Archívy značky: demokracia

Priama demokracia by bola super, ale sme leniví

Veľmi správny postreh k referendu:

Páni politici, prestaňte ma otravovať s výkonom namiesto vás.

Áno, je to tak. Aj sa nám nepáči, že politici rozhodujú za nás. Aj sme lenivý sami za seba rozhodovať.

A nalejme si čistej pepsikoly: Ani sa to vlastne nedá. A tak sme si vymysleli zastupiteľskú demokraciu. Zvolíme si za seba niekoho, kto bude za nás pracovať.  My a za nás.

A títo naši zástupcovia sú práve takí, akých sme si spomedzi seba vybrali. Všimnite si, že týchto zastupiteľských krokov až k Parlamentu je niekoľko. Hovorí sa tomu odtrhnutie mocných od reality.

Prvým stupňom je politická strana. Ďalším stupňom je miestna organizácia. Ďalším okresná organizácia. Potom celorepubliková. Ďalším je kandidátna listina do Parlamentu. Ďalším je poslanecké miesto. Ďalším poslanecký klub. Ďalším vedenie strany. A tak ďalej a tak podobne.  Až keď sa touto štruktúrou prehryziete, tak môžete povedať, že máte rozhodujúce slovo.

Až keď sa tvoj alebo môj názor dostane až k tomu najvyššiemu, tak sa môže stať realitou. A to len preto, že sme leniví.

Pritom na všetkých tých priečkach funguje demokracia. Máte dobrý nápad, presvedčíte pár ľudí a zvolia vás. Aby ste ten nápad posunuli po rebríku vyššie. Za nich. Namiesto nich. Oni s tým súhlasia, ale robiť chcú niečo iné.

Viete, demokracia ako taká funguje skvele. Trochu nám škrípe fungovanie zastupiteľského systému.  Sme až príliš leniví.

A vlastne by to ani nešlo. Súčasná spoločnosť je príliš komplikovaná na to, aby sme dokázali o všetkom kompetentne rozhodovať. Naozaj je komplikovaná? A nie je to len ďalšia výhovorka, ktorou maskujeme svoju lenivosť, svoju rezignáciu?

A vlastne sme to ani nechceli. Veď by nám ušli iné príležitosti na sebarealizáciu. Ale naozaj sme tak vyťažení vo svojich povolaniach a poslaniach? Ale veď hej, aj prokrastinácii sa treba venovať. Kto by za nás našiel toľko nových pomenovaní pre to isté váľanie sa na diváne?

Aby nevznikol omyl, nekritizujem lenivosť. Na nej nie je nič zlé. Dokonca je to jedna z matiek pokroku. Len by bolo fajn si naliať čistej pepsikoly skôr, ako začneme kritizovať demokratický systém riadenia spoločnosti. Možno by stačilo len zľahka zrevidovať mieru zastupiteľskosti v našej demokratickej spoločnosti.

Alebo to nechajme tak, a nesme sa toto demokratické rozhodnutie dôsledky. Za to rozhodnutie nechať sa zastupovať pri rozhodovaní. Nielen tie skvelé aspekty, teda že sa nemusíme trápiť s rozhodovaním o každom dzindzíku a každom onom sami, ale urobí to za nás niekto iný. Ale aj tie nepríjemné. Teda, že niekto iný za nás o tom dzindzíku a onom rozhodol. Dali sme mu na to demokraticky právo v rámci systému zastupiteľskej demokracie.

Toto bol druhý diel po prvom a bude aj tretí. O moci a úlohe peňazí v kampani.

Share Button

Ak som demokrat, to neznamená, že som dementný

Na Českej televízii vraj prebehol prieskum, kde sa pýtali ľudí, či bol spáchaný trestný čin.  Nie je nad to, nechať ľud hlasovať o vine, že?

Český komunisti kde-kade podporujú krajské koalície. V deň ich zjazdu šli po sebe v ČT dve relácie:

  1. Prenos pietneho aktu pri príležitosti sprístupnenia donedávna neznámeho pohrebiska s ostatkami politických väzňov v pražskom Motole.
  2. Prenos so zjazdu KSČM.

Jedna kočka išla na čerpacej stanici kupovať olej. Chlapík sa pozrel na kamerový systém, prečítal ŠPZ. Z druhého monitoru čítal: „Subaru Legacy 91 dvoulitr, ano?“ Nie je nad to sa demokraticky podeliť o majetok štátu.

Grécky štát má peniaze na svoj chod aktuálne tak do júla.  V polovici júna budú opakované voľby, ktorých téma sa zredukovala na to, čí zvíťazia politici, ktorí budú ochotní splácať pôžičky od EU, vďaka ktorým týmto občanom bude fungovať grécky štát.

Po takýchto skúsenostiach si nepoviete náhodu: „Choď už s tou demokraciou do riti?“

Občas mám pocit, že si ľudia myslia, že byť demokratom znamená byť totálne dementný. Mysliaci demokrat pozná hranice, za ktorými sa už nejedná o demokraciu.  Demokratické nástroje patria do demokracie. Tam kde nie je demokracia,  je hlúposť používať demokratické nástroje.  Leda že by ste boli dementný.

Takže v momente, keď sa pomocou demokratického rozhodnutia dostanete do stavu veriteľ – dlžník, demokracia skončila.  Či sa vám to páči alebo nie, treba platiť a niesť za svoje demokratické rozhodnutie dôsledky.

V momente, keď sa o demokratické nároky prihlási niekto, kto hlása apriori neznášanlivosť k demokratom, demokratické nástroje už nemajú miesto. Len dementný demokrat nechá zabiť komunistom či nacistom demokraciu.

V momente, keď vznikajú pochybnosti, či ste prestúpili demokraticky nastavené zákonné normy, demokracia skončila. Jediným, komu prislúcha rozhodovanie je predsa sudca.

Uvedomte si priatelia, že základom, dreňou, fundamentom demokracie je, že víťaz nezabráni porazenému, aby mal šancu v budúcnosti zvíťaziť. V komunizme, nacizme, v dlhoch, za hranicou zákona, tam všade sme túto šancu stratili.

Vážme si rovného postavenia medzi sebou navzájom, vďaka ktorému nám demokracia dáva možnosť o sebe rozhodovať.

Share Button

Úvaha nad morálkou

V rámci duševnej hygieny si tu napíšem niečo o morálke.  Trochu si tu utriedim myšlienky. Viete, kade chodím v ostatnom čase, virduálne aj fyzicky, tam len samé nápravné opatrenie. Nikoho ani len za máčny mak nenapadne niečo o nejakej výchove.

Ako sa má občan v Európe správať?  Sledujeme vzory. Intelektuáli vo svoje intelektuálnej nadutosti tvrdia, že oni nie, oni vzory nepotrebujú. Ale opýtajme sa skromne: Koľko je okolo nás intelektuálnych gigantov?

Vzory sú dôležité.

Bývalý slovenský minister práce usvedčí premiéra štátu v priamom prenose z klamstva.  Ale druhý najvyšší občan klamal ako prvý a keďže je tak vysoko, je vzorom. Rovnako ako kde-aký súčasný minister práce s titulom alebo bez.

Pevné zásady a presvedčenia? Áno, aj to patrí do morálky. Ale keď… Veru tak, ale keď verejná mienka je nahnutá doľava tak predsa nepôjdeme proti vetru doprava. Ale keď trvaním na vlastných zásadách zo včerajška sa môže český poslanec do pozície, že nebude mať po predčasných voľbách z čoho splácať hypotéku. Že, alekeďkovia?

Čo si mám o tom myslieť? Oni môžu a ja nie? Ja som sa potil nad diplomovkou 7 mesiacov v labáku a 5 mesiacov nad textom. A on si odovzdá rigoróznu prácu za 2 týždne?  No mohol som sa na to aj ja vykašľať a namiesto lúštenia milimetrového papiera so záznamom EKG som mohol… No mohol? No nemohol, mám predsa nejaké morálne zásady.

Hm, a je vôbec morálne si klásť takéto otázky?

Za troška ani pán farár nič nepovie.  Červený panáčik na semafore pre chodcov vlastne ani nie je celý červený. On je len tak do červena, tak prebehneme, že?

Teória hier vraj hovorí, že ak bude 90% členov skupiny dodržiavať pravidlá, tých 10% čo ich porušuje bude mať velikánsku výhodu.  Nezdá sa, že by niekto pracoval na reálnom rozvrate tejto teórie hier.  Zatiaľ sa teória hier zhoduje so všetkými pozorovaniami a pokusmi.

Chytanie zlodejov a podvodníkov je celkom dobrý biznis.  Tvorba preventívnych opatrení a výroba preventívnych nástrojov proti amorálnemu chovaniu je veľmi dobrý biznis. Viem o čom hovorím, niekoľko mojich realizácii sa týkalo interného auditu.  Ale vytvorili sme nejakú reálnu hodnotu?  Nie! Len sme ochránili nejakú časť výsledkov práce od rozvratu.

Na začiatku som niečo splietal o duševnej hygiene. Včera a to teda ausgerechnet 8.5. sa mi na Fecebooku do komentárov k jednej demokratickej otázke priplietli tí, čo sú z definície antidemokratickí.  No naštvali ma statočne, ausgerechnet 8.5. Viete, demokrat neznamená, že som aj dement. Lebo len dementný môže pristúpiť na diskusiu s neonacistom o jeho práve na slobodu slova.

Demokracia je veľmi tvrdá záležitosť. Je to bazál. Základ základov našej spoločnosti 21. storočia.  Ale morálka?  To je tak mäkký aspekt nášho života v ľudskej spoločnosti, že jemnejšou je hádam už len bublifuk.  Demokracia je problém. Morálka je len nepohodlie.

Prečo  tu tak porovnávam demokraciu a morálku?  Priznám sa, že je to také malé seba ospravedlňovanie sa. O podobe demokracii je zmysluplné diskutovať jedine z niekým, kto uznáva demokratické princípy.  Ale o morálke môžete počúvať aj od niekoho, kto podľa vás ktovie ako morálny nie je.  Demokracia je inperatív. Morálka je  len a len dohoda.

Tak sa poďme o tom ako má morálka okolo nás vyzerať dohadovať.  A či vôbec má niečo ako morálka v 21. storočí vôbec existovať.  Každý máme v sebe kus čierneho svedomia.  Ale možno to nie je čierne svedomie. Možno je to len nedorozumenie o tom, či to je alebo to nie je morálne.

Nabudúce si dáme niečo, čo naznačuje nasledovný povzdych, na ktorý ma upozornil jeden z mojich najobľúbenejších myšlienkových oponentov:

– Když má muž v bytě naštosované noviny až ke stropu, označíme ho za blázna.

– Když má žena obytný přívěs plný koček, označíme ji za blázna.

– Když ale lidé patologicky hromadí tolik peněz, že zbídačují celý národ, umístíme je na titulku časopisu Fortune a předstíráme, že jsou životními příklady…

(via The Zeitgeist Movement – Česká republika)

Jiří Kouba – Google+ – – Když má muž v bytě naštosované noviny až ke stropu, o….

Veď peniaze a 128 nohavíc v skrini sú morálnym problém už od čias, čo chlapi nosia nohavice. A odkedy začali nohavice nosiť aj ženy, je to morálna výzva dvojnásobná.

Share Button