Keď sa ten v zrkadle rozrozpráva a vy mlčíte

Minule som sa pýtal, či sa mečiarizmus vracia. Dobehli nás totiž dvaja kostlivci z 90. rokov minulého storočia. Aj som si myslel, že to ich hrkanie je naozaj len následok závanu pachov minulosti.

A potom som si dnes prečítal jeden z článkov v mojej RSS čítačke. A ten v zrkadle klikal a formátoval citácie a dopisoval komentár. A ja som mlčal. Nuž, tak mi to došlo:

Mečiarizmus sa vrátil.

Takže, ako som bol býval bol spomenul, prispôsobím sa.

Viete, na štandarde mečiarizmu by pokojne mohol byť slogan:

Nie sú dôkazy, skutok sa nestal.

Pamätáte nie? Samoúnos, samoudanie, samozbitie, samovýbuch. Prečo samo-? No lebo amnestie. Len a len vďaka nim je skutočne formálne, právne a logcky dokonale správne rozhodnutie súdu z leta 2012. A Ústavný súd naozaj nemohol konštatovať iné ako:

„Aj v prípade, že by tvrdenia odporcu (Kováča st.) boli preukázané ako pravdivé, odporca v čase vyhlásenia výrokov nebol oprávnený podsúvať verejnosti skutkové tvrdenia, ktoré navrhovateľa (Lexu) s trestnou a nepreukázanou činnosťou spájali.“

Ups, kto že to konštatoval? Ja si už nepamätám. Hej ty v tom zrkadle!  Umravni sa!  Máme tu mečiarizmus, tak na to mysli. MYSLI, kým povieš.  Tak to skúsim ešte raz.

On vyhlásil, že súd potvrdil nepravosť prepisu jeho toho s tým.

Aj v utorok vtedy povedal, že „predmetom dokazovania na súde bola existencia alebo neexistencia toho s tým „.

Súd však v rozsudku píše, že pravosťou toho oného sa vôbec nezaoberal.

No vidíš, ty v tom zrkadle, ako ti to ide. Pekne anonymizovane, bez odkazov, žiadne mená.

Ale vráťme sa k tomu, ako mečiarizmus dnešných dní rozpoznáme? Napríklad takto:

Ste ochotný zverejniť svoju doktorandskú prácu?

„Nevidím na to dôvod, je v škole.“

Proste hľadáme výrok „Nie sú dôkazy, skutok sa nestal.“  Rovnako ako tento článok na tomto blogu. Žiadne odkazy, takže žiadne dôkazy, že by som tvrdil, že niekto niečo povedal, napísal. Vlastne tento článok neexistuje. Skutok, váš život, sa nestal. Nie sú dôkazy!

Ja vlastne ani nemám zrkadlo.

Pod čiarou: Už chápete na čo je dobrá poslanecká imunita? Ak nie, nabudúce vám to vysvetlím.

Share Button

Výroková logika by bola fajn, ale je tu historický kontext

Frikulíni sa oháňajú všelijakým trvalo udržateľným dobytkom.  Toť nedávno som linkoval nezabudnutiahodné argumentačné fauly v oblasti komunikácie s deprivantom. Ale stále mi to tak nejako neštimovalo. A potom som ostarol.

Mám manželkinu štyridsiatku na krku a  do svojej sa už aj kameňom trafím.  A tým to je, že tie poučky stále viac a viac neštimujú. Mám poučenie z histórie. Ale takej, ktorá je úplne autentická. Dokážem vytvoriť kontinuálnu líniu v kontexte, v aktuálne nevyslovenom až k rozporovanému výroku.

História ma učí.

Pamätáte? „Nie sú dôkazy, skutok sa nestal.“ Pretože na dôkazy sa vzťahovala amnestia. Živo si pamätám, že som bol v našej škole, pozrel na referendové lístky a otočil sa na cestu domov.

Lege artis sa skutok nestal. Ale keď vidím kontext? Mám prehľad o úlohe motivácie a vidím podklady k tej motivácii, to sa naozaj ťažko pracuje v čistej izolácii posudzovaného výroku.  Asi by som to pomenoval: Som pripravený, keďže vidím o krok ďalej.

Samozrejme, môžem sa mýliť. No zásadné je, kde má byť dôkazné bremeno. Na mne? Aby som dokázal, že sa vyjadrujem logicky správne, bez predsudkov a s porozumením písaného textu? Alebo na autorovi výroku, aby jeho ďalším pokračovaním udržal kravu trvalo udržateľnú?

Idiot sa nepoučí z histórie. Takže je to na vás. Aby vaše výroky boli v kontexte histórie vašich skutkov a v kontexte vašich motivácii do budúcna uveriteľné.

Už len tak tíško pre seba. Čím ďalej to bude horšie. (To len aby som sa nečertil podaromnici. )  Zažitého bude viac, skúsenosti pribudnú. Ani moja  vlastnosť, že píšem  každý štvrtý krok riešenia rovnice

Keď napíšem “Že by sa presťahoval do Plzne?”, pre mňa to znamená nie len, že sa tam fyzicky či pracovne presťahoval, ale aj s ohľadom na aféru plagiárostva na plzenskej právnickej fakulte je to narážka na možnú prítomnosť plagiátorstva. Ak tú skúsenosť či vedomosť o afére na plzenských právach nemáte, len ťažko budete chápať o čom točím.

Písať každý štvrtý krok riešenia rovnice je zrážka z prizmou.

Keď si čítam ten svoj starý článok – vlastne sa to za tie roky nezmenilo. Po troch rokoch narážam stále na to isté.

Chcú sa so mnou hádať o izolovanom výroku, ale konajú kontinuálne v súlade so svojou históriou, ktorú si neuvedomujú. A keď im formou odhadu ich budúcnosti pripomeniem históriu, tak sa rozčuľujú, že to nie je fér, že to nie je v súlade s trvalo udržateľným dobytkom. Dobytci.

A aby to aj moje deti pochopili:

Mějme větu: „Jel jsem vlakem s černochem, který smrděl a krkal.“ Co touto větou její autor říká? Co z ní lze vyvodit?

a) že jel vlakem s člověkem, který měl černou kůži, a ten člověk smrděl a krkal.
b) že lidé co jezdí vlakem smrdí a krkají
c) že kdo krká, ten smrdí
d) že černoši smrdí
e) že černoši jezdí vlakem, protože nemají na auto
f) že vlaky jsou plné černochů, co smrdí
g) že je svět nespravedlivý, protože on musí jezdit vlakem, kde mu smrdí černoši
h) že vždycky když jede vlakem, tak sedí s krkajícím smradlavým černochem
i) že když někdo krká a smrdí, tak je černoch
j) že mimo vlak není možno krkat
k) že smrdí jen černoši
l) že by bylo potřeba všechny černochy vyhnat
m) že kdo jede vlakem, pojede s černochem
n) že černoši žijou ve vlacích
o) že kdyby nejel vlakem, tak krkajícího smradlavého černocha nepotká
p) že nesnáší černochy
q) že se považuje za lepšího než onen černoch
r) že za to může Klaus
s) že vlak není dobrý dopravní prostředek
t) že se považuje za odborníka přes železnici
u) že nemá sociální cítění
v) že každý, s kým kdy jel vlakem, krkal a byl černoch
w) že krkání je způsobeno jízdou ve vlaku
x) že už nikdy vlakem nepojede
y) že jel jednou jedinkrát vlakem
z) že cesta vlakem způsobuje, že krkající černoši smrdí

Čítajte viac: http://maly.blog.sme.sk/c/72147/Trvale-udrzitelna-krava.html

Ak ste žili v Afrike a ten vlak bol v Afrike… Ak cestujete vlakom a máte prehľad o hospodárení ČD… Ak dotyčného poznáte už 22 rokov…  Takže je len na kontexte ktorá z odpovedí B-Z sa ukáže čoskoro ako správna. Môžete sa samozrejme mýliť a staviť na istotu odpovede A.  Ak ale dobre vyberiete niektorú z B-Z, budete mať konkurenčnú výhodu.  Nebudete spravodliví, občas sa sakramentsky seknete, ale budete predvídaví.

Skúsenosť so šoférovania o predvídavosti je na nezaplatenie. Život sa totiž nedá zaplatiť.

Nabádam k predsudkom?  Pozor nezabúdajte, že všetko má kontext. Predvídavosť bez kontextu dobroty, lásky a „každý má mať šancu“ by nebola predvídavosťou, ale zaujatosťou a predsudkom.

Veď vám hovorím, kontext je dôležitejší ako by sme chceli.

Share Button