Na jednej strane je bulvárna prvá signálna – nie sú lieky pre onkologického pacienta. A na druhej procesy niekde hlboko v systéme zdravotníctva.
Najprv si teda dáme tú prvú bulvárnu signálnu:
Podľa našich informácií je základný problém v cene. Pre farmaceutické spoločnosti je výhodnejšie, ak ho predajú do iných krajín, kde zaň dostanú viac. O tom, v akej situácii sa ocitol onkologický pacient a že trnavská nemocnica nemá pre neho dôležitý liek, sme informovali ministerstvo zdravotníctva.
Národný onkologický ústav, na rozdiel od nemocníc, tento liek, ktorý potrebuje pán Marián, má.
A teraz, čo sa tam vzadu v procesoch zdravotníctva za týmto skrýva:
Existuje akési referencoívanie na úroveň 3 najlacnejšieho v EU. Takto natvrdo nastavené referencovanie pre 100% liekov vylieva 1-2% moderných liekov z faktickej dostupnosti.
Referencovanie na 3 najlacnejší je skvelý nástroj pre 90% až 95% liekov, ktoré tvoria 99,999% nákladov slovenského zdravotníctva na lieky. U moderných liekov sme s takýmto prístupom v riti.
Kým na väčšine liekov si výrobca doženie zisk na objeme, inovatívne lieky sa podávajú jednotkám pacientov. Takže potom so samozrejmosťou voľného trhu EU nastupuje pre výrobcu dilema, či bude pre Slovensko dodávať bez zisku.
Ďalším procesom je problém cenotvorby mimo štandardné cesty, ktorými prejde 80-90% liekov.
Existuje čosi ako kategorizačná komisia, ktorá má jasne definované pravidlá. Napríklad jedným z nich je, že keď nerozhodne o podanom cenovom návrhu, tak platí navrhovaná cena od výrobcu. To znie pre výrobcu skvele, ale…
Súčasne výrobca nesmie navrhnúť nič čo by presahovalo cenu ľudského života liekom zachráneného. V reči paragrafov je to:
V zozname kategorizovaných liekov nemôže byť zaradený liek, ak dodatočné náklady vynaložené z verejného zdravotného poistenia na jednotku zlepšenia zdravotného stavu pri použití posudzovaného lieku ako účinkom efektívnejšieho variantu liečby sú vyššie ako 35-násobok referenčnej priemernej mesačnej mzdy za jeden získaný rok života štandardizovanej kvality;
Takže aj by výrobca dostal požadovanú cenu obvyklú v EU, ale nesmie podať žiadosť kategorizačnej komisii. Takže sa liek dostane k pacientovi v režime „na výnimku“.
Kým kategorizačná komisia stanovuje cenu s tým, že má za sebou objemy a obraty za celú republiku, výnimky riešia jednotlivé poisťovne a individuálne pre konkrétneho pacienta. Namiesto silnej vyjednávacej pozície tu máme medicínu založenú na šťastí.
Je potrebné vykonať dve úpravy v systéme.
Kvalifikovane, na základe tvrdých dát a presne definovaných parametrov vyčleniť tých pár percent liekov z referencovania. Súčasne prihliadať k rozhodnutiam o zaradení do terapie v ostatných krajinách EU. (To sme pri štandardných terapeutických postupoch, ale to je iný príbeh.)
Akokoľvek to znie kruto, ak si danú liečbu nemôžu dovoliť platiť v Nemecku, naozaj si má na to naša ekonomika trúfnuť? Naozaj si môžeme dovoliť platiť zo solidárneho balíka liečbu na úrovni 40-, či nebodaj 70-násobku priemernej mesačnej mzdy za jeden získaný rok života štandardizovanej kvalitim ako to navrhuje Drucker?
Takto by sa zmietol zo stola prvý problém – výrobca nedodá na Slovensko, lebo to pre neho nemá ekonomický zmysel.
A druhým opatrením je zvýšenie akčnosti kategorizačnej komisie, otvorenie jej vyjadnávacích možností. Už dnes má právo 2x do roka z vlastnej iniciatívy preskúmavať cenové hladiny liekov. Tak nech to robí intenzívnejšie práve u tých liekov, ktorých lepšie ceny si dnes dokážu jednotlivé nemocnice vyjednať aj pri svojich malých objemoch.
Spolu s presunom liekov z režimu „na výnimku“ do režimu normálnej kategorizácie sa tým vyrieši problém z reportáže, keď je liek dostupný len u niektorých poskytovateľov.
Pokojne nech potom ešte vyjednávajú poisťovne či jednotlivý poskytovatelia. Už dnes je súčasťou podmienok vyhlasovaných centrálnych nákupov nemocníc či poisťovní klauzula, že ponúknutá cena od výrobcu musí byť najviac 85% kategorizačnej ceny. Len keby sme tú kategorizačnú cenu mali, že.
