Zamneď: O víziách v politike, o cestách k nim a o spôsobe ako s nimi pracovať

V jednom zo svojich najlepších článkov Moja charakteristika štátu ako inštitúcie som napísal, že najlepšou cestou, ktorú by sme mali ako spoločnosť zvoliť, je začať tvrdo vyžadovať sami od seba tvorbu dlhodobých vízii a cieľov pre nás samých, pre našu spoločnosť. Napísal som vtedy:

Ako spoločnosť nemáme žiadnu dlhodobú víziu, ktorú by zákony stelesňovali. Ak sa opýtam, 90% ľudí nebude vedieť, aké plány má jeho štát a jeho politický zástupca v horizonte 50 rokov. Naša spoločnosť nedokáže povedať ako chceme žiť o 20-50 rokov. Aké chceme mať životné prostredie, aké technológie chceme používať, aké potraviny chceme vyrábať.

Radikálne zjednodušenie, zoškrtania, zmenšenie všetkého a čohokoľvek čo nesie vo svojom pomenovaní prídavné meno „štátny“. Očistenie zákonodarného procesu až na dreň. Úlohu politického systému minimalizovať do čistej esencie samosprávnych úloh.

A potom inokedy som si napísal pre seba toto tu:

Riešme si svoje problémy a staneme sa zabudnutým kútom Európy. Vezmime za svoj niektorý z európskych problémov, pracujme na jeho riešení a staneme sa európskym štátom prvej kategórie. Začnime riešiť svetové problémy a budeme lídrom Európskej únie.

Nie, toto naozaj nie je z mojej hlavy. Je to z hlavy Aktuálneho Tomáša Garrigue Masaryka. Tieto úvahy predniesol, keď sa okolo neho začali rojiť kadejaké nacionalistické zafarbenia pre budúcu Československú republiku. Už vtedy hovoril, že byť super národný len sám pre seba je na nič. Len pre ostatných užitočný národ si získa rešpekt a povedomie o sebe ako o sebavedomom národe.

Zdroj: Zamneď: Len riešením európskych problémov sa stávame významným národom | Martin Pilnik – liberálny politik, člen tímu SaS pre zdravotníctvo

Skúsme si to spojiť. Skúsme si nastaviť nejaký program na najbližších 15-20 rokov.  Program, na ktorom, sa zhodnú aj ľavičiari aj pravičiari. Program, ktorý bude inšpiráciou pre iné štátny Európy a Sveta.

Bolo by to naozaj také komplikované sa zamýšľať nad tým, čo chceme v tejto našej spoločnosti vytvoriť?  Naozaj je také nemožné sedieť za jedným stolom a pracovať dohromady?

Ale samozrejme, že ľavičiari budú hovoriť, že k tým cieľom sa musí prepracovať štát. Že treba na to vytvoriť kapitoly štátneho rozpočtu, tie naplniť vyššími daňami a produkt má byť vo vlastníctve štátu, teda celej spoločnosti.

A my pravičiari budeme hovoriť, že štát má len definovať doktrínu, občas kde-tu čosi zadotovať (to budú tvrdiť tí stredoví z nás, ja teda určite nie), že treba nechať súkromný sektor, aby investoval a potom aby to, čo organicky vybudoval, bude mať motiváciu aj dlhodobo udržiavať, nie tunelovať.

Áno, to sú dva rôzne nástroje štátnej politiky. Dve rôzne cesty štátnej politiky. Ale ja píšem tento článok o cieľoch  štátnej politiky.

Nezamieňajme ciele a cesty k nim

Naozaj má byť cieľom štátnej politiky nízka nezamestnanosť? Nie je to náhodou len krátkodobý postupový cieľ? A čo keď zas príde svetová ekonomická kríza, čo potom s takýmto cieľom v čase, keď absolútne logicky rastie nezamestnanosť a vláda s tým nič neurobí?  To budeme potom plakať nad prázdnom v rezervách na vyplácanie podpôr v nezamestnanosti či chýbajúcich štátnych peniazoch na prekleňovacie štátne investície, ktorých úlohou je viac udržať spoločenský zmier ako tvoriť hodnoty?

V sociálnej politike by som skôr chápal, aby bolo cieľom znižovanie počtu občanov nášho vlastného štátu na hranici chudoby. Je predsa úplne jedno, či takýto vysoko humanitný cieľ dosiahneme podporou tvorby pracovných miest alebo budovaním sociálnej siete cez ktorú ľudia neprepadávajú.  Ľavičiari viac podporujú, pravičiari zas viac zamestnávajú.  No cieľ je rovnaký pre oboch – ťahajme občanov štátu na roveň priemerného Európana. (Áno, vízia o ktorej som písal pred rokmi)

V zdravotníctve dnes absolútne netušíme, aké sú naše dnešné merateľné ukazovatele.  Posledné čísla sú tak z roku 2013. Chápete? To sú 4 roky staré čísla, ktoré nám majú hovoriť, ako sa náš vlastný štát stará o zdravotnú záchrannú sieť.

Teda systém, ktorý má byť každému jednému z nás od Stropkova po Stupavu naporúdzi v momente, keď si vytiahneme z balíčka hraciu kartu s písmenom C – diagnóza rakovina. Alebo keď nám, ako predvčerom pri Žiari nad Hronom, pricestuje skrz zvodidlá z protismeru kamión plný dreva priamo pred prednú kapotu nášho auta.

Aké sú naše ciele v zdravotníctve? Chceme budovať excelentné pracoviská? Alebo chceme zrýchliť prechod pacienta diagnostikou a spoľahneme sa z 10-20% na koncové zariadenia v zahraničí? Budeme my budovať v Komárne nemocnicu pre občanov v Komárome a v Štúrove zaradíme do našej siete nemocnicu v Ostrihome?  Urobíme si transplantačný program v IKEMe v Prahe, alebo radšej vo Viedni, či vybudujeme super transplantačné stredisko v Košiciach s cieľom spolupráce s Kyjevom?  Zas – sú to rozdielne cesty k rovnakému cieľu – vyššej kvalite života, dlhšiemu prežívaniu.

Práve nastupuje generácia husákových detí do posledných dekád zamestnanosti a o 10-15 rokov začneme búchať na systém sociálnej starostlivosti a dôchodkový systém. Na druhom konci, každá rok vstupuje do pracovného pomeru populačný ročník s presne polovičnou početnosťou. Aký cieľ sme si pre tieto 15-20 ročné horizonty stanovili?

Bez politiky sa nezaobídeme

Aké cesty k týmto cieľom ponúkajú ľudia, čo sa rozhodli vložiť svoje sily do politiky?

Máme tisíce a tisíce kvalitných úradníkov, vedcov, analytikov. Nie, tieto cesty nemajú hľadať politici. Politici majú týmto cestám pomáhať na svetlo sveta. Politici majú tieto cesty riešení, tieto vízie propagovať u svojich voličov.

Viete, predminulý týždeň sa veľmi vecne na mňa oboril jeden priateľ s námietkou, že považuje za absurdné, aby z jeho osobných daní sa platili príspevky politickým stranám.  Chápal som ho a ťažko sa mi argumentovalo, keď pre mňa je samozrejmým argumentom, že robenie politiky je službou spoločnosti a nástrojom pre kolektívnu správu vecí verejných.  A na príklade dnešnej vládnej koalície som nemal čo využiť pre argumentáciu.

Potrebujeme politiku na Slovensku vrátiť z podnikateľských späť do politických koľají. Tvoriť politiky pre zdravotníctvo, pre sociálne veci, pre bezpečnosť, proste politiky pre správu nášho vlastného štátu. A prestať tvoriť politiky pre odkláňanie štátnych peňazí na súkromné účty bez zmyslu pre spoločnosť (ajťáci by vedeli rozprávať).

Definovať vízie, dlhodobé ciele a zhodnúť sa na nich ako celá spoločnosť.  Zhodnúť sa my pravičiari s ľavičiarmi.  A potom už po svojom predkladať volebné programy – cesty ako tieto vízie naplniť.

Vízie pre nás, pre občanov tohto štátu. A potom aj nejakú víziu Európy si vziať ako svoju vlastnú.  Ako sme na začiatku tohto článku hovorili ja a TGM.

Zamyslite sa, takto s krvou plnou chylomikrónov po nedeľnom obede,  akú-že to politiku vlastne očakávate. A kto tie vaše očakávania aj plní.

Nepíšem tento článok len tak. Píšem ho ako politik – človek, ktorý takto rozmýšľa a takto chce pracovať. Vo svojom odbore – v zdravotníckych politikách.

 

Share Button

Vyvlastňovanie v skrátenom konaní

Včera popoludní prišiel návrh na zmenu vo vyvlastňovaní, dnes sa o ňom rokuje a v pondelok má byť účinný. Bez pripomienkového konania, bez diskusie s odborníkmi, bez možnosti „testu ústavnosti“.
Tento zákon sa môže týkať každého z nás ..

Share Button

Už prvý krok k eHealthu je offlinová byrokracia z čias Rakúsko-Uhorska

Predstavte si, že investujete 60 miliónov eur do super bomba špica elektronizácie. A ako prvý krok pre tých, čo majú byť najsilnejšími nadšenými šíriteľmi dobrého mena celého systému, urobíte totálnu papierovú byrokratickú obštrukciu.

V týchto dňoch, aby to poskytovatelia zdravotnej starostlivosti stihli do 31.10.2017, si naši lekári podávajú žiadosti o vydanie špeciálnej kartičky s čipom, ktorá ich bude v eHealthe identifikovať ako lekárov – zdravotníckych pracovníkov:

Formulár žiadosti o vydanie elektronického preukazu zdravotníckeho pracovníka (ePZP) je možné podať:

  1. vyplnením a odoslaním predpísanej žiadosti podpísanej kvalifikovaným elektronickým podpisom (ZEP) zaslanej prostredníctvom portálu ÚPVS na NCZI
  2. vyplnením formulára a jeho osobným doručením do podateľne NCZI (počas pracovných dní od 08:00 do 12:00)

Zdroj: Elektronické preukazy zdravotníckych pracovníkov

Ten prvý bod znamená, že v počítači v úplne inom SW vypíšete akýsi PDF dokument.  Potom sa prihlásite do svojej štátnej elektronickej schránky na slovensko.sk a tam… No a tam tento vypísaný PDF dokument priložíte do ručne podávanej elektronickej správy a odošlete na NCZI.

Je veľkou záhadou ako sa majú realizovať slová “ zaslanej … na NCZI“, keď súčasťou primárnej funkcionality štátnej elektronickej schránky nie je zadanie niečoho, čo by sa len podobalo na e-mailovú adresu NCZI.

Druhá možnosť je, podať tento dokument osobne do podateľne.

Opakujem a pripomínam, hovoríme o prvom kroku pre lekárov, ako vôbec vstúpiť do eHealthu.  Správne ste si všimli, že nikde, ani raz sa lekár nestretne so samotným eHealthom. Nikde sa nestretne s webovou stránkou, ktorá by hmatateľne reprezentovala eHealth.  Keď už pre pacienta existuje totálne zbytočný portál, prečo nie pre lekára?

Treba mať stále na pamäti, že lekári už ako nultý krok museli absolvovať obligátne overenie svojej identity pri vydávaní klasického občianskeho preukazu s čipom a nahrávaní certifikátov.

Treba mať stále na pamäti, že povinnosťou úradov verejnej moci je plne využívať všetky existujúce nástroje eGovermentu. A jedným z nich je systém pre tvorbu formulárov priamo integrovaných do webových stránok a využívajúcich funkcionalitu eID (občianskeho s čipom.

Treba mať na pamäti, že samotný koordinátor (Vtedy Úrad vlády, dnes Pellegríniho úrad) si na formuláre eGov riešení vyrobil samostatný eurofondový projekt za pár miliónov.

Stačili dve vety a jedno tlačidlo

Stačilo by, aby priamo na stránke Národného portálu zdravia v sekcii pre zdravotníckych pracovníkov by sa nachádzať primo formulár. Webový formulár, ktorý by pred odoslaním zabezpečil podpísanie cez eID.

Bodka, hotovo, koniec.

Na pozadí by dáta by v automaticky štrukturovanej podobe automaticky pristáli b admin rozhraní, kde by to nejaký úradník skontroloval, potvrdil a odoslal do výroby podklady pre ďalšiu kartičku.

Bodka, hotovo, koniec.

Na pozadí by lekárovi chodili do štátnej elektronickej schránky oznámenia o tom, ako štát podamie prijal, ako sa kartička vyrába, ako sa na ňu nahrali certifikáty (a papierovo do vlastných rúk mu boli poslané BOK/PUK/PUBOKU a zvlášť aj platová kartička.

Potom by na záver lekár cez rovnaký web pri prvom vstupe do svojho webového konta potvrdí svoju identitu a prevzatie a zmenu prvotných BOK kódov. (Nezabúdajme, všetci lekári už majú občiansky eID, ktorý dostali len a len fyzickou prítomnosťou, takže identita voči problému „čierna duša“ už bola overovaná.)

Tak ako to už roky-rokúce zvládajú daniari pri podaniach kadejakých daňových priznaní.  Všetko vrámci jedného webu, jedného vypísania.

Tak ako to už roky rokúce zvládajú súkromné banky pri posielaní kreditných a debetných kariet.

Tak ako priame webové formuláre zvládajú dokonca aj weby ministerstva vnútra.

Samozrejmosťou je samodopĺňanie údajov v duchu pravidla jedenkrát a dosť z registrov.

Je dôležité neklásť brvná evanielizátorom

Celý eHealth stojí a padá na jednoduchom marketingovom princípe – užívateľ užívateľovi najlepším propagátorom. 

My (a myslím tým celú našu spoločnosť) naozaj potrebujeme, aby tí v prvej línii sami od seba videli sami pre seba výhody. Rovnako potrebujeme, aby hneď odpočiatku videli, že systém funguje elegantne. Lebo len a len vtedy si medzi sebou budú môcť hovoriť, aké je to dobé, aký to má zmysel používať.

Za 60 miliónov si to hádam ako spoločnosť od politikov Smeru, ktorí sú za toto všetko zodpovední, zaslúžime.

Namiesto toho štát pod vedením politikou Smeru do analógových procesov rakúsko-uhorskej byrokracie predminulého storočia vložil počítače.

Priatelia, počúvajte ma dobre: Ak do správy vecí verejných chceme vložiť automatizáciu, používať počítače, vyžívať analytickú silu informatiky, MUSÍME PREKOPAŤ PROCESY štátnej správy. INAK SA Z TOHO AKURÁT TAK POSERIEME

Dnes je stav taký, že pri prvom kontakte lekárov s eHealthom počujeme z ambulancii len nadávky pri zakopávaní o brvná, ktoré im pod nohy nahádzala smerácka štátna správa.

Share Button