Iste, môžeme sa sporiť, kde je tá hranica, kde má štát opustiť financovanie zachraňovania. Je to deň, dva po tragédii? V akom stave postihnutých už to má byť naozaj na ich najbližšej komunite – rodine, lokálnej samospráve a kedy už ani táto nemá míňať sily a prostriedky, lebo už nejde o problém, ale len o pohodlie jednotlivca?
My pravičiari hovoríme, že veľmi skoro, liberáli hovoríme, že každý má byť maximálne slobodný vo výbere, ako bude žiť, či zodpovedne alebo ľahkovážne a má potom aj niesť zodpovednosť sám. Neradi vyberáme peniaze na daniach, lebo sme presvedčení, že každý jeden človek sám vie najlepšie, ako minúť svoje peniaze.
Tamtí ľavičiari by viedli občana za ručičku najradšej celý život a najradšej by oni sami rozhodli, ako majú všetci ľudia žiť. Na to potrebujú veľké dane a šialene veľký aparát na to veľké pretozdeľovanie. Extrémny ľavičiari vám úplne všetko zhabú, nie len osobný majetok, ale aj osobné slobody.
Ľavičiari a pravičiari sú tak akoby na opačných póloch názorov na to, kedy by mala skončiť pomoc štátu, napríklad aj v prípade výbuchu v Prešove.
Aj ako pravičiar, počítam s nezastupiteľnou úlohou štátu v pomoci potrebným
Nie, pravičiari nie sú necitlivé hovädá, ktoré by nechali ľudí v záujme osobnej slobody a nízkych daní umrieť na ulici hladom a zimou.
Ak niekto spadne úplne na dno, že mu začne hroziť smrť hladom a zimou, tak naozaj považujem štát za tú inštitúciu, ktorá sa nepýta, neskúma a pomáha. Aj liberál aj pravičiar vo mne musí akceptovať svoje ľudské povinnosti voči potrebným.
Je veľmi dobre známe, že nenulové percento bezdomovcov si svoj spôsob života sami vybrali. Ale aspoň im má štátna polícia zabúchať na stan, že v noci bude -20 a keby chceli, tak štát pre nich nachystal teplé miesto na prenocovanie. Ak štát v tejto akcii predbehne nejaká súkromná charitatívna organizácia -SUPER.
Pravičiar vo mne vytvorí maximálne pohodlie pre to, aby sa súkromný sektor, dobrovoľníctvo podieľalo na záchranných operáciách. A keď sa podarí riešiť prevádzku záchrannej siete štátu plne v réžii súkromných firiem, konkurujúcich si na trhu, tak moje pravičiarske srdce plesá.
Nie je nič tak potešujúce pre pravičiara, keď vidí ako občania sami slobodne a dobrovoľne si pomáhajú navzájom. Keď vidí, ako sú ľudia bez diktátu štátnej moci ochotní prispieť ľuďom v núdzi. Keď vidí, že aj tá trocha, vybraná na daniach a pripravená pre istotu v štátom systéme ostane nedotknutá, lebo nebolo treba.
Ale vždy pod touto úrovňou musí byť pre istotu pripravený, ako posledná sieť záchrany, štát.
Aj ako pravičiar považujem štátom organizovanú sociálnu a zdravotnú záchrannú sieť za nevyhnutnú.
Na čo inak potom si ten štát sami sebe tvoríme?
Štát si tvoríme sami pre seba! Nie pre niekoho iného, ale pre nás samých.
Iste, za roky vlády ľavičiarov sme si zvykli, že štát je tam niekde ďaleko. Že štát to je nejaká cudzia inštitúcia. Že štát, to je ten otrava, čo od nás furt niečo chce, do všetkého sa stará a nič nám za to nevracia. Áno, k takýmto výsledkom odcudzenia od vlastného štátu vedie ľavičiarske riadenie spoločnosti.
Povie niekto, že rozpustime štát Slovenská republika? Povie niekto, že ignorujme Listinu práv a slobôd? Povie niekto z kadejakých menejštátnikov, že tí ľudia majú zdochnúť, lebo sa nik nenašiel, kto by im z vlastnej vôle pomohol? Lebo presne takto stojí tá otázka. Ukážu, ako by to fungovalo pri neexistencii štátu – tej poslednej záchrannej inštancie?
Nie – neukážu, ako by to dnes, dva dni po tragédii vyzeralo v Prešove keby vygumovali z celej akcie štátne zložky a štátne financovanie. Barák by zhorel do tla, čakalo by sa, kým by sa majitelia bytov neposkladali na honorár statika a tých pár čo ostali odkázaní na štát ako poslednú formu záchrannej siete, tí by tri dni postávali… NIE! Už by ležali v nemocnici, lebo zdravotníctvo nenechá človeka len tak umrieť, aj keď nemá ani groš.
Lekári by to spravili 1x, 2x a pri tretej katastrofe, pri ktorej im skončili ľudia zbytočne na akútnych lôžkach s istotou, že im nikto ich starostlivosť neuhradí, tak po 3. takejto skúsenosti to zabalia a odídu presne v duchu trhového princípu tam, kde sú občania schopní sa dohodnúť na aspoň minimálnych službách na úrovni štátu.
Tak, tak, trh by ukázal, že tam, kde sa aspoň trochu štát stará, tak, tam by ľudia neumierali.
Preto aj pravičiari aj liberáli považujú fungujúci štát za potrebnú a správnu formu spolužitia. Aj s nutnosťou nejaké dane vyberať a niečo centrálne prikazovať.
Preto aj počas vlády pravičiarov a liberálov vždy bude plne pripravený štát poskytovať občanom pomoc.
Bez štátu by všetci skončili u zdravotníkov bojom o život!
Lebo Listina práv a slobôd, priatelia. Tak jednoduché je to zdôvodnenie.
Listina hovorí, že sme si všetci rovní. Aj tí, ktorí sa o seba postarali, aj tí, čo sú somári a nechajú to len tak voľne vo vzduchoprázdne, veď hádam to nejako prežijú. Tak to naozaj v tej Listine je.
Predstavte si, že príde niekto s košíkom pomoci (úplne jedno, či štátnej alebo charitatívnej súkromnej) a bude sa pýtať: „Máte mi z čoho zaplatiť?“ a ak povie: „Áno!“, tak pomôže. Ale keď povie: „Nie!“, tak postúpi ďalej a nechá tam toho nepredvídajúceho somára stáť.
V Európe, v 21. storočí, nakoniec tí ľudia, ktorých nezachytí žiadna záchranná sieť (nedostanú zo žiadneho košíka pomoci, ani charitatívneho súkromného, ani štátneho biedneho), na 100% skončia v rukách lekára a zdravotníckeho systému. Vždy je to konečná stanica. Nikdy nedopadnú na tvrdú zem a nerozpleštia sa. (Leda že by sme to nestihli alebo o nich nevedeli.)
A tam u tých zdravotníkov čo? No tam práve nastupuje prvá veta Listiny – všetci sme si rovní. A všetkým sa dostane rovnakej pomoci
Od roku 1996 (po prísahe na promócii) žijem v prostredí, ktoré je tou poslednou záchrannou sieťou, lebo to prikázala Listina vetou: „Všetci sme si rovní.“. Preto mám takú malú osobnú prosbu – keď ste mi túto povinnosť neskúmať čo je zač, ale liečiť, postulovali do Listiny, tak buď ma jej zbavte (roztrhajte Listinu a od Boha zožeňte iných 10 prikázaní), alebo zabezpečte, aby sa tí ľudia ani ku mne neprepadli.
Trochu o tom, ako sa umiera bez liekov a bez pomoci viem. Zažil som situáciu, keď kvôli nefunkčnému štátu som sa musel rozhodovať, komu objednám lieky a komu už nie. Tí ľudia pritom nemali najmenšiu šancu svojim životom zmeniť svoje postavenie a išlo im o život. V roku 1999 som radšej zbabelo taký štát opustil.
Práve preto viem, že aj pravičiar aj liberál bude vždy na strane, síce skromného, ale rozhodne existujúceho štátu a štátnych inštitúcii, ktoré sa postarajú, aby to neskončilo až u zdravotníkov.
Môžem byť liberál a pravičiar až po samé naplnenie týchto slov, no nikdy, naozaj nikdy žiaden pravicový liberál nebude spochybňovať základné úlohy štátu, ktorý si sami tvoríme:
- Ochrániť členov komunity pred smrťou hladom a zimou . (sociálny systém, dôchodky a ďalšie)
- Ochrániť členov komunity pred smrťou z choroby. (zdravotný systém)
- Ochrániť členov komunity pred smrťou útokom nepriateľa. (vojaci a policajti)
Štát má byť tou základnou poistka voči tomu, keď sa nezadarí a začne ísť naozaj o život.
Lebo aj keď nebude nik ochotný to za toho somára nepredvídajúceho zaplatiť, zdravotníci vždy pôjdu zachraňovať. No nechcite počuť ten slovník, čo pri tom budeme používať, keď nebude ani len toho štátu, čo by mi v tom pomohol. Naozaj ma nechce nik počúvať, keď som nasraný.
Preto so samozrejmosťou budem aj ako politik liberálnej pravicovej SaS vždy za fungovanie štátu ako poslednej záchrannej siete, keď sa jeho občanom fakt nezadarí.
