Archívy značky: Reforma SaS pre zdravotníctvo

Dostupnosť liekov a procesy cenotvorby na pozadí, ktoré ju zhoršujú

Na jednej strane je bulvárna prvá signálna – nie sú lieky pre onkologického pacienta. A na druhej procesy niekde hlboko v systéme zdravotníctva.

Najprv si teda dáme tú prvú bulvárnu signálnu:

Podľa našich informácií je základný problém v cene. Pre farmaceutické spoločnosti je výhodnejšie, ak ho predajú do iných krajín, kde zaň dostanú viac. O tom, v akej situácii sa ocitol onkologický pacient a že trnavská nemocnica nemá pre neho dôležitý liek, sme informovali ministerstvo zdravotníctva.

Národný onkologický ústav, na rozdiel od nemocníc, tento liek, ktorý potrebuje pán Marián, má.

Zdroj: Pán Marián trpí onkologickým ochorením. Liek, ktorý nutne potrebuje, na Slovensku nie je | TVnoviny.sk

A teraz, čo sa tam vzadu v procesoch zdravotníctva za týmto skrýva:

Existuje akési referencoívanie na úroveň 3 najlacnejšieho v EU. Takto natvrdo nastavené referencovanie pre 100% liekov vylieva 1-2% moderných liekov z faktickej dostupnosti.

Referencovanie na 3 najlacnejší je skvelý nástroj pre 90% až 95% liekov, ktoré tvoria 99,999% nákladov slovenského zdravotníctva na lieky. U moderných liekov sme s takýmto prístupom v riti.

Kým na väčšine liekov si výrobca doženie zisk na objeme, inovatívne lieky sa podávajú jednotkám pacientov. Takže potom so samozrejmosťou voľného trhu EU nastupuje pre výrobcu dilema, či bude pre Slovensko dodávať bez zisku.

Ďalším procesom je problém cenotvorby mimo štandardné cesty, ktorými prejde 80-90% liekov.

Existuje čosi ako kategorizačná komisia, ktorá má jasne definované pravidlá. Napríklad jedným z nich je, že keď nerozhodne o podanom cenovom návrhu, tak platí navrhovaná cena od výrobcu. To znie pre výrobcu skvele, ale…

Súčasne výrobca nesmie navrhnúť nič čo by presahovalo cenu ľudského života liekom zachráneného.  V reči paragrafov je to:

V zozname kategorizovaných liekov nemôže byť zaradený liek, ak dodatočné náklady vynaložené z verejného zdravotného poistenia na jednotku zlepšenia zdravotného stavu pri použití posudzovaného lieku ako účinkom efektívnejšieho variantu liečby sú vyššie ako 35-násobok referenčnej priemernej mesačnej mzdy za jeden získaný rok života štandardizovanej kvality;

Takže aj by výrobca dostal požadovanú cenu obvyklú v EU, ale nesmie podať žiadosť kategorizačnej komisii.  Takže sa liek dostane k pacientovi v režime „na výnimku“.

Kým kategorizačná komisia stanovuje cenu s tým, že má za sebou objemy a obraty za celú republiku, výnimky riešia jednotlivé poisťovne a individuálne pre konkrétneho pacienta.  Namiesto silnej vyjednávacej pozície tu máme medicínu založenú na šťastí. 

Je potrebné vykonať dve úpravy v systéme.

Kvalifikovane, na základe tvrdých dát a presne definovaných parametrov vyčleniť tých pár percent liekov z referencovania. Súčasne prihliadať k rozhodnutiam o zaradení do terapie v ostatných krajinách EU.  (To sme pri štandardných terapeutických postupoch, ale to je iný príbeh.)

Akokoľvek to znie kruto, ak si danú liečbu nemôžu dovoliť platiť v Nemecku, naozaj si má na to naša ekonomika trúfnuť?  Naozaj si môžeme dovoliť platiť zo solidárneho balíka  liečbu na úrovni 40-, či nebodaj 70-násobku priemernej mesačnej mzdy za jeden získaný rok života štandardizovanej kvalitim ako to navrhuje Drucker?

Takto by sa zmietol zo stola prvý problém – výrobca nedodá na Slovensko, lebo to pre neho nemá ekonomický zmysel.

A druhým opatrením je zvýšenie akčnosti kategorizačnej komisie, otvorenie jej vyjadnávacích možností.  Už dnes má právo 2x do roka z vlastnej iniciatívy preskúmavať cenové hladiny liekov. Tak nech to robí intenzívnejšie práve u tých liekov, ktorých lepšie ceny si dnes dokážu jednotlivé nemocnice vyjednať aj pri svojich malých objemoch.

Spolu s presunom liekov z režimu „na výnimku“ do režimu normálnej kategorizácie sa tým vyrieši problém z reportáže, keď je liek dostupný len u niektorých poskytovateľov.

Pokojne nech potom ešte vyjednávajú poisťovne či jednotlivý poskytovatelia. Už dnes je súčasťou podmienok vyhlasovaných centrálnych nákupov nemocníc či poisťovní klauzula, že ponúknutá cena od výrobcu musí byť najviac 85% kategorizačnej ceny. Len keby sme tú kategorizačnú cenu mali, že.

 

 

Share Button

Vynakladať úsilie a peniaze na ľudské dobro má zmysel hlavne v zdravotníctve

V oblasti zdravotníctva funguje trh ako všade inde. Skvele rieši presun k efektivite, skvele rieši poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tam a v tých miestach, kde si o jej poskytovanie občania najviac zažiadajú.

Trh v zdravotníctve skvele dokáže nastaviť ceny presne v duchu trhových podmienok – tam kde je najvyššia požiadavka, tam kde občan získa najväčšiu hodnotu, tam trh dokáže zabezpečiť najväčšiu konkurenciu a udržiavať dynamickú rovnováhu dopytu a ponuky pomocou ceny za lieky, za výkony (prácu) poskytovateľov zdravotnej starostlivosti.

Trh ani v zdravotníctve nezlyhavá. Naplno pracuje tak ako kdekoľvek inde. 

To len my, občania, sme si huncúcky vymysleli jeden skvelý, k dnešnému dňu dokonalý, dokument – Listinu práv a slobôd.

Tento dokument, Listina práv a slobôd,  je jeden z najväčších úspechov ľudskej civilizácie. Nad čokoľvek, proste nadovšetko, na prvé miesto kladie človeka, rovnosť medzi ľuďmi právo na život človeka a prikazuje bojovať o život každého jedného človeka. Každého jedného!

Nadovšetko, dokonca aj nad akékoľvek iné fungujúce matematické, biologické či iné vedecké pravidlá. Listina práv a slobôd nám hovorí, že sa máme vzoprieť. Lebo život každého jedného človeka je nadovšetko cenný.

Humanizmus, ľudské práva  – to je ten dôvod, prečo v oblasti zdravotníctva aj ten najzarytejší liberál, aj ten najzarytejší zástanca voľného trhu aktívne hľadá nástroje, aby skvele fungujúci trh pokrivil reguláciami, zásahmi, úpravami.

Ak by sme tieto zásahy neurobili, bolo by nám sveta žiť. Dosiahli by sme najmenšie možné náklady, najmenšie možné výdavky a získali najväčšie možné benefity z najlepšie ako je len možné fungujúceho systému zdravotníctva a celej spoločnosti.

Akurát by umierali ľudia v rozpore s Listinou práv a slobôd. Akurát by neboli dodržiavané pravidlá humanizmu, boli by narúšané ľudské práva. Umreli by ľudia len preto, že nemali peniaze na obyčajné antibiotiká za 20€.

Nie nie je to jednoduché nájsť dobrú rovnováhu pri regulačných zásahoch do systému zdravotnej starostlivosti na tak vysokej úrovni akou je úroveň štátu.  Pretože každý jeden zásah, každá jedna regulácia zhoršuje tie super výsledky, ktoré by priniesol čistý neregulovaný fungujúci trh.

Je dôležité mať na pamäti, že každý jeden vstup do trhového mechanizmu vyžaduje vloženie peňazí, zvýšenie nákladov, nárast ľudského úsilia. Treba s touto obetou počítať. Treba byť pripravený, že systém po regulačnom zásahu nebude na 100% efektívny.  No naopak, získame ďalší diel humanizmu, ďalší diel podpory ľudských práv.

Slniečkári to nemajú jednoduché. Veľmi veľmi ťažko dokážu tieto zisky kvantifikovať. Dokonca priamo hovoria, že ľudské práva nie je možné vyčísliť v peniazoch.  Preto pri práci v tíme SaS pre zdravotníctvo na nich neustále myslím. Aj s týmto rizikom, že nedokážem kvantifikovať prínosy dodržania ľudských práv, stále myslím na dodržiavanie ľudských práv, rovnosť šancí.

Stále myslím na to, že úlohou štátmej zdravotnej záchrannej siete je každého človeka bez rozdielu zachytiť, keď sa mu nezadarí, keď si v lotérii života vytiahne krátku slamku nie len s c-čkovou diagnózou.

Viete priatelia, vždy mám na pamäti jednu príhodu zo začiatku mojej profesionálnej kariéry. Podrobnosti vôbec nie sú dôležité. Výsledkom tej príhody je veta, ktorú som už verejne mnohokrát opakoval:

Rozdrapovať sa o tom, že nech neúspešní umrú, veď si za to môžu sami, to dokáže hocikto a hocikde. Tak sa postavte uprostred Európy na začiatku 21. storočia zoči-voči človeku so zápalom pľúc a povedzte mu z metrovej vzdialenosti do očí: „Ty si si nenašetril 1500€, takže teraz na zápal pľúc umrieš bez liekov a bez akejkoľvek starostlivosti sám a opustený.“ 

Viete priatelia, v tej jedinej vete to všetko je: Ľudské dobro nás stojí peniaze. Keďže je dobré žiť v dobrej spoločnosti, má zmysel na ľudské dobro vynakladať úsilie a peniaze. V zdravotníctve vždy, pretože vždy ide o život.

Ako som bol býval bol už napísal: Našou úlohou, tých, ktorí riešime míňanie prostriedkov zo solidárneho zdravotného poistenia, tak našou úlohou je, aby boli solidárny platcovia aspoň trošku hrdí na to, že sa podieľajú na solidarite s chorými a menej úspešnými v lotérii života a smrti.

Share Button

VšZP naplánovala ozdravnú sabotáž solidárneho poistného systému

Vyradenie inkontinenčných pomôcok je absolútnym nepochopením solidárneho systému. A na dôvažok, čo je možno ešte horšie, nepochopením elementárnych zdravotníckych postupov.

Pacient ktorý lečí denno-denne je najslabšou časťou našej spoločnosti. Sme v 21. storočí a je našou absolútnou ľudskou povinnosťou takémuto človeku pomáhať. Tým, že sa spoločne, formou solidárneho poistenia, skladáme na pomôcky, ktoré zásadným spôsobom humanizujú a uľahčujú často posledné etapy ľudského života, týmto sa spoločne podieľame na lepšej spoločnosti.

Podieľame sa na ľudskosti. Každý jeden z nás.

Pomáhame navyše aj príbuzným či profesionálom, ktorí sa bezprostrdne o denno-denne ležiaceho pacienta starajú. Uľahčujeme každodenné problémy nie len chorému, ale aj vysoko produktívnym príbuzným. Spoločne, celá slovenská spoločnosť formou solidarity.

VšZP po tom, ako účtovnými harakiri a zmluvami s tetami Ankami, kadejakými Kockami a Hranolmi… Po tom, ako sa nikto absolútne nezaujíma o maržu na špeciálny materiál… Po tom, ako sa roky nezaujíma o individuálne zmluvy z vybranými poskytovateľmi…

Po tom všetkom navrhne VšZP ako ozdravný plán prestať hradiť zo solidárneho poistenia inkontinenčné pomôcky.

Odborný aspekt

Ležiaci pacient je dlhodobý pacient. Je to stabilný stav. Je to chornický pacient. Príčina stavu je viac menej nemenná, primárna choroba, ktorá ho pripútala na lôžko sa stala súčasťou života.

Preležaniny sú hlúpa a zbytočná vec! Nie sú vyvolané ani primárnym ochorením. Nie sú ani ďalším štádiom. Sú, až na zriedkavé výnimky,  totálne absurdným zlyhaním starostlivosti.

Navyše –  preležaniny sú akútne ochorenie. Sú život ohrozujúce. Preto sa musia riešiť akútnymi prostriedkami. Všetky prostriedky liečby akútnych ochorení a stavov sú samozrejme súčasť plnej úhrady zo solidárneho zdravotného poistenia.  Pre našu spoločnosť sú to plne hradené prioritné choroby.

V prípade liečenia akútnych stavov sú samozrejme už všetky lieky, pomôcky, zdravotný materiál plne hradený zo zdravotného poistenia.

Tak čo tu chce VšZP šetriť? Na dvoch plienkach ušetrí a potom bude platiť 10-dňovú plnú palbu lekár, sestra 2-3 ošetrovateľky, špeciálny obväzový a masťový materiál?

Alebo si niekto vo VšZP myslí, že je dobré nechať nášho suseda, nášho spoluobčana ležať v sračkách až kým mu kyselina močová nezožerie kožu?

Už len jednou vetou

Ďalšie medializované body vraj ozdravného plánu už okomentujem len jednou vetou.

Možnosť nemusieť uzavrieť zmluvu s akoukoľvek lekárňou absolútne nič nerieši.  Keď sa do reťaze pacient-choroba-diagnóza-lekár-recept-lekáreň-úhrada poisťovne dostane lekáreň, je už dávno o nákladoch pre VšZP rozhodnuté. Lekár vystavil recept.  Lekárne nie sú zdrojom nákladov, keby ich bolo aj 1000000 alebo len 4 na celom Slovensku.  [disclaimer – autor tohto textu je lekárnik]

Ošetrovateľstvo rieši problémy prostredníctvom najlacnejších prostriedkov v danom segmente. Nie drahý lekár a ale lacnejšia sestra.  Nie vybavená nemocnica, ale domáce amatérske prostredie.

Dietetické potraviny sú predchádzaním prechodu chronických stavov do akútnych zlyhaní orgánov.  Udržujú pacienta vo vysokej produktivite pre spoločnosť.

Zníženie prirážok v liekovom reťazci je samozrejme prvý nápad, lebo je to jediná prirážka v medicíne, ktorá existuje zákonom ukotnevá. Štát absolútne nenastavil reguláciu cien špeciálneho zdravotného materiálu a nastavenie marže na výkony by bolo v rozpore s „paškovinami“. Za 10 rokov režimu Róberta Fica.

Záver ako prvý imperatív

VšZP je tou poisťovňou, ktorá v systéme pluralitného zdravotného poistenia vždy musí existovať. Je to štátna poisťovňa, ktorá okrem iných úloh má plniť úlohou záchrannej poistky. Keď iné – súkromné – poisťovne svojim debilným hospodárením skrachujú, vtedy má zabezpečiť, aby na prechodnú dobu pokryla solidárnu starostlivosť za občanov, ktorých zradila hlúpo hospodáriaca súkromná poisťovňa.

Dnes sme svedkami, že VšZP robí všetko preto, aby ju v septembri opustilo čo najviac poistencov a títo prešli do Unionu alebo Dôvery.

Pamätáte si na vlhký sen Róberta Fica o jednej štátnej zdravotnej poisťovni?

Share Button