Archívy značky: úvaha

V rodokmeni mojich detí je 760 ľudí, samí čistí Slováci

Položili ste si otázku, kto je to Slovák? Položili ste si otázku, kto že sme to my, občania Slovenskej republiky? Vraj národné záujmy… Vraj štátotvorný národ… Vraj občania Slovenskej republiky…

Do roku 1918 sme boli storočia súčasťou multinárodného Rakúsko-Uhorska. Vraj až 1/4 Viedenčanov neboli Rakúšania. Pardón, čo to trepem, žili vo Viedni a neboli Rakúšania? Nezdá sa vám to divné?

Zatiaľ som robil poriadny genealogický výskum len vo vetve môjho otca. Niekde sa to človek naučiť musí a tak nejako som tušil, že v tejto vetve sa nestratím. Všetci predkovia sa motkali v Žiarskej kotline, ešte že boli tie kroje. Až do siedmej generácie samý kováč či kováčsky pomocník. Odtiaľ evidentne pochádza to naše priezvisko.

A potom si môj otec vzal moju mamu. Východ Slovenska, juh Východného Slovenska, Miškolc. A to som ešte nič neskúmal, len zaznamenal listinné dôkazy a spomínanie. Rakúsko-Uhorsko ako vyšité.

Švagrinej deti? Z jednej strany Slováci šmrncnutý Maďarskom, z druhej strany Slováci šmrcnutí, a tu to začína byť superzaujímavé, šmrncnutí Slovákmi z ktorých rok 1919 urobil Poliakov.

A nebude to jednoduchšie. Moja dcéra mi komplikuje život (krížovkársky rébus: komplikuje vám život na 5 písmen) už niekoľkým rokom s Čechom. Keby s Čechom! To je liberečák a u tých nevieš ani generácie ani hodiny, kedy skončíš v genealogickom výskume niekde pri Rostocku. Možno tam žijú vedľa neterí a synovcov mojej mamy.

Sedím za klávesnicou v Prahe.

To všetko napriek a totálne pacifisticky počas obdobia, feudalizmu, národného buditeľstva a železnej opony. Období charakterizovaných brutálnym dôrazom na hranice. Počas obdobia brutálneho delenia európskeho kontinentu na drobné administratívno-ekonomické útvary.

Slovenská republika je administratívno-ekonomický útvar. Už najmenej 2000 rokov a pokojne by som povedal, že aj viac. Občas len od Tatier k Malému Dunaju, občas od Haliče po Terst. Nič viac a nič menej. Administratívny a ekonomický útvar.

Konečne po tisícoch rokov vývoja ľudskej spoločnosti sa nám podarilo zjednotiť administratívno-ekonomické hranice s hranicami geografickými. Jeden kontinent – jedny pravidlá spolužitia. Slovensko od Helsiniek po Gibraltar a občas aj ďalej.

Nie je to ešte dokonalé, sme na ceste. Chápem, že po tisícoch rokov je to v skutku zmena. Chápem, že zmenu takto dlho zažitých zvykov nie je len tak jednoduché pochopiť.

Národné záujmy v 21. storočí? Hranice administratívnej Slovenskej republiky? Ty vole, súťažíš o zlatú mrežu svojej cely v hitparáde o najvtipnejšieho nácka?

Som Európan, obyvateľ tejto planéty. Preto mi srdce plače pri pohľade na každé Božie dieťa, ktoré umrelo len preto, že nejaký iný človek chcel.

Všimli ste si? Čím sa príslušník rodu Homo Sapiens má ekonomicky a pocitovo lepšie, tým sa menej množí. Toto je riešenie! Čím sa budeme mať na tejto planéte lepšie, tým sa budeme menej množiť. My, čo sme predbehli v životnej úrovni dobu a zvyšok planéty, si tak ochránime svoje pohodlie.

Udržovať hranice, bombardovať samozvaných samopaľníkov, to sú isto účinné postupy. No nie sú udržateľné. V jeden moment príde čas na spoluprácu, na lásku, na zvedavosť.

Viete priatelia, naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sa v Sýrii, Bangladéši, Novosibirsku, Čečejovciach  či Kongu  nedalo žiť ako na území Nemecka. Hranica je len debilná čiara a nemajte radi ľudí, ktorí ju neustále kreslia. Pracujme na tom, aby hranice po čase stratili zmysel. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe.

Nemajte radi ľudí, ktorí v mene svojho vlastného pohodlia, vyrábajú skutočné problémy svojmu okoliu. Pracujme na tom, aby problémy neboli na celej planéte. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe. Za trochu nepohodlia ani pán farár nič nepovie.

Share Button

Zamneď: Nad rozdielom medzi problémom a nepohodlím

Vo svojich článkoch často píšem o rozdiele medzi problémom nepohodlím. Nepoužívam vtedy svoje slová. Používam slová z jedného textu z knihy Roberta Fulghuma.

Sigmund Wollman, noční vrátný, při mém výbuchu vzteku tiše seděl na své židli, kouřil a pozoroval mě zarmouceným pohledem.  … Jediná osoba, kterou v práci vídá, jsem já – jsem noční narušitel jeho snu. Naše směny se o hodinu překrývají. A zase tu otravuju. Hlasitá bojová jednotka o síle jednoho muže.

„Už jsi, Fulčume, skončil?“

„Ne. Proč?“

„Pozlouchej, Fulčume. Pozlouchej mě, pozlouchej mě. Víš, co s tebou není v pořádku? Nejde o buřty a zelí a nejde o šéfa, o kuchaře ani o tohle místo.“

„Tak co se mnou není v pořádku?“

„Ty si, Fulčume, myslíš, že všechno víš, jenže nerozeznáš rozdíl mezi nepohodlím a problémem.

Když si zlámeš vaz, když nemáš co jíst, když ti hoří dům – tak to je problém. Všechno ostatní je nepohodlí. Život je nepohodlný. Život je hrbolatý.

Nauč se rozlišovat mezi nepohodlím a skutečnými problémy. Dožiješ se vyššího věku. A taky nebudeš tak otravovat lidi. Dobrou noc.“

Zdroj: FULGHUM, Robert. Ach jo: některé postřehy z obou stran ledničky. Vyd. 3., v Argu 1. Praha: Argo, 1996, s. 90. ISBN 80-7203-043-4.

Tento príbeh by sme si mali pripomínať pravidelne a výročne. Sneh na uliciach čo každoročne prekvapí cestárov, 30. stupňov na teplomeroch čo každoročne spôsobuje smrad v električkách, to sú presne tie udalosti, ktoré ukazujú rozdiel medzi skutočným problémom a nepohodlím.  Vo svojej pregrganosti si mnohí túto hranicu posunuli a snažia sa jej umiestnenie všetkým ostatným vsugerovať.

A potom príde náboženská vojna, nejakých pár zmätených samoplaníkov vybehne do ulíc, pár rakiet začne lietať pomedzi domy, či pár utečencov spí na stanici a konečne uvidíte, kde je skutočná hranica medzi problémom a nepohodlím.

Tá hranica sa pritom vôbec nepohla. To len my si myslíme, že náš pokrok v poznávaní sveta nás oprávňuje si túto hranicu posúvať. Nie, veru nie. Tú hranicu je oprávnený posunúť ten posledný čakajúci v rade na vyriešenie jeho problému. To, čo si denno-denne posúvame, je hranica akceptovaného pohodlia.

Buď tú hranicu skutočných problémov budeme posúvať salvou slov, cnostne odetou do demokratického hávu, alebo tým hovädám diktátorským konečne nastavíme zrkadlo od ktorého sa k nim odrazia ich vlastné nápady. Teda ich budeme cenzurovať podľa ich putinovského vzoru, tyranizovať podľa hamáskeho vzoru, budeme ich antilibertalizovať podľa ich orbánovského vzoru.

Áno, ochraňovať slobodu a demokraciu občas vyžaduje od nás trochu nepohodlia. Ak chcete vedieť, čo je to skutočný problém, zájdite si do Terezína alebo Treblinky.

Viete priatelia, naozaj nevidím jediný dôvod, prečo by sa v Sýrii, Bangladéši, Novosibirsku, Čečejovciach  či Kongu  nedalo žiť ako na území Nemecka. Málo problémov a stále menej nepohodlia.

Nemajte radi ľudí, ktorí v mene svojho vlastného pohodlia, vyrábajú skutočné problémy svojmu okoliu. Pracujme na tom, aby problémy neboli na celej planéte. Tak, ako sa nám to podarilo v Európe.

Už nastavovali zrcadlo?

Tak ja přijdu, až budou nastavovat zrcadlo.

Ach jo!

Share Button

Náruč nás slobodných ľudí je vždy otvorená, ruka vystretá s ponukou na spoluprácu

Trochu sa rozpíšem oproti pôvodnému krátkemu článku z pred pár dní. Viete mám plné zuby vykladania toho, o čom ten teroristický skutok bol a ako máme teraz ešte prísnejšie… Čo vlastne? Ukrajovať si vlastnej slobody?

Nie, treba jasne pomenovať, že útočili zločinci proti slobodným ľuďom. Že sloboda je v nás. Že sloboda je to, čo nás definuje ako ľudí. Že nepriatelia slobody v nás budú slobodných ľudí stále zabíjať, pretože je to forma zastrašovania vlastných otrokov, pretože je to forma vymývania mozgov svojich nacistických či komunistických poddaných.

Takže poďme na to.

Stres z udalostí vo Francúzsku? Slobodu vám nevezmú! Stáli ste dnes na zastávke autobusu či vlaku?  Videli ste toho chlapíka čo stál 4 metre od vás? Poznáte ho?

Nie nepoznáte. Tak ako ste pred 26 rokmi nepoznali medzi svojimi známymi niektorého z tých vyše 100000 eštébákov či tisícok spolupracovníkov KGB.

Proste neviete kto tam stoji. Viete len, že tam stojí slobodný človek. Slobodný človek má svoju voľbu. Tak isto slobodný ako vy. Slobodný ľudia sa usmievajú. Nebadane pokývnu hlavou na pozdrav. Slobodný človek bude rešpektovať svoju slobodu vo vás. Až kým príde autobus a vy do neho pokojne a bezpečne nastúpite.

Slobodu máme v sebe. Ani po miliardách sekúnd v koncentrákoch ju nedokázal človek z človeka vytrieskať. A že sa teda nacisti snažili! Môžeme sa zavrieť pred svetom, ale keď náhodou príde záblesk nádeje, sloboda z nás vytryskne. Je to nekonečný prameň v ľudskej duši. Každý ju tam máme. A to mi dáva istotu, že je život medzi slobodnými ľuďmi tým najbezpečnejším miestom.

Viete priatelia, kým sa posledný človek bude radovať zo života, len tak úplne obyčajne sa radovať z krásy bytia, dovtedy bude jedinou šancou ako poraziť slobodu jej vražda. Strieľať môže ktokoľvek a kedykoľvek.  Veď vždy to bolo a aj je také jednoduché. Stlačiť kohútik. Čo teda bráni ľuďom sa zabíjať?

Neviem teda ako vy, ale ja verím v slobodu.

Vezmite si do ruky Listina práv a slobôd (PDF) Prečítajte si ju.

PRVÁ HLAVA
VŠEOBECNÉ USTANOVENIA
Čl. 1
Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

No vidíte, ako vás to chytilo! Úplne to hltáte. Je tam opísané, čo je to slobodný človek a ako sa správa slobodný človek v spoločnosti iného slobodného človeka. Keď viem, že aj pre vás je Listina tým jediný popisom vášho života, tak viem, že sa vás nemusí báť. Robím to isté podľa tej istej príručky (Listiny) a seba sa naozaj nebojím.

Je úplne normálne cestovať MHD. Včera, dnes aj zajtra. Aj v sobotu večer aj v nedeľu ráno. Len vy sami sa môžete vzdať svojej slobody. Nikto iný vám ju nevezme.

Ak si máme z tej absolútne nezmyselnej tragédie odniesť aspoň niečo pozitívne, tak nech je to poznanie, že v roku 2015 sa Francúzske udalosti stali udalosťami domácimi. Sme tu v Európe všade doma. Tak ako je pre Oravca domáca udalosť čokoľvek v Kováčovej, tak od roku 2015 je takto rovnakou domácou udalosťou čokoľvek vo Francúzsku.

Ak si máme z tej absolútne nezmyselnej tragédie odniesť aspoň niečo pozitívne, tak nech je to poznanie, že nám závidia našu slobodu. Závidia nám demokraciu a závidia nám liberálnu kapitalistickú spoločnosť.  Boja sa nás práve preto, že sme slobodný, že sme demokrati, že voľne podnikáme. Boja sa, že reprezentujeme hodnoty, ktoré by chceli užívať aj ich poddaný. A už by nemali komu rozkazovať koho ovládať.

Slobodný človek v demokratickej spoločnosti, keď sa mu nepáči, tak to povie, keď sa mu viac nepáči tak sa proste  a jednoducho zoberie a odíde. Keď sa mu nepáči a chce s tým na mieste aj niečo urobiť, tak v demokratických voľbách dá slobodne hlas niekomu inému.

Terorizmus, otrokárstvo, rasizmus, nacizmus či komunizmus nestoja na samozrejmej atraktivite. Naozaj nie je nič atraktívne byť vystrašenou obeťou, byť otrokom, či byť väzňom po celý svoj život. Kto len môže, ujde z pod teroru, z pod otrokárov, z pod nacizmu či komunizmu.

Reprezentujeme jasnú atraktívnu alternatívu. Reprezentujeme lepší spôsob života, aký bol na tejto planéte kedykoľvek doteraz. Jasným dôkazom toho je, že sú tu ľudia, ktorí nás chcú zničiť. Nie preto, že sme to my konkrétny jednotlivci. Chcú nás zabiť, lebo žijeme slobodne a demokraticky. Chcú nás zničiť pre to, čo reprezentujeme. Že sme vzor pre ich poddaných. Že nechceme žiť tak ako si oni predstavujú.

Áno, kým bude na svete čo i len jeden terorista, rasista, otrokár, nacista či komunista, budú slobodný ľudia v slobodných a demokratických krajinách umierať. Tak to bolo vždy a naozaj to inak nebude. Nalejme si tejto čistej pepsikoly.

A ešte jednu si nalejme. Môžeme sa len snažiť, my slobodný ľudia, vymýšľať novšie a novšie pasce na teroristov, otrokárov či nacistov ukrytých a zamaskovaných medzi nami, aby sme ich spomedzi seba čo najviac odhalili a ukázali ich pravú tvár. No nikdy sa nám to úplne nepodarí. Maximálne si sami sebe siahneme na svoju slobodu. Až už budú medzi nami státisíce ortrokárov a ich otrokov v podobe novodobých eštébákov slúžiacich novodobým nacistom či komunistom.

Jedinou cestou je dopriať slobodu aj ostatným. Umožniť im slobodne o sebe rozhodovať. Ako k tomu príde niekto, že musí byť otrokom nejakého teroristu či nacistu len preto, že sa narodil za hranicou? Predurčenosť osudu miestom narodenia nemá so slobodou nič spoločné!

Slobodný človek nikdy nie je hrozbou pre iného slobodného človeka. Môžu sa pohádať, môžu spolu diskutovať, no nakoniec vždy nájdu nejaké  spoločné riešenie a obaja ho budú napĺňať spoločne. Alebo sa rozídu, každý na svoju stranu a budú si slobodne realizovať svoje predstavy s inými, s ktorými nájdu svoje spoločné  riešenie. So všetkým rešpektom k slobodnému rozhodnutiu iných.

Pre mňa ani terorista ani otrokár ani rasista ani nacista ani komunista nemajú žiadne ľudské práva. Môžem to naplno povedať, že nemajú nárok na žiadne práva našej slobodnej spoločnosti, pretože viem, že aj oni majú v sebe žriedlo slobody. Stačí aby ho využili. Aby sa správali ako každý iný človek v slobodnej a demokratickej spoločnosti a svoje ľudské práva získajú späť. Oni sami musia chcieť žiť slobodne.

Každý máme slobodnú vôľu. Agnostici to vedia a priori z definície, ateisti tomu veria presvedčením o neexistencii Boha a napríklad my katolíci sme tomu učený našou vierou. „Boh nám dal slobodnú vôľu a je len na nás, ako svoje Talenty využijeme“, tak nejako sa to píše v našom katechizme.

Je len na každom jednom z nás, či sa bude správať slobode alebo svoje ľudské práva stratí. Náruč nás slobodných ľudí je vždy otvorená, ruka vystretá s ponukou na spoluprácu. 

 

Share Button