Rusi, so svojím vetom si vylížte riť!
V roku 1995 som spokojne študoval vysokú školu. A vy?
Celý deň 6.7.2015 som sa prechádzal po Sarajeve. Lovil tie tri či štyri kešky čo tam sú, motkal sa s deckami a manželkou po bazáre. Plnými dúškami sa snažil absorbovať atmosféru tohto Rakúsko-Uhorského mesta. Na jednej ulici som stál pred mešitou, synagógou aj svojim katolíckym kostolom. Keď sme stáli v tieni stromov v záhrade synagógy, rozozvučali sa zvony môjho kostola, bolo poludnie. Ponad stromy som hľadel na minaret nejakej neďalekej moslimskej modlitebne.
Po uliciach prechádzali striedmo odeté baby. Občas aj nejaká veľmi vkusne zaodetá s šatkou na hlave. Kopa turistov, kopa domácich vysedávajúcich v kaviarňach a pijúcich poriadny čierny driják, ktorý si nalievali z medených kanvičiek do malinkých šáločiek.
Dnes je rok 2015 a Sarajevo je fajn. Po hlavnej triede jazdia československé električky T3. Sedíme pod slnečníkmi a v pizzérii si dávame chutný európsky obed – cézar šalát, tuniakový šalát, cestoviny s kuracinkou na hríboch a kurací prírodný rezeň s hranolkami. Sarajevské pivo je celkom fajn, cedevita s ľadom úplne super. Platíme konvertibilnou markou.
Niektoré domy ešte nemajú opravenú omietku, tak na nich vidno spŕšku dier po guľkách.
Čo ste robili v roku 1995, keď končilo obliehanie Sarajeva?
Ja som študoval vysokú školu a Juhoslávia sa ma dotýkala len tak, že som sa občas pýtal svojho priateľa, spolužiaka, vojvodinského Slováka narodeného na severe Slovenska, ako sa majú jeho rodičia v Novom Sade. On odpovedal, že ako vo vojne a tým to skončilo. Nechcel o tom rozprávať. Viem, že s iným mojim spolužiakom riešili pre jeho rodičov nejakú dodávku liekov. Ich otcovia boli rovnakí spolužiaci a bývali v tých istých izbách na intráku ako my, ich deti.
To bola jedna z chýb môjho života. Bol som mladý a tak hľadám pre seba ospravedlnenie.
A vy? Čo ste robili v roku 1995?
Ráno, 7.7.2015, keď sme odchádzali zo Sarajeva ďalej po našej trase, zastavili sme sa v Múzeu tunela záchrany. Viedol popod letisko. To letisko, ktoré bolo pod kontrolou jednotiek OSN! Tunel viedol z územia pod kontrolou Bosniakov do Sarajeva, ktoré sa snažili Srbi obsadiť. Skoro 3 roky to bola zásobovacia trasa pre mesto, v ktorom zahynulo 11 000 ľudí. Srajevo leží v kotline, Srbi mali pekný výhľad z kopcov na ulice.
Pri prehliadke sme sa pritajili k páriku Francúzov, čo mal so sebou sprievodkyňu a dcéra občas čosi preložila. Po chvíli sme sa zas pripojili k partii mládežníkov, keď im ich sprievodca anglicky rozprával podrobnosti k vystaveným exponátom a situačným mapám. Mládežníci boli dosť rozhorčení nad celou vtedajšou situáciou. My sme sprievodcu nepotrebovali, exponáty boli dobre popísané celkom zrozumiteľnou srbštinou a keď bolo treba, pomohli sme si hneď vedľa ležiacim anglickým textom. Keď sme odchádzali z prehliadky, prišla autobusová výprava, nejaká zahraničná. Hm, Srbi asi do tohto múzea nechodia. Škoda.
Na druhý deň, 8.7.2015 sme už frčali pomaličky po úchvatnom Durmitore v Čiernej Hore. Správy hlásili, že Rusko vetovalo v Bezpečnostnej rade OSN Britskú rezolúciu, ktorá označovala vyvraždenie 8000 obyvateľov v Srebrenici za genocídu.
A čo vy? Čo ste robili v roku 1995?
Vyzývam vládu svojej krajiny, vládu Slovenskej republiky, aby povolala veľvyslanca v Ruska na Slovensku na vysvetlenie, čo má znamenať tento postoj Ruska.
Vyzývam vlády všetkých krajín združených v OSN, aby si povolali ruských veľvyslancov vo svojich krajinách na vysvetlenie.
Vy si možno poviete, že Briti boli naivný, keď predložili takúto rezolúciu do Rady bezpečnosti, v ktorej má Rusko právo veta. Nie, priatelia! Je potrebné neustále vytvárať diplomatický a vyjednávaci tlak. Je potrebné, aby sa jednotlivé krajiny vrátane Ruska museli pravidelne odhaľovať. Je potrebné, aby bolo jasne vidieť, aké sú činy putinovho Ruska. A je nevyhnutné opakovane a opakovane, častejšie a častejšie vytvárať tento morálny a vyjednávací tlak. Je nevyhnutné ukazovať občanom Ruska, aký je postoj ľudí na tejto planéte, aký je postoj svetového spoločenstva k historickým udalostiam.
V Srebrenici boli ako nepotrebný zbytočný odpad postrieľaní ľudia. Viac ako 8000 ľudí bolo v jednu chvíľu na 100% mŕtvych. Finito, koniec, hotovo. Game over.
Prešli sme krížom celú Bosnu a Hercegovinu. Tá krajina je jedna veľká dedina, domy sú rozhádzané kade-tade, málokde sa nájde ohraničená obec či mesto. No všade kde je viac domov pohromade sa dnes nachádza mešita s minaretom a hájik či záhrada bielych stĺpikov. Pri vstupe do dedín v Republike srbskej vlaje Ruská? Srbská? zástava. Bosna a Hercegovina nie je jednoduchá krajina. Zabiť odpad je jednoduché riešenie.
A vy viete, čo ste robili 9.7.2015? Ja som, sediac na čiernohorskom pobreží, napísal jednu výzvu. Asi je to málo.
Poznajú sa z dvora, bol svedkom na jej moslimskej svadbe, družbom. A spoločníkom jej otca. Pred vojnou mali spoločný stánok v obchodnom dome, predávali všetko, čo bolo potrebné do kúpeľne. Teraz na stánok chýbajú peniaze. Dragan teda predáva obkladačky a batérie v neďalekom sklade. Tu ho aj stretávame.
– Som tu, – Mubina mu opatrne podáva ruku, bez úsmevu.
Dragan nás pozýva dnu, prináša stoličky, zapína kanvicu, usporiada stoličky, opláchne šálky, pripraví podšálky, na ne postaví šálky. A vybehne do pivnice. Zrejme si myslí, že máme málo času.
Myslí si správne. Čakáme päť minút, desať, štvrťhodinku. Konečne prišiel. Nesie čokoládu Milka a kartón pomarančového džúsu Happy Day.
– Pamätáš si, – usmeje sa na Mubinu, – že my tu v Bratunci sme boli stále pohostinní?
– Čo máš nové? – pýta sa Mubina.
– Deti rastú. Jovanka pracuje. Máloktorá žena má teraz prácu.
– Viem, sama ju nemám. A biznis ako?
– Málo sa predáva.
– Čo v Sarajeve sa nerobia kúpeľne? Bieda.
– A ako deti?
– Rastú.
– A mama?
– Žije.
Dragan sa strhne. Má ustarostený výraz. Náš čas sa minul. Prišli zákazníci.
Na ulici nás nejaký iný muž pozorne sleduje. Pozerá na Mubinu. Stojí pred stánkom so zeleninou (určite je jeho majiteľom, správa sa tak) a máva na nás.
– Vyrástla si, – vraví Mubine.
– Zostarla som.
– V dome tvojho otca som zjedol viac obedov ako doma, – pripomína to Mubine pre každý prípad, keby náhodou
zabudla.
– Viem, boli ste priatelia.
– A akí! Ale nič som, moja, nemohol urobiť.
– Nič?
– Stál som tu a pozeral, ako ho brali.
– Čo bolo, bolo. Kde leží otec?
– Kto vie? – muž stíši hlas.
– Chceli by sme ho s mamou pochovať.
– Nič neviem.
– Žiadne telo, žiaden smútok. Ako máme žiť?
– Vojna je strašná, – vraví otcov priateľ. – Ale dopadla dobre. Rozdelili sme sa, bývame vedľa seba, akurát, že nie spolu. Tvoja návšteva znamená, že čas všetko zahojí. Dobre, teraz je dobre. Môžeme si dať kávu, dokonca aj obchodovať a večer sa každý vráti k sebe.
Zdroj: Aké tri otázky sa nekladú v dnešnej Bosne (úryvok z knihy W. L. Tochmana).
