No jo, no. Ale čo narobíte, keď je to vraj pravda? Budeme sa tváriť, že im treba veriť? Budeme krátki, úzki a krátkozrakí?
Ozve sa hurónsky potlesk a hysterické prevolávanie na slávu Smeru a Smeru podobným od ich voličov, ktorí jakživ nebudú ani Lomark ani Váhostav-SK.
Ivan Mikloš hovorí, že by sme nemali tak vehementne ukazovať po sebe, aký sú to zlodeji klamári. Že je toho už priveľa, že sa v tom bahne stráca snaha ukázať ako dobre to vieme urobiť. Že sa vraj stráca vecná polemika, ako krajinu zmeniť.
Viete, rozpráva sa taký príbeh o zranenom Pelém a jednom futbalovom džentlmenovi Masopustovi. Keď to džentlmenstvo Pelé videl a cítil poďakoval a len nahrával, neútočil do vytvoreného prázdna.
Nemôžete byť ani Pelé ani Messi, keď vás nakopávajú do členka úplne cielene. Rozhodkyňu vzal okolo pliec súper na výlet vláčikom do Modry a vy ste ostali na to v tom bahne sám.
A tak si, možno aj po Zidanovsky, zjednáte na ihrisku poriadok, aby ste mali vôbec šancu predviesť, čo vo vás skutočne je. A že to tam je, to všetci diváci vedia.
Nie, nie som na to hrdý.
Mám také gánhiovské životné presvedčenie, že keď robíte správnu vec, ľudia sa odkiaľsi sami objavia a pridajú sa k vám. Sami od seba.
Som presvedčený, že nie je dobré ľudí presviedčať. Že je oveľa, oveľa lepšie ľudí lákať.
No som rozhodne presvedčený, že to lákanie ide ľahšie, keď sa veci nazývajú pravým menom. Keď ľudia stoja pred jasnou dilemou – budú na strane klamára a zlodeja alebo na na strane zodpovedného a poctivého. Naozaj si myslíte, že klamár a zlodej tak sám seba označí?
Áno, niekedy si kladiem otázku, či mi to za to stojí. Či to vôbec má zmysle sa zapodievať niekým, koho osobná mentalita stojí na tom, že aj on by chcel. Asi áno, veď inak by ste tieto riadky nečítali.
