Archívy kategórie: Dobrá spoločnosť

Tón morálky spoločnosti udáva vrchnosť

Vždy sa nájde nejaké to ospravedlnenie podľa zákona, dvojnásobne, ak ste sám strojcom spravodlivosti.  Na morálku si potom už nikto nespomenie. Ona len ticho sedí v kúte a nemo čaká, kým ten ošiaľ amorálneho bahna prejde.

Rozhorčená námietka nájdená kdesi na sociálnej sieti:

Co je to za firmu co takto okrada a hlavne ake svedomie musi mat jej sef. Od kedy citam slovensko.digital mam stale vacsie a vacsie pochybnosti o moralke ludi na Slovensku. Tu to absolutne nie je o Ficovi ani o politikoch. Tu je to o ludoch v tomto state a o ich vychove, o tom, ze neexistuju hranice, neexistuje postih ak niekto kradne ako straka. A hlavne takychto ludi treba moralne zhanbit co sa tiez nedeje. Preto v tom vsetci pokracuju. A ked sa im na to pride povedia „lebo Fico“… Spiny.

Áno, mohol by som povedať, že je to preto, že „aj vy by ste chceli“. Že tu máme 1,1 milióna ľudí, ktorí by si pre euro nechali aj do kolena vŕtať a  žiadne morálne bahno im nie je dosť hnusné.

No skúsme nájsť trochu hlbšie príčiny.

Je to o „nálade“ v spoločnosti, o latke morálky, ktorú nasadí tá najviditeľnejšia vrstva. Či sa nám to páči alebo nie, väčšina ľudí uznáva autority ako vzory mantinelov a limity možného. 

Potom sa aj v malom človeku poľahky odbrzdia všetky morálne zábrany, ktoré by inak spustili otázky typu: A môže sa to? A nevadí, keď to celé nebude nikto potrebovať?

Proste im to v takomto prostredí nie je blbé

Dvojnásobne, keď všade, kam sa takýto podnikateľ pohne, všade sa mu núka „že sa to za všimné dá vybaviť“. Lebo práve tá najvyššia vrchnosť nastavila systém tak, aby sa udalosti v štáte nediali „nárokovateľne“, teda splním podmienky a automaticky dostanem, ale „cez komisiu“, teda niekto to musí ešte aj navyše schváliť.

Práve preto, že všetko ide „cez komisiu“ neexistuje žiadne také ako „postih ak niekto kradne ako straka“. Pretože to čo predviedli nie je žiadna zlodejina. „Komisia schválila“, takže podnikateľ je absolútne v suchu a pohode.

Komisia zas povie, že „bola oklamaná podnikateľom“. A kým sa rozpletie prepletenec, je dávno sviňa zožraná.

Navyše, keď to má rozpliesť priateľ toho podnikateľa či predsedu komisie.

A kto môže za to, že rozpletanie vzťahov komisie a podnikateľa robí ich priateľ zo ZDŠ? Podnikateľ? Predseda komisie? Nie, veru nie. Je to ten, čo takto nastavil systém. Teda dobre zvolený vlastnou hlavou uvažujúci hlas podobný, čo nedokáže odpovedať na otázku: „S kým popíja colu?“ a ktorého nevedia nájsť policajti, lebo nik nevie, kde býva.  Alebo ten, čo si postaví dom v košickom mestskom parku, lebo to nie je byt, ale apartmán.

Takže ako? Je to „o Ficovi“ a jeho 83 kolesíkoch, alebo nie?

Nepotrebujeme svätých a blahorečených politikov

Viete, mne by stačila aj malá iterácia k normálnosti. Nemusí byť hneď svätosť a morálka limitne sa blížiaca k dokonalosti.

Mne naozaj bohate stačí priemerne zodpovedný a priemerne morálny. Ani ja nie som ktovie-ako lepší. Za troška ani pán farár nič nepovie. A keď budeme riešiť, či takáto, alebo hentaká troška je ešte „troška“ alebo už je to priveľa, jáj, to bude sveta žiť.

Dnes tu ale stojíme pred otázkou, či budeme pokračovať v tomto morálnom bahne:

Vyzerá to skôr ako skrýša úradníkov, a nie ich oficiálne sídlo. Na Panenskej ulici v bratislavskom Starom Meste majú odborníci na eurofondy sídliť vyše roka, na budove však dodnes nie je tabuľa s označením ministerstva vnútra. Nič nie je na zvončeku, vstupná brána je na guľu.

Nepomôže, ani keď bránu nechávajú dokorán otvorenú. Hneď pri vstupe je v podbrání rampa a ceduľka „súkromný pozemok“. Iba odvážlivec, ktorý naruší súkromie, prejde niekoľko metrov podbráním a zabočí doprava, objaví vchod do priestorov ministerstva vnútra.

To do prenajatej budovy nasťahovalo 130 úradníkov, hoci u seba má poloprázdne kancelárie, do ktorých by sa pomestili. Účet za deväťročný prenájom aj s energiami presiahne tri milióny eur.

Peniaze získa kamarát ministra financií Petra Kažimíra Roman Fečík a schránková firma z Cypru Tyree Trading Limited. Za utajeného cyperského vlastníka podpisuje úradné doklady ďalší Kažimírov kamarát Jiří Horníček. Zdroj: Štátne milióny idú aj schránke z Cypru s Kažimírovým kamarátom

Nie priemerní občania tohto štátu. Nie, nie! Najvyšší pri moci tu za ostatné 4 roky medzi sebou rozpútali preteky, kto bude tá najväčšia nemorálna sviňa.

Ozve sa frenetický potlesk a hysterický jasot voličov Smeru. Ktorí jakživ žiadnu budovu nebudú štátu prenajímať.

Otázka neznie, či ísť k voľbám.

Otázka znie, kto iný sa má o Slovensko starať, ako nie my. Nik iný to za nás neurobí. Nie je žiadne oni. Sme len my. My si za to môžeme, ako vyzerá morálka na Slovensku.

Share Button

PRP: Ad hominem sa v komentároch nerobí

Predstavte si, milé moje deti a inžinieri, že napíšete článok o architektúre. Alebo o farmácii. Riešite konkrétny problém statiky troch budov.  Prípadne konkrétny problém očkovania.

Milé deti a inžinieri: Čo patrí do komentárov?

Starý skúsený blogér vám odpovedá: Do komentárov patrí diskusia o statike a o očkovaní. Namiesto logických protiargumentov k téme článku sa nemá zaútočiť na autora. Neprípustné je:

  • Taký žlčovitý dedo by nemal písať a kaziť tak ostatným radosť.
  • Čo tu táraš, veď všetci vieme, že volíš SaS.
  • A ty tiež zarábaš na očkovaní!
  • Ty tu vychvaľuješ Nemecko a chodíš na dovolenku do Čiernej Hory.
  • A ty si tiež ekonomický emigrant.

Inšpirované:

12. Argument ad hominem. Místo logického protiargumentu se zaútočí buď přímo na autora: „Takový žlučovitý dědek by neměl psát a kazit tak ostatním radost“, nebo na nějaký jeho vedlejší znak: „Co tu žvaníš, vždyť víme, že jsi zaměstnanec Microsoftu!“. Lze použít obrat „Ty taky!“ – „Co tu vychvaluješ Linux, vždyť máš doma Windows!“ Zdroj: Trvale udržitelná kráva – Martin Malý (blog.sme.sk)

Teraz už len rozprávanie starého blogéra.

V starých časoch, tak okolo 8:30 hod roku 2003-2007, blógéri často komentovávali pod článkami iných blogérov. Bola to relatívne konzistentná skupina, len s občasnými výhonkami. No nevedeli sme , čo a ako. A tak niektorí čosi kdesi naštudovali v offline svete a ublogli si o tom. A tak sme sa postupne vychovávali.

A potom prišiel Facebook. Ako starý blogér som hneď z kraja napísal, že mnohí, čo budú na  svoje f-steny písať si neuvedomujú, že blogujú. O sebe, o svojich deťoch, o žúrkach a tak podobne.

Starý blogér už má nejaké skúsenosti s tým, ako dopadá komentovanie. Starý blogér už má nejaké skúsenosti s tým, ako dopadá samotné blogovanie o výsostne súkromných veciach.

Ale počúvali ste ho? Veď to je len taký dedulo, čo nám nechce dopriať trochu novej radosti s modernými technológiami. Davakrát ste nepočúvali: Ani tu: A máme tu 350 miliónov nových blogérov, a ani tu: Takí ľudia blogujú, čo by jakživ neblogovali. Ja viem, vy viete všetko najlepšie. A tak si spokojne komentujete ad hominem a čudujete sa, že vás starý skúsený blogér maže rýchlosťou prvej metódy Indiana Jones.

Tak, ako existuje v etikete stolovania pravidlo, že vľavo sa ukladá vedľa taniera vidlička, tak existuje v etikete komentovania pravidlo, že ad hominem sa v komentároch nerobí.

 

Share Button

Ups, naozaj chcete vodcu?

Priatelia, nemýľme si vodcu a demokratického politika v zastupiteľskej demokracii. Áno, vodca má viesť. Demokrat v zastupiteľskej demokracii musí vykonávať volebný program, ktorým uzavrel zmluvu so svojim voličom. Ani nič menej a rozhodne ani nič viac.

Na nejaké vodcovské, smerovacie či vizionárske úlohy má demokratická spoločnosť filozofickú vedu, kaviareň, krčmu a hlavne štatistickú sociológiu. Úlohou politiky je vybrať z týchto prostredí to, čo má nejaký zmysel, spoločné a príbuzné aspekty, predostrieť to voličom a potom ich nesklamať pri ich zastupovaní v duchu týchto ideí, ktoré pozbierali práve od svojich voličov.

Či sa vám to páči alebo nie, pokiaľ ste na strane demokracie, ste na strane vlády ľudu. Demokrat proste vodcov nevolí. Nikdy do urny nehodí ani neonacistu ani komunistu. To demokrat nerobí.

Pretože, keď si začne demokratický politik sám vymýšľať čo by bolo dobré pre jeho voličov, tak tu máme mečiarizmus blahej pamäti. A dnešná vláda jednej strany plné velkohubých „je nás 82, zvykajte si“ nie je od uchvátenia moci a prerodu k diktatúre ďaleko.

Nezabúdajme na to, že miera demokracie spoločnosti sa meria práve tým, ako často nechá víťaz volieb v období medzi voľbami hlasovať. To znamená, že síce dá do pľacu nejaké svoje riešenia, ale nechá ľudí o nich rozhodovať. Rozhodne im nevnucuje svoje najlepšie a najkrajšie sny o pečených holuboch a ružových vlakoch.

Bolo by skutočne pekné, ak by nejaký politik prišiel so supehumanistickým riešením o ktorom dovtedy nikto nechyroval a zrazu by sa za neho postavila celá republika. A on by ich viedol… Ups, naozaj chcete vodcu?

Úlohou politických lídrov je ľudí viesť. Hovoriť im aj veci, ktoré nepotešia. Dokázať ich presvedčiť, že zložitejšie a ťažšie riešenie je v konečnom dôsledku to lepšie. Ba že niekedy ani nemusí byť dobré, iba je čestné. Zdroj: Humanizmom zmagorená kaviareň a nenávistný hlas Boží | Editorial | Sekcie | jeToTak.sk

Uff, to je ale žvást. Furtom si hovorím: Drž sa plánu, drž sa plánu, nechoď na to jetotak. A keď neodolám, lebo onakvejší oní to linkujú na FB, tak zase len žvást.

Celkom by ma zaujímalo čo ten autor považuje za „to zložitejšie, ťažšie a lepšie riešenie“. Aby sme teda vedeli, k čomu by chcel, aby ho  tí oní najvyšší leninovia, putinovia či hitlerovia viedli.

A len tak mimochodom, keď už sme pri tej výrokovej logike: To, že bude nejaké riešenie zložitejšie a ťažšie ešte neimplikuje že bude ja čestnejšie, bár aj by bolo lepšie.

Viete priatelia, politika to nie je vzdelávací inštitút. To vzdelávanie a zmúdrenie spoločnosti od pravekej jaskyne po lietanie do vesmíru už dááávno malo prebehnúť, keď sa ide voliť.

Share Button