Archívy značky: sloboda

PRP: Nepočúvam Plastikov, Pride pochody ma otravujú a preto urobím všetko pre podporu menšinových zástupcov

Tento týždeň bol bohatý na komunisticko-nacistické zásahy štátnej moci do podpory menšinových žánrov, zásahov do rozmanitosti kultúry. Nechutné, sprosté, otravné, neprijateľné.

Ministerstvo kultúry zatrhlo všetku podporu pre menšinové pro-LGBT mimovládky. Absurdné, neprijateľné. Keď im na ich predstavenia, na ich performancie, na ich kultúrne akcie nepríde ani jeden divák, potom môžeme prípadne uvažovať, či by eventuálne z našich spoločných daní nebolo dobré financovať niečo iné. No nikdy to nezistíme, ak im rovno tú finančnú podporu vezmeme z moci úradnej a sily väčšinovej.

Nie, nemám rád tieto ich okázalé verejné predvádzania sa. Pride pochody ma dokonale otravujú. Ale to je tak všetko čo proti tomu urobím. Menšinové aktivity musia dostať vždy aspoň 120% podpory, ktorú dostáva väčšinová kultúra.

Rozmanitosť, neobvyklé nápady, to je to, čo nás obohacuje. Priatelia ružolíci progresívny by povedali: Čo nás posúva dopredu. Ja im k tomu dodávam, že dopredu je aj predkom do zadku. Ale to je iný príbeh.

Tak ako v 70. rokoch 20. storočia nemala právo komunistická diktatúra hodnotiť, čo sa má občanom páčiť a čo nie, rovnako to nemá ani demokratická spoločnosť. Teda, ak si chce hovoriť demokratická.

Keď som bol na stretávke po 20 rokoch od skončenia gymnázia, tak som mal spoledzi spolužiakov pomaly najkratší a najnudnejší príhovor.

Vzali sme sa v lete po mojich štátniciach, o 7 mesiacoch sa nám v riadnom termíne narodila dcéra (každý máme nejaké nedokonalosti, že), po piatich rokoch syn a žijeme s manželkou stále v jednom manželstve. Ako ide čas, som stále viac a viac do nej zamilovaný a viac a viac ma to s ňu baví.

A to je celé. Takto si tu žijeme, naša väčšinová populácia. Všetky zákony týkajúce sa rodiny, kultúry, ekonomiky sú postavené tak, že do centra dávajú našu rodinu. Všetko ostatné je menšina a preto je dobré tomu dávať 120% výdavkov. Pri tých ich počtoch je to aj tak zlomok.

Pritom to robím z čisto sebeckých záujmov. Chcem, aby prišli s niečím, na čo ja nikdy neprídem.

Viete, priatelia, ja to mám doma. Som absolútny prírodovedec. Literárna veda je pre mňa šialená záhada. Milujem, keď sa manželka pustí do dišputy o literatúre so svojim bratrancom. Absolútne im nerozumiem, ale fascinuje ma to.

Po chvíle počúvania Plastikov mám pocit ako keď šúchate o seba dva polystyrény a k tomu do taktu hvízda nožík po tanieri. Ale evidentne na ich koncerty chodia ľudia.

Vytočil ma pride pochod v Marseelle. Ausgerechnet v hodinu, keď sme si s rodinkou chceli dať v centre obed začali vyznačovať uzávierky. V cudzom meste som musel hľadať cestu kvôli kope šantiacich ľudí. Ale chodia tam na to ľudia. Všetci sa dobre bavia, majú evidentne radosť zo života.

O to predsa ide, priatelia, mať radosť zo života. Veď tú majú aj katolíci po svätom prijímaní. O tom zas niečo vie zas ja.

Preto v prípade témy LGBT komunity si dovoľujem využiť právo nechodiť.

Takže, aby aj moje deti, inžinier a zememerač pochopili:

Musíme podporovať menšinové aktivity na úrovni 120% tých väčšinových. Jednak je to aj tak len zlomok toho, čo konzumujeme my, väčšina. A hlavne, kým sa tie ich aktivity neuskutočnia, nezistíme, aký je o ne skutočný záujem a nezistíme, čím nás dokáže táto inakosť obohacovať.

Viete priatelia, zakázať to je naozaj jednoduché. Presvedčiť, to chce mať v seba naozaj veľkú vieru. Ja v naše vyše 20 ročné usporiadané manželstvo a dve biologické deti skutočne úprimne verím. Takto je to dobré, funguje to a nemusíme riešiť kadejaké podivné konštrukcie odkiaľ vziať DNA na výrobu potomstva.

Mňa ani nikoho z mojej rodiny to nevyrušuje, neohrozuje. Občas je to otravné, tak využijem svoje právo sa pozrieť na druhú stranu. A po chvíli sa vlastne celkom teším sa, že majú radosť zo života.

Prekvapení? Ale choďte! Hovorím vám to už na internete 16 rokov. Som nie len lekárnik, ale aj optimista.

Share Button

Zamneď: To dobro by sa im malo… (zakázať, prikázať)

Diktátor v nás – Toby sa im malo zakázať, prikázať, zregulovať, obmeziť, dotovať, podporiť.  Hodiace sa zakrúžkujte.

V ČR, krajne hospůdek, v krajine Hrabala, Havla, Kafku, tak v tej krajine sa rozhodli pre páchanie dobra. I prikázali si sami sebe skrze svojich vlastných volených zástupcov, že sa v krčmách nesmie fajčiť. Ale že naozaj nesmie, ale že úplne v každej krčme.

Za jednu prvú piatkovú noc mala pražská mestská polícia len v jednej oblasti viac ako 100 podaní na rušeniu nočného kľudu.  Ľudia totiž z krčiem, kde sa nesmie v uzavretom priestore fajčiť, vyšli na ulicu, na chodník pred krčmu a tam postávali s krígľom v ruke a klábosili.

Vzápätí chcelo byť policajtami spáchané ďalšie dobro, akurát dvaja policajti na plnú ulicu podgurážených už nebolo to pravé chmelové a orechové.

Chceli prikázať dobro, a skončilo to ako vždy. Chujovo, ale stabilne.

Niekto chcel aby tí ostatní, aby oni, aby tam tie hovädá, robili niečo, čo by sa jemu strašne páčilo.

A tak akcia pokračuje. Navrhujú sa riešenie ako napríklad, obmedzenie podávania alkoholu. Alebo zákaz prevádzky krčiem po 22:00 hodine…

A je vysoko pravdepodobné, že páchanie všeobecného dobra bude na postupe. Lebo tí, čo ho páchajú si myslia, že správnou cestou je riadiť ostatných, aby robili len to, čo sa vám páčiť, aby nerobili, čo sa vám nepáčiť.

Ale takto inštitúcia Štát nedokáže fungovať. Z jedného prozaického dôvodu.  Leda by ste sa odhodlali ich pozabíjať, keď nerobia to čo chcete.

Keď máte firmu, tak tam čo urobíte s človekom, ktorý robí veci, ktoré nechcete aby robil, ktorý nerobí to čo mu prikážete? No vyhodíte ho a on sa zamestná niekde inde.

Ale v štáte? V obci? Na ulici?  S tými ľuďmi sa musíte dokázať dohodnúť. Proste musíte nájsť spoločnú reč.

V štáte si spolu musíte sadnúť za stôl, diskutovať a diskutovať, aby ste pochopili toho druhého. Aby ste našli spoločnú reč.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické. Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete, varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Voľne podľa filmu Americký prezident.)

Skúste porozmýšľať nad tým, že nikto vám nezaručí, že práve vy nie ste náhodou na tej druhej strane a vám sa niekto snaží niečo… Toby sa VÁM malo zakázať, prikázať, zregulovať, obmeziť, dotovať, podporiť.  Hodiace sa zakrúžkujte.

Žít Prahu pyčo! Mě pod oknem ložnice stojí asi třicet lidí, co hulí před prázdnou hospodou. A ne …není to létem, ta hospoda bez zahrádky je tam druhou dekádu a vždycky všichni hulili vevnitř ….fakt díky debilové …

Mimochodem, krásně to dokazuje, jak se organizované dobro nedokáže obejít bez ozbrojenců. Zdroj: FB

Priatelia, skúste porozmýšľať, takto s krvou plnou chylomikrónov po dobrom nedeľnom obede, koľko ľudí by s vami nesúhlasilo len ohľadne toho, čo ste mali na stole.

Tento článok je súčasťou mojich Zamyslení na nedeľu, ktoré nemajú prinášať odpovede. Naopak, majú podnietiť nad uvažovaním, klásť otázky, ukazovať, že je treba hľadať odpovede.

Mne je naozaj jedno, či sa niekto vo svojej vlastnej krčme rozhodne postaviť na stôl popolník, alebo vykáže rodinny s deťmi. A rovnako očakávam, že fajčiari sa pred zapálením si poobzerajú okolo seba a požiadajú nefajčiarov okolo seba o dovolenie.  Že rodiny s deťmi budú vychovávať deti k dodržiavaniu osobného priestoru ostatných ľudí. Že poskytnem svoje koleno ako oporu tomu cudziemu batoľaťu, keď sa pri mne rozhodlo postaviť sa na potulkách svetom stoličiek.

O nejaký čas ma čaká oprava fasády na dome.  Samozrejme, že sa pôjdem opýtať horného suseda, ktorý sa denno-denne z okna pozerá na stenu môjho domu, či mu plánovaná farba nebude vadiť, prípadne, či by sme sa zhodli na nejakej jeho obľúbenej na tú jednu stenu. Lebo to budú JEHO, nie moje oči, ktoré sa budú denno-denne na MOJU stenu pozerať.

Nie, nie je to jednouché, dvojnásobne pre moju introvertnú povahu, ale asi mi dostatočne dobre vtĺkali do hlavy, že cesty k dobrému životu nie sú hladké a rovné.

Naozaj považujete prácu vloženú do dobrého spolužitia za veľkú až nemožnú námahu? Ešte sa mi čudujete, že, keď som katolík, nefajčiar, všežravec, lekárnik, optimista,  že som popri tom všetkom a ešte ďalšom liberál, pravičiar?  Ak by som bol socialista, tak tu máme kopu mŕtvych vegánov, kalvínov, huličov a literárnych vedcov. Ale takto ma nevychovali!  Môj otec a to je veľký syn svojho národa, mi je veľkým  príkladom a tak aj učiteľom tolerancie a dohody.

Skúste sa sami seba opýtať ako vás to vlastne vychovali?

S krvou plnou chylomikrónov a s láskou si pripomínam rok 850 n.l. Na celom európskom kontinente bolo asi približne okolo pár miliónov ľudí. Na druhej strane, nedokázali sme zmerať gravitačné vlny. Nič nie je dokonalé a v každom čase sa dá dobre žiť. Len sa nesmieme pozabíjať.

Smrť a život nejdú dohromady. A ja žijem rád, márnosť šedivá, ako ja žijem rád.

Text je inšpirovaným FB statusmi a článkami:

Share Button

Za liberálnu obranu šatky mojej konzervatívnej starkej

Kade-kto by zakázal kadejaké šatky a to teda nie, to teda pŕŕŕ´! Moja starká nosila celý život šatku a v jej mene som na strane liberálneho prístupu – nech si nosí na hlave kto chce a a akú chce pokrievku.

Mám jedinú požiadavku – otvorená tvár a otvorené ruky.

Keď sa niekto hanbí, keď sa niekto chce chrániť pred doliezavými pohľadmi, nech si oblečie aj jutové vrece na seba. Dobrovoľne.

Platil som onehdá v Nemecku pri pokladni a keď som sklopil zrak k pokladníčke, pozerám, že má na hlave šatku.  Usmial som sa na svoju starkú – asi tak nejako som si ju predstavoval za mladi. Bol som tej mladej kočke vďačný za tento obrázok.

Áno, čo by som to nepriznal, po chvíli som sa na ňu pozrel ako na exotiku. Je to exotika. Všetci nosia rifle len ja menšetráky, aj ja som exotika.  Chce to len zvyknúť si.

Keď som pracoval ako šéf lekárne, mal som kolegu z Nigérie. Jasné, že to bola pre mňa tak 2-3 týždne exotika. Aj som sa mu ospravedlnil, že je to pre mňa fakt nezvyklé vídať denno-denne černocha. Po troch týždňoch som sa pri spoločnej ceste na obed zabával na tom, ako sa po nás iní obzerajú ako na exotiku. Obaja v bielom pracovnom.

Zvedavosť je dobrá. A keď musíte vedľa seba žiť, tak si zvyknete a ani sa vám tá exotika už nezdá exotickou.  Veď vám to už roky hovorím: Najlepšia odpoveď je, že tu s nami normálne žijú.

V ČR majú teraz taký škandálik. Súd potvrdil, že riaditeľka školy bola oprávnená požadovať od študentky, aby v škole nenosila na hlave šatku. No nahneval som sa. Za svoju starkú.

Aj za svoju manželku – v pražskom metre je prievan a tak rada nosí takú veľkú šatku na hlave. A moje decká z nejakého dôvodu ako super módny výstrelok taký ten arafatov šňuptichel okolo krku. (Veď viete, ako sa bol býval bol Jásir oblizoval s Gustom.)

V mene svojej totálne konzervatívnej katolíckej starej mami ma to vytočilo.

V nedeľu dávali Bielikov film Varuj! Všetky ženy tam mali šatky. Teda, všetky na Slovensku. Tie v Amerike mali na hlave úplne iné pokrievky.

Pred vyše rokom som bol v Sarajeve. Na ulici naširoko-naďaleko baby v krátkych sukniach. V dlhých sukniach. Za tie hodiny, čo sme sa motali po starom meste a bazáre sme stretli dve, slovom dve viac ako zahalené. Každý si tam chodil od synagógy okolo mešity až po katedrálu ako len chcel oblečený.

Tak to je priatelia, na oplátku samozrejme očakávam, že aj vo väčšinovo muslimskej krajine si budem môcť a každá žena rovnako, obliesť čo sa mi len bude páčiť a nikomu to nebude divné. Áno, budem za exotiku.

Chvíľu a potom si zvykneme.

To je to, čo robí Európu Európou. To je presne to, za čím podaktorí odniekiaľ utekajú. Za slobodou sveta, za slobodou ľudí.

Vždy sa budem biť za to, aby si mohol každý zastávať aj svoje väčšinové názory a každý iný zas svoje menšinové názory.

Ono sa to povie, slobodne sa vyjadriť. Ale vy musíte počúvať aj to hovado demagogické. Vy ho musíte uznávať, aj keď sa vám z jeho slov, kedykoľvek ho počujete, varí krv v žilách. Aj keď tvrdí, že by ste mali byť celý život v opozícii a držať hubu.

Ak tvrdíme, že toto je demokratická krajina, tak symbolom nemôžeme byť len my demokrati. Symbolom musí byť aj ten človek, ktorý uplatňuje svoje právo na slobodu slova tým, že vás zosmiešňuje a nadáva vám.

Slobodu a demokraciu bráňme a ospevujme každý deň!

(Voľne podľa filmu Americký prezident.)

Share Button